Ságu Tada Williamsa o Mečoch moci začal vydávať Laser v roku 1996. Svojim klasickým štýlom (niektoré cykly dodnes nie sú ukončené) sa nakoniec vydavateľstvo dostalo aj k poslednému dielu – k Veži Zeleného anjela – a konkrétne k jej poslednej – štvrtej časti. Neuveriteľne zamotaný príbeh stovky postáv rozohraný na tisíckach strán tak dostal šancu povedať Zbohom! svojim čitateľom…
Nemá zmysel popisovať dej ságy Tada Williamsa – na priestore jednej recenzie je to absolútne vylúčené. V skratke ide o klasický príbeh boja dobra a zla – dielo Tada Williamsa vyniká len v jednej veci – v rozsahu. Nie je to napísané zle, Williams vie písať (viď jeho poviedky v zbierkach Michael Moorcock's Elric: Tales of the White Wolf – česky Návrat 1998, alebo Sandman – Polaris 2000), no sledovať osudy skutočne stovky postáv, pričom knihy vychádzali s odstupom pol roka – to bolo skutočne namáhavé a – zvyčajne – dosť nudné. Samotný nápad nie je natoľko nosný, aby dokázal udržať napätie na tisíckach strán a tak Tad Williams zvyčajne skĺzal do pátosu a popisovania obyčajov cudzích rás etc etc. A ešte jedna vec mi tam chýbala – humor. Celá sága sa tvári tak, akoby storočný kňaz popisoval výrobu atómovej bomby…
Posledná kniha, ktorá vyšla s odstupom nezvyčajným aj u Laseru (predchádzajúca časť vyšla pred rokom) sa z celého cyklu nevymyká ani omylom – opäť je to mohutné dielo – lež tentoraz to je – chválabohu – koniec. Tad Williams dokázal spojiť všetky prepletené nitky Osudu a rozohrať finále… Nuž, finále – padlo pár postáv, tak ako sa na slušnú fantasy patrí a zvyšok bude panovať až do smrti – niektorí ešte ďalej. Každopádne ma však koniec sklamal. Tad Williams sa počas celého cyklu tváril pekelne inovatívne – všetko zahaľoval tajomstvom, a pripravoval sa na desivé odhalenia. Ešte aj ku koncu tejto knihy nebolo nič jasné – postavy, ktoré sa čosi dozvedeli, sa odmlčali, zbledli, zošediveli, poprípade umreli. Čitateľovi nikto nepovedal nič. Preto potom skutočné riešenie konfliktu prišlo ako ľadová sprcha – klišé par excellence, len podané v bledomodrom. Rovnakú pointu použil napr. už Robert Ervin Howard v romána Hodina Draka (The Hour of Dragon, 1935!!!). Druhoradé odhalenia typu: ty si potomok toho a ty si ľavoboček tohoto – to boli už len také zbytočnosti naviac…
Problém celej ságy je v jej rozsahu. Pri stovkách hlavných postáv som si žiadnu nedokázal vybrať ako kľúčovú, nie to, aby som sa s ňom nejako stotožnil, resp. si ju obľúbil. Keď došlo v závere tohoto dielu k umieraniu, bolo mi to šumafuk. Padol ten? Hehe. Tamten? Chacha. Aj tamtá zomrela – no a čo! Celá kniha je roztrieštená do maličkých častí venovaných jednotlivým postavám, takže sa vám z toho začne krútiť hlava – čosi také ako línia príbehu tu neexistuje. Nuž, oveľa viac sa pobavím na dvadsať stranovej poviedke ako na takejto gigantickej a grafomanskej vylomenine. Tadovi Williamsovi išlo očividne o honorár a nie o príbeh (napriek jeho úvodníkom, kde tvrdí opak).
Takže – ak vlastníte predchádzajúce diely, musíte si kúpiť aj tento – osud Seomana Bělokadeřného, trola Binabika, princeznej Miriamele, princa Jošuu a ďalších a ďalších stojí za to, aby sa skončil. Ak však predchádzajúce diely nevlastníte, zvážte si sami. Ak máte záľubu v rozsiahlych príbehoch, v ktorých ide o záchranu sveta, a kde sa všetci potácajú, aby našli nejaké čarovne predmety (meče, prstene, kryštály… podprsenky :), potom je to pre vás tá správna kniha – celý cyklus vám vystačí na pekných pár večerov. Ak však potrebujete humor, hrdinov, ktorým môžete držať palce, záhady a akciu… potom siahnite radšej po (útlejších) knihách – doporučujem Davida Gemmela, Vladimíra Šlechtu, Orsona Scott Carda alebo Andrzeja Sapkowského.
Zbohom Trůn z dračích kostí, Kámen rozluky a Věž zeleného anděla – odpočívajte na mojej poličke v pokoji!