Ôsma z knižiek vydavateľstva Laser, venovaných tvorbe Philipa K. Dicka, ponúka jeho v poradí druhý román, po prvý krát vydaný roku 1956.
Knižka dýcha atmosférou 50-tych rokov – hrdinovia sú podráždení, precitlivelí, podozrievaví, strhávajú sa pri každom šuchote – áno, tam kdesi v pozadí striehne McCarthyho špeh – už–už vás zatkne – pst! Čo to bol za zvuk? Nebola to ruská raketa?
Nie div, že v akomto rozpoložení jeden z protagonistov vraví ,,Užijme si zbývající čas. (s.102)
A propos – čas. Čas je leitmotívom tejto Dickovej knižky. Jedna ústredných postáv, Floyd Jones, dokáže predvídať udalosti na rok dopredu. Stáva sa prorokom, ktorý však omnoho viac než Ježiša pripomína toho malého, počerného s fúzikmi (nemali by sme zabúdať, že v čase napísania knižky ho mali ľudia ešte v živej pamäti). Prostredníctvom práce s časom dosahuje Dick hektický ráz textu. Značná časť románu je vyrozprávaná v retrospektíve, miestami dokonca dvojitej, takže ste, podobne ako Jones, nútení prežívať všetko ešte raz a netrpezlivo otáčate strany, aby ste sa už ocitli na úrovni toho, čo ste sa dozvedeli v úvode – pravdaže. Majster Dick nenechá vašu pozornosť ochabnúť ani počas týchto dostihov – sledujete príbeh správneho chlapíka policajta Cussicka, ktorý sa viackrát stretáva s Jonesom, sledujete ho ale v bizarných prestrihoch trhaného tempa – niekoľko strán sa pred vami odvíja jeden večer, odrazu, bez upozornenia ste v úplne inom čase – ono je to napokon aj tak jedno, lebo ak je budúcnosť predvídateľná čas ako taký stratil význam – prinajmenšom pre Jonesa – a tým aj pre vás, pretože v Dickovom svete všetci žijú v Jonesovom tieni, ba sami sa postupne stávajú Jonesom.
Pohrávaním sa s tempom románu dosahuje Dick napätie aj tam, kde sa zdanlivo nič nedeje – ani neviete ako a dychtivo hlcete stránky plné zdanlivo bezcieľne úzkostných rozhovorov popisy ľudí, ktorí sa vzpierajú, no napriek tomu sa ocitajú v područí mašinérie obludnej moci, pasáže medzi Ním a ňou, ktoré vyňaté z kontextu pôsobia ako úryvky z červenej knižnice, tu, práve tu však sedia, vrastené do ovzdušia doby a miesta, kde priam na vlastnej koži cítite, ako v bare hustne dym Áno – v tomto ranom Dickovom románe môžu tí s citlivejšími nosmi neomylne nájsť vône toho najlepšieho zo špionážnych románov, spisby ktorá v 50-tych rokoch žala úspechy priam nebotyčné.
Vráťme sa však späť k času v tomto Dickovom diele. V kontraste s fantasy ságami, kde vás monotónnosť tempa uspáva takže vás autor musí zobúdzať stále novými a novými efektmi, si Dick vďaka jeho menlivosti môže dovoliť používať v podstate fádne motívy – bez obáv. Nenudí. Ako by aj mohol. Zručne a svižne pred vami načrtáva obraz sveta pre zánikom. Trhaný, kaleidoskopický ráz textu spolu so snahou zobraziť a postihnúť mechanizmus chtiac-nechtiac pripomína fantastiku českého expresionizmu – Weiss, Haussmann, Vachek Čapkov Krakatit. Nechceme a nebudeme hľadať vplyvy – ostatne, s výnimkou Čapka Dick nemal príliš veľkú šancu zoznámiť sa so zmienenými autormi a ich dielami, spokojne však môžeme konštatovať, že podobné podmienky vedú podobným dôsledkom – a to aj nezávisle na sebe.
Česká fantastika v dielach Weissa, Vacheka, Haussmana a Čapka reagovala na traumu prvej svetovej vojny, zvestujúc prízrak fašizmu a druhej svetovej vojny. Dick reagoval na druhú svetovú vojnu (spomeňme ešte raz už uvedenú podobnosť Hitlera s Jonesom – ostatne, sám autor ústami jednej z postáv túto podobnosť zviditeľňuje, keď vraví, že aj Hitler bol vizionár), zvestujúc prízrak tretej svetovej ako konfliktu medzi USA a Ruskom. V závere nachádzame (opäť podobne ako u Čapka v Krakatite) zmierlivosť a dnes trocha lacno pôsobiacu idylu – nový život v podobe agrárnej spoločnosti zapúšťa korienky na Venuši. Nuž áno – Dick nesklame ani priaznivcov klasickej vedeckej fantastiky. Jeho román prostredníctvom motívu prišelcov z vesmíru a kolonizácie nových planét opúšťa polohu ponurej antiutópie, respektíve neobmedzuje sa len na ňu. Napriek tomu je však zrejmé, že Dickovi ani v pasážach, venovaných vesmíru nejde zobrazenie napínavých dobrodružstiev odvážnych hrdinov – nuž áno, o život sa tu bojuje, problém však tkvie kdesi hlbšie, hlboko pod povrchom akcie a dejových sekvencií.
Po dočítaní, majúc v čerstvej pamäti obraz venušskej idylky, dívame sa dnes na tento text spokojní, že sa nestalo, čo Dick predpovedal. Lenže… tento autor ide sakramentsky pod kožu. Nedá pokoj a nedá – motív prehnaného uctievania odlišnosti zasahuje i náš skúsenostný obzor.
Dofrasa, že by sme natrafili na nejaký nadčasový text? Nebodaj?
Philip K.Dick, Svět, který stvořil Jones, Praha Laser 2003, preklad Hana Volejníková, 218sk.