Veľká planéta znamená veľké problémy. Túto rovnicu použil vo svojom románe Jack Vance, nositeľ Huga aj Nebuly, no u nás takmer neznámy autor (kedysi dávno vyšlo česky pár jeho kníh, no poznať ho budú skôr čitatelia detektívok – písal pod pseudonymom Ellery Queen). Jack Vance, majster bizarnej fantázie (občas bradburyovskej), rýchleho príbehu a vtipu, pán zápletok (viď zbierka Poslední hrad, Winston Smith, 1992). Chcete vedieť, ako si poradil s problémami na planéte, ktorá roky slúžila ako útočisko „neprispôsobivých živlov“? Na Veľkej planéte, rútiacej sa vesmírom ďaleko za hranicami kontrolovaného vesmíru? Čítajte ďalej…
Veľká planéta je skutočne veľká (niekoľko krát väčšia ako Zem). Autor ju zároveň stvoril z ľahkých prvkov (aby mu neprekážala gravitácia) – a nepriemným dôsledkom pre obyvateľov je tým pádom nedostatok kovov. Ak sú vám tieto základy príbehu povedomé, máte pravdu, no uvedomte si, že Jack Vance napísal Veľkú planétu o pár rokov skôr (1978) ako Róbert Silverberg Majipoorskú trilógiu (česky Classic, 1995) a Raymond Feist Ságu Trhlinovej vojny. A tak pri úvahách o inšpirácii treba hľadieť krivým okom skôr na oboch menovaných veľmajstrov žánru… Ba, keď tak hľadím na motív planéty plnej divochov a zločincov, krčím nosom aj nad ďalšími dielami – napr. Christophera Stasheffa. Nuž, taký je osud spisovateľa, dobré nápady nezapadajú prachom – aj keď ich nerozvinie on sám.
A práve v rozvinutí nápadov je háčik tejto knihy. Vanceova Veľká planéta je totiž v otázke deja úžasne jednoduchá, aj keď je lineárny dej spestrený utajovaním (a odhaľovaním) pravých identít postáv v detektívkovom štýle. Príbeh by sa dal načrtnúť zhruba takto (bez toho, aby som vás ukrátil o pointy a prekvapenia): Veľká planéta je plná rôznorodých kultúr a je ponechaná Zemou svojmu osudu. Nikto sa o ňu nestará a pseudofeudálne (a otrokárske) zriadenie, ktoré sa na nej vyvinulo, nie je nikomu tŕňom v oku. Občas na megaplanétu zavíta nejaká tá Komisia, no nič svetoborné sa nikdy nestane – lokálni vládcovia si žijú ďalej svojim životom a otroci… otročia. Pohodička (až na ľudožrútske praktiky – tie asi obetiam vadia). No raz sa predsa len čosi stane, ktosi z Veľkej planéty má ambície tento svet zjednotiť a používa k tomu zbrane, na ktoré je Zemou uvalené embargo. Tento ktosi ich však napriek tomu získava a platí jediným, čo môže Veľká planéta ponúknuť – otrokmi. Toto už je dosť silná káva a tak sa na Veľkú planétu vydáva trochu ráznejšia Komisia, na čele s Glystrom, hrdinom „bez bázně a hany“. No a ako to v rozprávkach býva, do letu komisie zasiahne zločincova ruka, hviezdolet spadne priamo v nepriateľovom území (sedemdesiat tisíc kilometrov od tzv. Zemskej enklávy) a problémy sú tu. Komisia sa musí predrať tisíckami kilometrov, pričom si na nich každý brúsi zuby (ľudožrút, zlodej, otrokár, netvor, etc). Nasleduje dlhokánsky pochod, v ktorom si môže čitateľ vychutnať pôsobivé obrázky fantastických kultúr, premiešané klasickým a pomerne skromným dejom. Podľa očakávaní sa počet putujúcich zmenšuje (to viete, ľudožrúti), až dôjde na finále – ktoré musí byť bojom muža proti mužovi…
Nuž, tak o tomto je Veľká planéta. Klasické dobrodružné putovanie vo verneovskom štýle (Päť týždňov v balóne), inteligentne vymyslené cudzie kultúry, trocha napätia z vrážd, intríg a bojov, pár kvapiek lásky na oživenie – nič viac, nič menej. Žiadna bizarná veľkoleposť ako v Silverbergovom Majipoore (ktorý súperí s Veľkou planétou v rozmeroch), žiadna hĺbková analýza tradícií ako vo Feistovej Ságe o Impériu (ktoré, podobne ako Veľká planéta je chudobné na kovy). Vance tu bol prvý, no ostatní šli hlbšie. Veľká planéta sa dobre a rýchlo číta, no nemôžete od nej čakať kvalitu Posledného hradu (Nebula 1966 a Hugo 1967). Je to také príjemné spestrenie daždivého večera…
Veľká planéta, Vance Jack, cestovateľsko dobrodružná sf (Epos, orig. Big Planet, preklad Jana Levická, obálka Peter Pohanka, viaz., 187 strán, ISBN 80–88977–19–3)