Konkurenčný český časopis vydal antológiu najlepších poviedok, ktoré uverejnil. Ako sa nám páčila?
Výber obsahuje šesť zahraničných a päť domácich (tj. českých poviedok), ktoré vyšli na stránkach tohto časopisu v priebehu rokov 1991–1992. Touto publikáciou Mladá fronta otvára novú edíciu Ikaros, v ktorej postupne mieni čitateľom v knižnej forme ponúknuť časopisecké lahôdky.
Křišťálové sféry po prečítaní podporili môj súkromný a subjektívny názor, že kráľovnou vedeckej fantastiky je dlhá poviedka (tým myslím text v rosahu zhruba od 20 do 50 normostrán). Na tejto ploche majú autori dostatok priestoru, aby rozvinuli príbeh a načtli „svoj svet“, avšak primálo na to, aby sa , ako je dobrým zvykom v románoch, začali utápať v siahodlhých opisoch. V poviedkach vonkoncom nevadí, že množstvo autorov tohto žánru zásadne vytvára postavy neschopné vývinu, so slabšie prepracovanou psychikou. Ak spisovateľ správne navodí situáciu, jeho hrdina jednoducho nedostane príležitosť, aby uplatnil inú stránku psychiky okrem tej, ktorú mu tvorca daroval.
Ale poďme ku konkrétnym autorom a ich príbehom. Pätica českých poviedok naznačuje pohyb prózy medzi modelom čapkovskej prózy s dôkladne prepracovanými charaktermi postáv, melodickou rečou či poetizujúcimi dialógmi a akčným príbehom americkej proveniencie (Jan Mrlík – Život je boj, Jaroslav Jiran – Přijďte k nám na toust). Snaha o viditeľné prepojenie českého so svetovým miestami vyznieva nezámerne komicky. V inak skvelom, napínavom príbehu Dračí vejce od Vlada Ríšu nepríjemne zaškrípal záver. Nehrdinský hrdina sa po stretnutí s drakmi-hypnotizérmi, ktorí dokážu miestne šelmy umlaky presvedčiť, aby spásali trávu a stali sa tak ľahko dostupnou, vykŕmenou korisťou, vracia k skúške z fyziky – a bojí sa profesora… Takáto skúsenosť ho predsa musela poznačiť! Vnútornej zmene po dobrodružstve sa nevyhol ani tradície uctievajúci Tolkienov Bilbo. Jiranov a Mrlíkov pokus o americkú skratkovitú drsnosť mi napriek vynikajúcim nápadom (Mrlík vo svojej poviedke podmanivo zobrazuje svet dravcov, ukrývajúcich sa vo svojich dierach pred slnkom, parodicky obracia vzťah lupič-prepadnutý, keď sa útočník v dôsledku dokonalých bezpečnostných opatrení stáva obeťou) pripadali nedotiahnuté. Mrlík si vybral tému plnú krvi, násilia a inštinktov – a bez problémov českému čitateľovi ukázal, že to ide i bez čapkovskej (často falošne chápanej) humanity a sentimentu. Nič viac a nič menej – poviedka dnes zaujme nanajvýš tematicky a štylisticky, myšlienkovo neprináša nič. Jiran chcel vo svojej poviedke v protiklade s pevne zafixocvaným obrazom českého dobráckeho, premýšľavého človiečika zobraziť cynického a tupého konzumenta, ktorý, chránený oceľovou prilbou a nepriestrelnou kombinézou, nivočí zdravie úbohého lupiča a maže si pritom toust. Krásna situácia – lenže autor by ju nesmel roztiahnuť na šesť strán! Ostrie pointy sa pr takomto rozsahu stráca, v hromade vedľajšch motívov miestami zabúdame, že paródia je paródiou. Namiesto krásne uliatej sarkastickej ihly minipoviedky (ideálny rozsah by bol pri tejto téme asi tak do troch strán) tu máme nesúrodý útvar, pri tvorbe a čítaní ktorého sa evidentne najviac bavil sám autor. Príjemne ma prekvapili poviedky Stanislava Švachoučka (Partneři) a Stanislava Kužela (Odkaz Erenegu). Prvý z autorov po dojímavom a milo absurdnom rozhovore zločinca a vykonávateľa spravodlivosti, počas ktorého stihol len tak mimochodom čitateľa zoznámiť s veľmi zaujímavým svetom, v ktorom okrem ľudí žijú inteligentné zvery (autori, u ktorých tvorí popis technických zariadení polovicu poviedky, by si mali tento text čítať každý deň pred spaním) zaklincoval text nádhernou sebairóniou – obaja hrdinovia miznú pohltení vesmírom. Nuž, nie každý lieta na Enterprise. Stanislavovi Kuželovi sa podarilo namiešať príjemne mrazivý koktail z psychodrámy a tisíckrát obohratého motívu skazonosnej sily vesmíru, ktorá manipuluje všetko živé a nezadržateľne sa blíži k Zemi. Je evidentné, že neoriginalitu námetu môže skúsený autor vyvážiť jeho skvelým spracovaním.
Čo dodať k zahraničným poviedkam… Až na dve výnimky sú zastúpené autormi USA. David Brin nám v dvojnásobnom zastúpení ponúka príbeh z vesmíru, ktorý dal názov knihe, a v ktorom som opäť nepochopil niekoľko astrofyzikálnych fínt (tentokrát je to výlučne moja chyba – Brinov spôsob vsúvania náučných pasáží do textu je nenásilný) a zaujímavý pohľad do zákulisia druhej svetovej vojny, v ktorom sa stretneme s germánskymi božstvami na strane nacistov. V druhom z príbehov pod názvom Thor versus kapitán Amarica autor dokázal jednoduchým spôsobom vykresliť pôsobivé situácie a obrazy – predstava koncentrákov ako hromadných obetísk z dymu, ktorých sa vynárajú Odin a Thor asi otrasie väčšinou z nás. Harrisonova Krysa z nerez oceli… Čo dodať k textu, ktorý zaujme hneď prvou vetou. Plnokrvný príbeh vzdialeného potomka Robina Hooda s nefalšovanou príchuťou napätia, bez falošného lamentovania a filozofovania a so skvelým paradoxom v závere.
Potešila ma poviedka od nestora americkej SF Jacka Wiliamsona. Jeho Děti slunce vyšli roku 1933, no dodner zaujmú príjemne romantickou atmosférou, farbistým jazykom a veľkolepými scénami. Predstavte si Zem praskajúcu ako škrupinku vajca, spod ktorej vylieza podivuhodný lietajúci tvor. Sila tohto dojmu zaplašila úsmev z naivity vzťahov postáv či dobových klišé (motív žltého nebezpečenstva, tajomná sekta uctievačov diabla v Tibete). Kanaďan žijúci vo Veľkej Británii, Geoff Ryman naopak ide svojim príbehom hlboko pod kožu. Jeho drsná analýza života skupinky homosexuálov, ktorí v tábore pri železničnej trati drastickým spôsobom slúžia Revolúcii, pôsobí napríjemne reálne. Ryman je jedným z hŕstky autorov vedeckej fantastiky schopných vytvoriť psychologicky vieryhodnú postavu – a to dokonca i z dozerajúcich Kamier… A napokon Rakúšan Peter Schattschneider. Jeho poviedka Jezrské zlomky milovníkov priamočiarych príbehov určite nenadchne, na svoje si však prídu fanúšikovia jemných náznakov, ktoré treba domýšľať.
Neviem, podľa akých kritérií redaktori poviedky vyberali. Keďže množstvo čísel tohto _asopisu som nečítal, nie som schopný posúdiť, či vybrali to najlepšie. Ja som však s úrovňou textov spokojný – podľa môjho názoru sa knižka ako celok vyrovná kvalitnej antológii zahraničných poviedok.
Hoci sa majitelia všetkých čísel Ikarie tejto knihe pravdepodobne vyhnú, my ostatní menej systematickí šlendriáni si môžeme s pôžitkom počítať a pri sledovaní českých textov uvedomiť ako sa odvtedy zmenila úroveň žánru. Spomenutých poctivcov však upozorňujem, že Harrisonov svieži doslov ku Kryse v Ikarii nenájdu.
9/10
Křišťálové sféry (to nejlepší z Ikarie), uspořádali Jaroslav Jiran a Ivan Adamovič, Praha, mladá Fronta 2001,315 s, 285 sk., obálka Juraj MadMaxon