Klasické putovanie časom. Tak by sa to všetko dalo zhrnúť. Cestovatelia časom v rámci poruchy svojho stroja strhnú so sebou štyroch ľudí z rozličných časových období a zanesú ich kamsi do doby, keď ešte existovala bájna Atlantída.
Štvorica je veľmi rozdielna – Hun Uldin, Starorus Oleg, takmersúčasnica – Kréťanka Erissa a Američan Duncan Reid. Ešte že cestovateľ časom, ktorý ich pritiahol na miesto stroskotania, má vo svojom stroji dvojicu heliem na vyučovanie jazyka, aby naša štvorica vôbec mohla komunikovať… V románe sa stretáme s historickými postavami, Aigeom, jeho synom Théseom, búra sa tu legenda o Mínotaurovi. Samozrejme sa naši hrdinovia pokúsia zachrániť Atlantídu a samozrejme sa im to nepodarí – nie, nič som nevyzradila, to je historická skutočnosť.
Musím sa priznať, od Andersona som čakala viac. Tým skôr, že som nedávno prečítala „Tri levy, tri srdcia“, čo je v podstate tiež hra s časom. No na rozdiel od „Tanečnice“ sa „Levy a srdcia“ čítajú skvele. „Tanečnica“ ma nevedela akosi zaujať. Až ku koncu, keď som bola zvedavá, ako to dopadne s tou Atlantídou…
No a perla nakoniec. Videli ste obálku, ľudia? Neviem, neviem, ale pán Bauer si ešte stále myslí, že je výtvarník? Ja nie. Presviedča ma o tom každým svojím novým počinom. A dosť dobre to nechápem. Videla som od neho zopár slušných vecí, tak prečo sa zhadzuje takou hrôzou, akú napáchal na tejto obálke?