Román „Večná sloboda“ nadväzuje na Haldemanovu slávnu „Večnú vojnu“. Tento román sa vo svojom období stal kultovým. Vyhral Huga aj Nebulu a svojou myšlienkou a posolstvom ovplyvnil mnohých neskorších autorov a čitateľov a vo svojom subžánri ho zatiaľ žiadny román neprekonal. Za jeho úspechom možno stálo aj to, že sugestívne rozprávanie hlavnej postavy Wiliama Mandelu o vojnových útrapách, bolo podložené Haldemanovými spomienkami z Vietnamu, kde niekoľko rokov bojoval.
Aby nebol nikto dopletený, musím spomenúť, že zhruba pred dvoma rokmi vyšiel u nás ešte ďalší Haldemanov román pod názvom „Večný mier“. Tento román mal však s „Večnou vojnou“ spoločné len to slovko „večný“ v názve, inak išlo o úplne nezávislý a samostatný román. Bol nominovaný na Huga aj Nebulu a jednu z týchto cien sa mu aj podarilo získať.
Dej „Večnej slobody“ sa začína odvíjať niekoľko rokov po usadení Wiliama Mandelu a jeho ženy Marygay na zamrznutej planéte Prostredníček. Narodili sa im dve deti, ktoré už medzičasom stačili vyrásť a ktoré sa práve začínajú osamostatňovať. Wiliam sa z hŕstkou vojnových veteránov, ich rodinných príslušníkov a sympatizantov, snaží vzdorovať vplyvu Človeka, vyššieho vývojového štádia ľudskej rasy, ktoré je charakteristické kolektívnym vedomým. Prostredníček je vlastne napoly vyhnanstvom a napoly väzením pre všetkých, ktorý nepocítili túžbu včleniť sa do kolektívneho vedomia človeka (a tiež ktorí nechcú prísť o svoju heterosexualitu a plodnosť). Tento stav sa mnohým veteránom prestáva páčiť a tak vymyslia plán, ako sa zmocniť starého krížnika s názvom Stroj času, ktorý predtým slúžil veteránom vracajúcim sa z bojísk Večnej vojny ako čakáreň na svojich známych, vracajúcich sa z bojov neskôr. Krížnik lietal rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla od jednej hviezdnej sústavy k druhej a dokázal tak využiť relativistické efekty na to, aby sa mnohí mohli ešte stretnúť zo svojimi láskami v prijateľnom vekovom rozdiele. Stroj času využila aj Wiliamova žena Marygay. Veteráni sa rozhodnú Stroj času využiť ako možnosť úniku z jednotvárneho a stereotypného sveta človeka a vrátiť sa až o štyridsaťtisíc rokov, čo je v relativistickom pomere desať rokov subjektívneho resp. palubného času… Síce to vyzerá, akoby som už prezradil väčšiu časť deja, ale toto je len kvalitný rozbeh na niekoľkých úvodných desiatkach strán. Ďalšie tri štvrtiny románu je to už klasický a s potešením musím dodať, že starý dobrý Haldeman. Dej sa rúti dopredu a knižka sa číta jedným dychom. Wiliam aj s ostatnými veteránmi odštartuje kolmo preč od galaktického disku a začínajú sa pripravovať na desať rokov prežitia v lodi, keď sa zrazu stane niečo nepochopiteľné…
Bol som nesmierne zvedavý, ako to Haldeman ukončí a akú dá tomu celému pointu a zmysel. Partiu rozohral majstrovsky. Koniec ma však riadne prekvapil a zaskočil. Akoby ho ani nepísal Haldeman, alebo akoby sa Haldeman deň pred odovzdaním rukopisu rozhodol, že by už bolo načase ten román aj nejako dopísať. Možno to chcel celé na koniec ladiť do odľahčeného skorohumorného konca, ale vyznieva to až zúfalo nejednoznačne. Nech nad tým koncom premýšľam ako chcem, akosi ho nemôžem úplne prežuť a stráviť. Možno sa ale paradoxne mnohým bude páčiť práve tento záver, aj keď záver osudov Wiliama Mandelu to nutne ešte nemusí byť. Síce maličké, ale dvierka ostali pootvorené…
Obálka už tradične korešponduje s dejom len veľmi volne, ale Jim Burns je prijateľný a jeho maľby sa mi už akosi automaticky spájajú s Haldemanovým svetom Večnej vojny. Na Polaris je v románe netypicky veľa korektorských chýb, hlavne pády a časy niektorých slov. No ale nemôžu byť vždy Vianoce.
Aj tak je však „Večná sloboda“ románom, ktorý si kúpia „povinne“ mnohí nielen Haldemanovi vyznavači…
8/10
Joe Haldeman: Věčná sloboda, orig. Forever free, obal. Jim Burns, Polaris 2001, 246,– Sk, 231 s