 |
Tento mesiac vychádza vo vydavateľstve Ikar postkatastrofický román Silo autora Hugha Howeyho. Na ochutnávke prinášame z tejto knihy dlhšiu ukážku.
Ukážka
Holston prešiel niekoľko desiatok krokov do kopca a stále žasol nad žiarivou zeleňou trávy pod nohami a jasnou oblohou nad hlavou, keď v žalúdku pocítil prvé bodnutie. Bolo to ako kŕč alebo prudký hlad. Najprv mu napadlo, že sa priveľmi ponáhľa. Kamery vyčistil rýchlo a teraz namáhavo napreduje v ťažkom odeve, nechcel si ho však vyzliecť, kým nezájde za kopec z dohľadu kamier. Sústredil sa na vrcholky mrakodrapov a prinútil sa spomaliť. Pekne krok za krokom. Po rokoch behania hore-dolu schodmi by mu chôdza nemala robiť ťažkosti.
Vzápätí ho pichlo silnejšie. Skrivil tvár a zastal, kým bolesť prejde. Kedy naposledy jedol? Včera si do úst nevložil ani kúsok. Hlupák! A kedy bol naposledy na toalete? Ani na to si nespomínal. Možno bude musieť zhodiť oblečenie skôr, než mal v úmysle. Len čo vlna nevoľnosti pominula, urobil niekoľko krokov v nádeji, že hrebeň dosiahne skôr, než sa bolesť vráti. Prešiel iba zopár metrov, keď ho znova pichlo. Takú bolesť ešte nezažil! Zdvihlo mu žalúdok a teraz bol rád, že ho má prázdny. Zovrel si brucho, nohy sa mu podlomili. Zvalil sa na zem a zastonal. Žalúdok a hrudník ho pálili. Odplazil sa niekoľko metrov. Z čela mu kvapkal pot a stekal na priezor. Uvidel iskry, celý svet sa niekoľkokrát rozžiaril dobiela, akoby sa blýskalo. Zmätený a omráčený postupoval nahor, namáhavo sa vliekol, vydesený sa sústredil na posledný jasný cieľ: vrchol kopca.
Svet sa mu opakovane rozostroval, oslnivé svetlo zablikalo a zmizlo. Ledva videl pred seba. Do niečoho narazil, ruka, ktorou sa pridŕžal zeme, mu ochabla a tvrdo narazil plecom. Zažmurkal a pozrel na kopec. Čakal, kedy sa mu vyčistí zrak, aby sa rozhliadol, no videl iba nepravidelné záblesky zelenej trávy. A potom obraz úplne zmizol. Svet sčernel. Holston zatínal prsty do prilby a skrútený do klbka si zvieral brucho. Pred očami mu blikalo, podľa toho vedel, že neprišiel o zrak. Svetielka v prilbe svietili, takže vyhasol iba priezor.
Tápavo hmatal po západkách na zadnej časti prilby. Napadlo mu, že vydýchal všetok kyslík a dusí sa. Alebo ho otrávil vydýchaný vzduch? Pravdaže! Načo by mu dali viac kyslíka, ako spotrebuje pri čistení kamier? Hrubými rukavicami šmátral po západkách. Išlo to ťažko. Rukavice boli neoddeliteľnou súčasťou odevu. Nebol navrhnutý tak, aby sa dal vyzliecť bez cudzej pomoci. Došlo mu, že v ňom zomrie. Udusí sa vlastným dychom. Až teraz zistil, čo je to naozaj tesný priestor. Silo bolo ničím v porovnaní s bezmocnosťou zoči-voči koncu v ochrannej truhle. Zvíjal sa a udieral do západiek, no prsty v nafúknutých rukaviciach boli priveľké. Slepota to ešte zhoršovala. Bol v pasci. Znova ho natiahlo. Ohol sa v páse, rukami šmátral okolo seba. Cez rukavice zacítil niečo ostré.
Nahmatal drsnú skalku. Dala by sa použiť ako nástroj. Pokúšal sa upokojiť. Roky v službe, kde mal za úlohu utešovať ostatných a vnášať do zmätku poriadok, sa mu teraz zišli. Opatrne zovrel skalku, bál sa, aby mu nevypadla. Zdvihol ju k prilbe. Na okamih zvažoval, že si ňou rozreže rukavice, no nemal istotu, že zdravý rozum a vzduch mu vydržia tak dlho. Ostrý koniec kameňa si vrazil do spevneného krku, kde mala byť západka. Počul zapraskanie. Siahol ta prstom a zasa mu zdvihlo žalúdok. Lepšie namieril. Namiesto praskania sa ozvalo cvaknutie. Jedna strana prilby sa uvoľnila, dnu prenikol úzky lúč svetla. Holston sa dusil vydýchaným vzduchom. Skalku si preložil do druhej ruky a zaútočil na druhú západku. Po dvoch neúspešných pokusoch prilba odskočila od odevu. Holston opäť videl. Zrak sa mu od úsilia a nedostatku kyslíka rozostril, ale videl. Zažmurkal, aby sa zbavil sĺz, a pokúšal sa vtiahnuť do pľúc čerstvý vzduch.
Namiesto toho dostal ranu do hrudníka. Naplo ho, z úst mu vystrekli sliny a žalúdočná kyselina. Svet okolo neho zhnedol. Videl hnedú trávu a sivú oblohu. Nijakú zeleň, nijaké modré nebo. Nijaký život. Zvalil sa na bok a pristál na pleci. Prilba ležala pred ním, priezor bol úplne čierny. Nedalo sa cezeň pozerať. Zmätený Holston sa načiahol za prilbou. Vonkajšiu stranu priezoru pokrývalo striebro, no vnútri nebolo sklo, len drsný povrch, z ktorého trčali drôty. Čierny displej. Mŕtve pixely.
Zasa vracal. Omámene si utrel ústa, a keď sa zadíval pod kopec, nechránenými očami videl svet, ako ho poznal: pustý a nehostinný. Pustil prilbu, tú lož, čo so sebou priniesol zo sila. Zomiera. Znútra ho rozožierajú toxíny. Zažmurkal a pozrel na čierne oblaky nad sebou. Potom obrátil hlavu, zvedavý, koľko mu zostávalo do vrcholu kopca. Zrak mu padol na hŕbku, do ktorej pred chvíľou vrazil. Spiaca skala. V priezore nebola, malá obrazovka poháňaná programami, ktoré objavila Allison, mu ju neukázala.
Natiahol ruku a dotkol sa jej. Povrch bieleho ochranného odevu sa mu pod prstami rozpadal ako krehká hruda. Hlava mu klesla. Skrútil sa od bolesti, smrť ho pomaly zvierala v pazúroch. Dotýkajúc sa pozostatkov svojej ženy, s posledným mučivým nádychom pomyslel na to, čo vidia kamery. Smrť v čiernej jazve mŕtvej hnedej hory pred rozpadajúcim sa osamelým a tichým mestom.
Čo uvidí človek, ktorý sa odváži pozrieť na obrazovku?
Viac informácií o knihe nájdete v tomto článku.