Mischovi Jedinákovi by mala v najbližšom čase vo vydavateľstve Fantázia vyjsť knižka \„nie celkom Rozprávky\“. Dve ukážky z nej nájdete vo Fantázii 30. Opýtal som sa preto na jeho vzťah k rozprávkam, k tradícii detskej SF na Slovensku a k písaniu dlhších textov.
Píšeš hlavne horory, kreslíš komiksy. Prečo sú v tvojej prvej knižke rozprávky, aj keď nie celkom?
Horory píšem veľmi zriedka a s diskutabilnými výsledkami. Väčšina mojich publikovaných i nepublikovaných textov sa dá zaradiť buď do kategórie sci-fi, alebo do niečoho, čo sám pre seba označujem ako „haluze\" či „úlety\„. Milujem hru s fantáziou, ohýbanie nápadov až za hranicu absurdnosti pri zachovaní prísnej vnútornej logiky, a práve preto ma už niekoľko rokov lákala oblasť rozprávok, kde je maximálne uvoľnená uzda fantázie dovolená, ba až nevyhnutná. Spomínané komiksy patria skôr do kategórie kresleného humoru a ich postavičky vykazujú značnú dávku osobného šialenstva a detskej naivity. \“Nie celkom Rozprávky\" teda považujem za celkom prirodzené vyústenie mojich literárnych pokusov. Môžete ich brať ako hračky dospelého dieťaťa, alebo detského dospeláka.
V slovenskej sci-fi už veľmi dávno niekto nedebutoval detskou knižkou. Cítiš sa ako pokračovateľ tradície Žarnaya, Repku či Vášovej?
Nad niečím podobným som neuvažoval, ale slovo tradícia príliš zaváňa konzervativizmom. Pre mňa je vydanie vlastnej knihy nový – netradičný zážitok. Pravdaže, dosiahnuť úroveň a úspech spomínaných autorov by pre mňa bolo cťou, lenže musíme si uvedomiť, že v období, keď vychádzali ich knižky, bola situácia v spoločnosti i na trhu celkom iná. Ak už hovoríme o tradíciách, bolo by fantastické, keby Ivan Aľakša svojím odvážnym rozhodnutím vydať \„nie celkom Rozprávky\“ založil novú tradíciu – vydávanie kníh slovenských autorov s fantastickou tematikou na Slovensku. Zatiaľ síce nevieme, ako to s rozprávkami dopadne, ale ja som nenapraviteľný optimista.
Kedy napíšeš niečo dlhšie?
Keby to záviselo od môjho agenta, tak do Vianoc zaplavím kníhkupectvá minimálne piatimi tristostranovými románmi (smiech). Najdlhšie texty, ktoré som doposiaľ napísal, sotva presahovali dvadsať normostrán, ale nebránim sa myšlienke tento rozsah niekoľkonásobne natiahnuť. Momentálne mi v hlave víri jeden dlhší nápad. Tentokrát by to malo byť niečo skôr pre odrastenejších čitateľov, ale bláznivým nápadom sa určite nevyhnem. Nechám sa prekvapiť, čo z toho napokon vznikne.