 |
V týchto dňoch sa na knižné pulty dostáva akčné military science fiction z blízkej budúcnosti Tester od Lenony Štiblaríkovej, ktoré vyšlo vo Vydavateľstve Hydra. Na ochutnanie vám prinášame z tejto knihy krátku ukážku.
Anotácia
Slovensko sa stalo zbrojárskou veľmocou, vyrába najviac zbraní a vojenskej techniky na jedného obyvateľa na svete. Najväčšia zbrojovka sa nachádza priamo pod hlavným mestom, preto v Bratislave nikdy nebolo vybudované metro. Zbrojárske firmy z Bratislavy, Žiliny a Košíc obchodujú po celom svete, ich novinky testujú špecialisti – testeri. Dievča unesené neznámou skupinou ozbrojencov sa stáva návnadou v hre, ktorá začína v Bratislave, prechádza Žilinou a končí sa na Ukrajine.
Ukážka z knihy Tester
UPOZORNENIE: Pre niektoré drsné pasáže a slová použité v texte ukážku neodporúčame maloletým čitateľom.
„Vlaskoooo!“
Ozvalo sa mi za chrbtom. Ihneď, ako som sa otočil, mi do náručia skočila katapultovaná strela. Blond vlasy sa mi omotali okolo uší, detské paže ma objali a jej vôňa mi pripomenula, ako veľmi mi chýbala. Nastavil som líce, ale prisala sa mi ku krku.
„Kat!“ Protest nepomohol, spravila mi cucflek! Odtrhol som hada z hrude a pozorne si ho prezrel. Príliš malá, príliš drzá a príliš šťastná. Hotová atómovka.
„Kde si bol tak dlho? Strááášne si mi chýbal. Takmer som ťa šla hľadať, ale generál mi to zakázal. Pche! Vraj potrebuješ oddych, či čo. Čo to znamená? Už ma nemáš rád?“
„Ale kdeže,“ odsunul som od seba zdanlivo útle telíčko a postavil tým hrádzu jej úpornej pozornosti. Katika sa však nikdy nenechá len tak odbiť. Ovinula si jednu ruku okolo môjho pása a strapatú hlávku si pritlačila o môj ľavý bok.
„Som taká šťastná! Teraz budeš len môj! Ideme na rande,“ v skratke popisovala svoje vzdušné zámky. Vždy ma zráža, ako ľahko spája smrť s láskou a boj s prejavmi náklonnosti.
Zbrojmajster sa uškŕňal popod fúzy, hádzal po mne veľavýznamné pohľady a pospevoval si Hej, Macejko, Macejko.
„Žiadne rande, ideme do boja. Nebude to prechádzka ružovým sadom.“
„Veď nie som víla. A ruže aj tak nemám rada. Páčia sa mi orchidey. Až sa budeme brať, chcem kyticu bielych orchideí!“
„To by si musela najprv poriadne vyrásť. A navždy! A ako tak na teba pozerám, opäť si to nezvládla. Je z teba škriatok,“ doberal som si ju. Moja odpoveď vyčarovala na bledom čielku vrásky. Snáď dve sekundy hlboko premýšľala, zvažovala, no potom jej zrak upútal zbrojmajster s lízankou v ruke. Okamžite vykríkla, zabudla na povinnosť vyrásť a rozbehla sa k farebnému centru vesmíru. Zajala ho a strčila medzi zuby. Potom sa rozkročila prižmúrenými okáľmi presvietila zbrojnicu a zahuhlala: „Takže chcem…“
Keď sme sa stretli prvý raz, mala desať. Dnes je o šesť rokov staršia. Teoreticky. Pred dvoma mesiacmi, keď sme sa videli naposledy, merala meter šesťdesiatpäť a päťdesiat kíl halili slušné ženské krivky, ale dnes sme opäť na začiatku. Zasa má desať, a to nielen fyzicky. Ani generálovi lekári, ani pediatri nenašli žiadnu príčinu jej zvláštneho stavu. To, čo sa im podarilo o Katike dozvedieť, stálo za prd a voľačo navyše. Netušia, prečo nie je ako ostatné deti, prečo tak rýchlo omladne a nevedia, odkiaľ má svoje zvláštne schopnosti. Navonok pôsobí ako iné deti, hoci ovláda viac spôsobov zabíjania než afgánski teroristi, má vysoký prah bolesti a unesie váhu, ktorá by bežného chlapa zrazila do kolien, pričom sa ani nezadýcha. Zvláda psychický nátlak, manipuláciu a nezľakne sa vecí, ktorých by sa dieťa malo báť, ale je hravá, často si vymýšľa, má veľkú predstavivosť a keď ju niečo zaujme, vrhá sa na to s nadšením objaviteľa.
Kat je unikát čo vyšiel z ohňa, aby ma očaril a vydobyl si miesto v mojom srdci. Opevnila sa tam, zakopala a útočí na každého, o kom si myslí, že ju chce nahradiť. Na odstrašenie nepriateľa používa rôzne metódy a finty, neštíti sa ničoho. Pokiaľ ide o mňa, je ako strela, mieri presne, vždy na rovinu povie, čo chce, jedinou vetou ma dokáže hodiť do slepej uličky a spacifikovať. Nehrá fér a je len otázkou času, kedy si môj skalp pripne na opasok. Obaja to vieme, ale kým ako-tak zvládam brániť obliehanú baštu a odrážať zákerné útoky, vzdorujem. Aj úsmev krokodíla má na obeť hypnotizujúce čaro.
V Brazílii. Tam sme sa spoznali.
„Pred hodinou zaútočil miestny drogový gang na našu brazílsku pobočku vo Fortaleze. Za prepustenie riaditeľa a jeho rodiny žiadajú tri milióny dolárov,“ šéf sa dramaticky odmlčal. Vo vzduchu ako slučka visela hrozba. „Poznám ich, Vlastimil,“ zdôraznil lakonicky. „Pôjdeš s vyjednávacím tímom a vyšleš kartelu rýchly odkaz. Seriem im na peniaze, nás nikto ojebávať nebude! Vraz im výkupné hlboko do krku, nech sa ním zadusia!“ Generál sa upokojil a napravil si viazanku. „Ján Petrík je kamoš zo strednej. Jeho ženu som vytancoval na svadbe a ich dcéru Katarínu krstil kňaz na mojich rukách. Letíte pod hlavičkou súkromnej esbéesky. Všetky dokumenty už naši na pobočke vybavili, dokonca aj so spätnou platnosťou. Ak to niekto z nich neprežije… Nájdi ich a sprav, čo vieš najlepšie.“
Tak rozzúreného som generála dlho nezažil. Zvyčajne, keď zadeľoval úlohy alebo prikazoval niečo nepríjemné, robil to s chladnou hlavou a výrazom čínskeho mandarína – vecne, rázne a so stoickým odstupom. Lenže tentoraz mal červeň v tvári a vrásky v kútikoch stisnutých úst signalizovali obavy.
Nepotrebujem vedieť viac. Zbalil som si veci a s Arkadijovými stopérmi som vyrazil do Brazílie. Pokyny a informácie sme hltali za letu, sto ráz nacvičené postupy stačilo prispôsobiť radám špecialistu na kartelovú problematiku.
V Amerike má BRAZ šestnásť kancelárií. Občas sú terčom útokov miestnych gangov či obchodníkov s kradnutými zbraňami, no k únosu sa doteraz neodhodlal nikto. Toto je prvý raz a verím, že aj naposledy. Odpoveď musí byť jasná a účinná ako záblesk gama žiarenia, aby ju všetci pochopili: Slováci sa neunášajú a nezabíjajú pre doláre, libry ani jeny. Ak chcete obchodovať, kradnite inde!
Pobočky sú len prejavom dobrej vôle – ústretovým krokom v rámci služieb zákazníkom. Nie sú v nich zbrane ani peniaze, len kúsok domoviny – denná tlač, sladkosti a knihy, pár fliaš slivovice či tokajského na prípitok a hlavne – reklamné prospekty a vzorky firemných noviniek. Skutočný arzenál vozíme na strelnice, aby si ho zákazníci odskúšali v killhouse, kým si preveríme serióznosť a solventnosť klienta.
Lenže Petríkovcom zabehnutý systém nepomohol. A kde nepomôže prosba ani dohovor, tam BRAZ vyšle testera.
Dva metre vpravo, výstrel, nový cieľ. Mierim trochu vyššie, na muža v čiernej vetrovke. Vetrovkáč žmurkol. Naposledy. Podstatná časť jeho tváre už steká po múre. Nemám rád zbabelcov a nenažrancov, čo v ľuďoch vidia len kus užitočného mäsa, ktorého sa zbavia skôr než začne zapáchať.
Nabíjam a mierim. Páľ!
Ublížili jej? Žije ešte?
S rodičmi nemali žiadne zľutovanie, hoci sme zaplatili, a to im nedarujem! Malú odvliekli do slumu ako poistku.
Vrazil som do komory ďalší náboj, chabá náplasť na trpkú zlosť. Prečo? Prečo ich nemohli prepustiť? Čo na tom, že videli ich tváre, aj tak by v tej hrôze a túžbe dostať sa domov, nedokázali únoscov opísať. A keby aj, kto by sa naháňal po brazílskej favele za drogovým gangom, čo má vo vrecku polovicu polície a tú druhú drží za gule? No fajn, tak my.
Mali vziať prachy a pustiť Petríka s rodinou na slobodu, ale to oni nie. Dúfam, že im ten biznis stojí za krvavý kúpeľ pod oknami!
Zo strechy neďalekého paneláku, ktorý sa sem vôbec nehodí, sledujem postup celej jednotky a odstraňujem hrozbu. Ničím, čo vidím, vinní sú všetci – predajcovia, kupci, donášači, prostitútky, zlodeji, vrahovia aj priekupníci. Kto je bez viny, nech mávne rukou a zamkne dvere pred umierajúcim susedom.
Rýchlosť – tá je momentálne najdôležitejšia.
Útok na favelu je zdrvujúci, krik a plač sa nesú biednou štvrťou. Občas to schytá niekto, kto si chcel iba schladiť hnev na celý svet, ale život je už raz taký. V slumoch škrtia matky slabosť už v perinke, čo dorastie je zrelé na elektrické kreslo. V Brazílii sa nehrá len futbal. Hra na „Zaplať a skap“ je obľúbenejšia.
Zelený dom v centre favely, chránený zo všetkých strán domčekmi a narýchlo zbudovanými prístreškami, je naším cieľom. Odtiaľ preniká už len chabý signál Kataríny Petríkovej. Loki si berie energiu od svojho majiteľa. Ak ten zomrie, do pol hodiny sa vybije, no ešte predtým odošle núdzové volanie – posledný výkrik do večnej tmy. Dnes zaznel už dva razy, nemáme čo stratiť. Modlil som sa k tenkej nitke tretieho signálu, sľuboval mu záchranu, povzbudzoval ho, keď zaznel obrovský výbuch a zrazil zelený dom na kolená.
Tlaková vlna lámala stromy, odviala steny budov, všetko, čo jej stálo v ceste za slobodou a ako víchrica sa prehnala slumom. Telá lietali vzduchom, narážali do prekážok, lámali sa, odrážali a padali. Oblak ohňa, dymu a odpadkov sa zdvihol k oblohe a ako smradľavá deka, zavalil štvrť. Patril sem. Dielo skazy len zdokonalil.
Ticho. Kým sa život nadýchne ku kriku, všetko halí tíšina.
Stotinu sekundy som čakal a premýšľal, čo robiť. Koľko myšlienok preletí mysľou za taký krátky čas? Koľko vnemov, spomienok a túžob? Niekomu sa zjaví celý život, unikajúci ako hrsť prachu z vystretej dlane.
Zloženie zbrane trvá okamih. Cestou k výťahu vnímam jej záťaž len zľahka, lúčim sa s ňou, keď klesá dolu šachtou. Vyťahujem glock.
Sto metrov šprintu k prvým chajdám, preskakujem prekážky a odpadky, ľudia sa tu stále krčia pri stenách a čakajú. Boja sa, nechápu.
Ani ja.
Vari sa únoscovia až tak báli našej pomsty, že sa radšej odpálili sami? A vzali so sebou všetkých, úplne všetkých? Rodinu, susedov, kamarátov? Šialenstvo!
Alebo nehoda? Hnusná zasratá nepozornosť? Aj to sa stáva, ale prečo akurát dnes? Prečo nie zajtra? Prečo sa všetko zlé nestáva až vtedy, keď tam už nie sme?
Epicentrum – cieľ mojej, na prvý pohľad nezmyselnej cesty, bolo už na dohľad, keď som zbadal známu postavu. Prikľakol som k nej.
„Arkadij! Žiješ?“
Otvoril oči, zaostril. „Ten pizďuk vyjebaný to stlačil! Odpálil svoju riť na mesiac!“
Odľahlo mi. Nie som sám.
„Kde sú ostatní?“ dvíhal sa Arkadij zo zeme a rozhliadal sa po okolí. Pomohol som mu nájsť zbraň a spolu sme sa vybrali smerom, kde naposledy videl svoj útočný tým. Teda aspoň tam, kde sme si mysleli, že by to mohlo byť.
„Rýchlo, tu nás nebudú mať radi. Balíme! To nemohol prežiť nikto.“ Mal na mysli zajatca, pre ktorého sme sem prišli – dievčatko. Jej signál s výbuchom zanikol.
„Svine!“ sklamanie je ako hnilobný zápach. Cez póry pokožky presiakne do krvi, zadrie sa do duše a sprcha to nespraví.
„Trojka, štvorka, ohláste sa!“
„Trojka, tu!“
Ostražito sme kráčali vpred a kryli sa, trosiek sa všade povaľovalo habadej. Kontaktné šošovky s vylepšenou viditeľnosťou za šera nám rozjasňovali terén a poskytovali výhodu. Zhľadúvali sme našich, zoskupovali sa.
„Osmička a deviatka boli už takmer v dome, keď to buchlo,“ ozvalo sa pošepky za mnou. Predierali sme sa tlejúcimi ruinami, obchádzali ohniská požiarov a hľadali, čo ešte môžeme zachrániť. Hoci sú všetci rovnako zaprášení a špinaví, oblečenie a reč nás prezrádzajú. Pre nich sme vinníkmi my – cudzinci. Vždy to tak býva.
Prišli sme sem nepozvaní a narušili zdanlivý pokoj, na ktorý boli zvyknutí. Je jedno, že sa okrádali a zabíjali, znásilňovali či mučili, že sa ruvali pre kus mäsa či dávku drogy. Bol to ich život, ich svet a ten dostal naším príchodom podpásovku. Teraz sa v kŕčoch zmietal v ruinách. Sme votrelci – príčina všetkého zlého.
Otočili sme sa a všetci, až na dvoch, zahájili ústup.
„Akcia skončená, vraciame sa,“ ohlásil Arkadij do vysielačky z ktorej sa ozvalo: „Odvoz je na ceste, kontakt o tri minúty.“
Naposledy som sa obzrel na horiaci hrob, vyslal ľútosť nad stratou, ktorej som nedokázal zabrániť. Aká asi bola? A aká mohla byť? Šťastná, veselá a jedného dňa aj zamilovaná.
A teraz je už len prachom vo vetre.
Odrazu sa v ohni mihol tieň.
Mám vidiny, napadlo mi jediné možné vysvetlenie.
Lenže nebolo jediné. Z ohňa sa naozaj vynorila bytosť. Dievča v horiacich šatách kráčalo a usmievalo sa. V pravej ruke ako plyšového medvedíka držalo telo zraneného vojaka a ťahalo ho k nám. Hlava sa mužovi pokyvkávala len pár centimetrov nad zemou, údy mal meravo zvesené. Ako sa k nám približovala, plamene, čo olizovali jej postavu, vyhasli, až napokon zanikli úplne.
„Ona,“ ukázal som prstom, lebo slová mi došli. Nič nemohlo opísať ten výjav. Dievčatko s vojakom, len akosi naopak. Zdalo sa, akoby sa vznášala nad zemou, kráčala zľahka, bosá, len v kvietkovaných šatách, z ktorých stúpal dym. Ako to, že nezhoreli? A vlasy?
Traja sa k nej ihneď vrhli na pomoc, ja som ju vítal pohľadom.
Podišla bližšie, zodvihla ku mne tvár ušpinenú sadzami, v zreničkách jej poskakoval odraz okolitých plameňov: „Druhý zomrel. Už sa mu nadalo pomôcť, o taký život by nestál. Výbuch ho rozmetal na kusy. Prepáč,“ riekla tenkým spevavým hláskom. Potom sa mi zavŕtala do duše a ja som pocítil niečo zvláštne. Takto sa dievčatká nedívajú.
Alebo áno?
Vrhla sa mi do náručia, zachytil som ju a objal. Asi je v šoku a potrebuje pocit ochrany.
„Mám ťa! A už ťa nepustím. Tak dlho som čakala,“ šepkala a stískala ma napodiv pevne. „Som Katika,“ predstavila sa.
„Vlastimil, teší ma,“ pojal som zoznámenie trochu formálnejšie, ale istý odstup bol na mieste. Nuž, nevyzerá, že by bola v šoku, ale ktovie, ako vyzerajú šokované dievčatká. Ja teda vonkoncom nie.
„Viem.“
„Vieš? Odkiaľ?“
„Snívalo sa mi o tebe.“
„O mne?“
Horlivo pritakala, až sa jej zlatisté vlasy rozvírili a v tej chvíli sa mi zdalo správne zodvihnúť ju na ruky. Bosé nôžky zľahka nadskakovali vedľa môjho ramena, akoby mávali na pozdrav. Kráčal som s ňou miestom smrti, ktoré sa so stonaním prebúdzalo do reality. Šiel som a držal ju v náručí ako nevestu. Oceľovošedé zreničky sa do mňa vpíjali a sledovali každý môj pohyb, sťaby nemohla uveriť, že som skutočný. To ja som nemohol uveriť. Ako niekto dokáže vyjsť z ohňa bez zranenia? Ako to, že ešte žije? A ako dokázala odniesť vojaka štyrikrát ťažšieho než ona sama?
A nie je to jedno? Hlavne, že sme ju zachránili. Misia splnená – odkaz doručený a firma nestratila tvár. Výkupné zahrnieme do najbližšej faktúry ako bonus výrobcovi a PCC ho zdvorilo vyplatí, veď o nič nešlo. Miestny vodca šliapol trochu mimo, prepočítal sa. Už o týždeň ho nahradí niekto silnejší, dravší a potetovanejší, ale najmä, múdrejší. Značkové zbrojárske firmy nerastú ako huby po rádioaktívnom daždi a kartelové dohody nepreští akýsi lokálny maniak z Odpadkova.
Arkadij šiel prvý. Pozoroval, zastrašoval a ako buldozér čistil cestu na čele zásahovej jednotky. Šiel som v strede, nasledovali najviac zranení, istení poslednými dvoma členmi tímu pre prípad, že by sa slum vzopäl k pomste zúfalca ako zviera zatlačené do kúta. Odchádzali sme. Zviera sa chvelo, skučalo, ale nehýbalo sa.
Všetci až na mňa boli viac či menej zranení, jeden sa potácal na hranici smrti. Bol zázrak, že tie zranenia napokon prežil.
„Bolí ťa niečo? Ublížili ti?“ spýtal som sa malej.
„Nie, ale páči sa mi, ako ma nesieš,“ zatrilkovala.
„Čoskoro budeš v bezpečí.“
„Ja už v bezpečí som. Nebojím sa. S tebou sa mi nemôže nič stať.“
Detská naivita! Vidí veľkého ozbrojeného muža, ktorý je k nej milý a jej sa hneď zdá, že všetko je v poriadku.
„Ešte nie sme v bezpečí. Sú tu ľudia, ktorí nás nemajú v láske,“ vysvetlil som jej.
Prikývla. Jemné kučery sa roztancovali, voňali ohňom. Hladkali mi líce, keď šepkala: „Viem. Schovávajú sa. Cítiš ich strach? Modlia sa k svätej panenke, aby sme prešli okolo a nechali ich na pokoji. Preklínajú ma.“ Hlas halil smútok a bôľ.
„Teba?! Nie. Ty za nič nemôžeš. To my. My ich desíme. Kvôli nám zaliezli do dier škrípajúc zubami a zatínajúc päste. Až sa spamätajú, nebude na svete spravodlivejších krikľúňov. Na čas sa upokoja, prestanú sa hádať, možno si aj pomôžu, ale potom…“
„Áno, opäť si budú podrezávať krky a sekať hlavy, ale to nič. Nevadí. Som pri tebe, som tu a tak to má byť. Na nich mi nezáleží. Už dajú pokoj.“
Mala pravdu. S odchodom sme nemali väčšie problémy. Nikto nevyskočil a nezačal páliť z brokovnice, nik nevytiahol mačetu, ani nevyhodil granát. Nechali nás odísť. Zvláštne.
„Boja sa smrti,“ šepla Katika akoby počula moju otázku.
„Všetci sa jej bojíme.“
„Ja nie a ty nemusíš.“
„Si statočné dievča.“
Zachichotala sa. Jej smiech bol balzamom na dušu, dúškom vody pre smädného, trepotal sa v dyme a zápachu horiacich odpadkov a tlejúcich tiel.
Vôbec sem nepatril.
Avšak, ak ju z prežitej traumy dokáže vyliečiť smiech, som ochotný byť za blázna a smiať sa spolu s ňou.
„Manuel,“ hlesol Arkadij, prstom v rukavici mieril k ceste. Zakmital predlaktím, všetci sme zrýchlili. Naskákali sme do voza a hnali sa k diaľnici. Preč z favely, čo najďalej od slumu, vedľa ktorého sa k nebu týčia mrakodrapy obohnané betónovými múrmi vyzdobené ostnatým drôtom a kusmi skla. Bieda vedľa bohatstva, pohŕdanie vedľa pohŕdania.
Bez povšimnutia nás minuli tri policajné autá. Uháňali k požiaru a k výkrikom, ktoré sa po našom odchode začali troskami šíriť ako rakovina. Pre nich to bol len ďalší zločin kartelu, hoci po sebe zanechal viac mŕtvych než zvyčajne. Favela sa spamätá rýchlo a z jej ruín ako metastázy čoskoro vyrašia rôznofarebné strechy nových domovov.
A tak som spoznal Katiku.
Podrobnosti o knihe
Názov: Tester
Žáner: science fiction
Autorka: Lenona Štiblaríková
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2015
Počet strán: 160 strán
Väzba: pevná
Jazyk: slovenský
ISBN: 9788097193072