Román nás zavedie do viktoriánskeho Anglicka, ovládaného magickou látkou, éterom. Teda nie počítače ako v Mašine zázraků Gibsona a Sterlinga, ale čarovanie… v každom prípade atmosféra je podobná. Ponurá, drsná, primeraná dobe a ľuďom, z ktorých 90 percent dve tretiny dňa trávili v smrade a puchu dvíhajúc bremená, mechanicky búšiac do voľačoho za strojom alebo huhlajúc voľačo v pekelnom opare éteru, aby sa niekoľkí mohli mať dobre… Nuž, predchádzajúci výrok zaváňa Marxom a Engelsom- títo páni však svoju teóriu sformulovali práve po očividne očividných skúsenostiach z predmestí ranoviktoriánskeho Anglicka.
Světlověk je poéziou tmy a utrpenia, spomedzi ktorého je hrdina schopný vydolovať kvietok. Pozvoľna vkĺzneme do kulís, ktoré nás uchvátia nenápadnými detailmi. Akoby spakruky /pre/hodené slovko, výraz tváre, pohľad na strechu starého domu… v sebe skrývajú náboj tajomna, ktorého je naopak pozbavený ústredný motív používanie, éteru, magickej substancie ako zdroja energie.
Všetko, čo sa týka mágie, u MacLeoda vonia /či skôr, nám lenivcom, smrdí/ potom a prácou. Zázračné sa skrýva v obyčajných veciach, kvôli ktorým sa naozaj oplatí žiť. V Londýne vtedy a tam – i u nás.
MacLeod patrí k čelným predstaviteľom New Weird. Smeru, ktorému sa vydavateľstvo Laser veľmi rozumne rozhodlo venovať samostatnú edíciu. Světlověk je po dvoch knižkách Miévilla a jednej antológii štvrtým zväzkom, v budúcnosti čitateľov čaká okrem iného voľné pokračovanie tohto románu pod názvom Dom búrok.
Tvorba tohto autora sa tematicky, ako napokon tvorba väčšiny predstaviteľov New Weird, dá zahrnúť do škatuľky urban fantasy. Ak sa pohráme s terminológiou Ondřeja Jireša /článok Pod kočičími hlavami, aneb dva proudy urban fantasy, publikovaný na stránke Fantasy Planet/, zistíme, že MacLeod kombinuje gaimanovský typ /fantasy zo sveta okolo nás, založená na odhaľovaní mágie vo všedných veciach/ s mievillovským /fantasy sveta vymysleného/ – príbeh sa odvíja v Londýne 19. storočia, avšak nie je to Londýn, ktorý by kedy bol existoval… MacLeod svoj alternatívny svet buduje s omnoho väčšou striedmosťou než Mieville. V používaní nových kulís je gaimanovsky striedmy. Opatrne sa dotýka dávno známych vecí, a mení ich. Ako som už spomenul, motív fantastického ozvláštnenia je autorom familiarizovaný natoľko, že čitateľovi pripadá všedný. Tu nie sme v Novom Krobuzone, kde sa spoza roha každú chvíľu vynorí nová podivná bytosť a my cítime radosť autora i mesta /akokoľvek ponurú a možno i zvrátenú, no predsa radosť/ z bizarnosti, odlišnosti a podivnosti. Mac Leod sa totiž na svoj svet nedíva zvonka, ale ho pred nami roztvára zvnútra, očami jedného z jeho obyvateľov – ktorému sa veci pochopiteľne javia inak. To, čo nám pripadá zvláštne je pre neho obyčajným a naopak… Pocit zázračného ukazuje svoju relatívnosť a po prečítaní Světlověku vám bude jasné, prečo ste ho nemali pri čítaní x-tého dielu fantasy ságy, zato ho vo vás krátkou poviedkou o pavúkoch v tráve dokázal vzbudiť Prišvin.
MacLeod je nesporne majstrom veľkej epiky. Jeho príbeh pripomína kyvadlové hodiny 19. storočia. Už desať minút pred úderom vieme, že udrie, kedy a ako sa to stane, napriek tomu nám to nevadí; proces čakanioschyľovania sa je, v skrinke už zmienenej mágie všednosti, mimoriadne pôsobivý. Keď napokon odbije, úder stojí za to. Už spomenutý pocit zázračného sa na vás nerúti v kaskádach obrazov, ale po kvapkách. V každej z nich môžete zazrieť dúhu. Treba sa vedieť pozerať.
Príbeh, prísady v ktorom nevrú vo veľkom kotle zázračna ako u Miévilla, ale sú skôr odmeriavané na lekárnických vážkach, je poctou klasickému rozprávaniu, tak, ako ho poznáme z 19. storočia. Hlavný hrdina a rozprávač je dieťa svojho veku a ten si zachoval retro tempo valsu a polky. Žiadne techno a rap, ktorá na vás búši v rytme viet Mašiny Zázraků.
Omnoho viac než doposiaľ do češtiny preložené prózy New Weird je on viazaný na poetiku Peakovej trilógie Gormenghast…kde vás tiež mrazí nie pri pohľade na príšerku, ale na tortičku zanechanú kuchárom v ohybe schodiska. Takýchto tortičiek rozosial MacLeod ako majster náznaku po knižke plno. Pri prvom čítaní ich rozhodne nenájdete všetky – stojí veru za to postáť, vrátiť sa, popremýšľať.
Světlověk je román hrubý. O to však hrubší, že sa nerozpína do šírky, ale do netušených hĺbok – komótne tempo rozťahuje časopriestor, do medzier medzi písmená vložíte sami seba do sveta, ktorý zažívate.
Čítanie tejto prózy vás tak vedie k trpezlivosti a pozornosti. Preletieť zhruba znamená ochudobniť sa o auru bez ktorej knižka pôsobí ako znôška triviálnych pocitov.
Hltači stránok fantasy ság by si mali dať pozor – alebo siahnuť po inom.
V recenzii nie je nič o deji knižky. Ten pocit musíte zažiť sami.