S popismi či stvárnením armagedonov najrôznejšieho druhu sa už určite stretla väčšina z nás, no taký sugestívny opis, aký sa podaril Gregovi Bearovi asi chytí za srdce každého. Triton pokračuje v SF nárezoch a po výbornom Darwinovom rádiu od Beara (ale aj iných kvalitných tvrdých SF od ďalších autorov) vydáva jeho ďalší román, taktiež nominovaný na Nebulu aj Huga, pod názvom Boží výheň.
Všetko začína, tak ako skoro každý armagedon, celkom nevinne a nenápadne. Trojica geológov natrafí v Údolí smrti na falošný sopečný kopec, ktorý navyše nieje zakreslený v žiadnej mape a nájde pri ňom zvláštnu, pravdepodobne mimozemskú bytosť. Keď sa však zachovajú ako správni občania a nález ohlásia „vyšším miestam\", armáda ich preventívne, ale aj v rámci národnej bezpečnosti, uväzní do nekonečnej dlhej karantény. Bytosť s ľuďmi komunikuje a zvestuje im strašnú správu. Koniec Zeme…
V tej istej dobe na opačnej pologuli, v Austrálskej buši, je podobne ako v Amerike, objavený kamenný monolit, ktorý tam nemá čo hľadať. Z monolitu, ktorý je pravdepodobne precízne zamaskovanou kozmickou lodou, vychádza na pravidelné „promenády\" trojica robotov, ktorá naopak ľudstvu ohlasuje mier, pomoc a spoluprácu. Na prvý pohľad sa to zdá nelogické, príliš rozporné, takmer až šialené. Ale len na prvý pohľad…
Tímy vedcov z najrôznejších oborov sa predháňajú, kto vymyslí krkolomnejšiu hypotézu, ale ako sa postupne objavujú stále nové a nové fakty, ich hypotézy sa rúcajú ako domčeky z kariet. Román nemá ústredného hrdinu, ale tých niekoľko hlavnejších postáv je celkom zaujímavých. Bear sa pohral s charaktermi, motívmi a jeho drobnokresba niekedy až udivuje. Mne osobne najviac zarezonoval geológ Edward, starý mládenec, priemerný vedec, ktorým zmieta vnútorná nerovnováha a špecialista na mimozemšťanov Arthur so svojou milou rodinkou.
Autor sa dokonale pohráva s čitateľovou fantáziou, udržuje ho stále v napätí a neistote, či Zem bude nakoniec naozaj zničená, alebo je to celé len nejaký veľký humbug, hra alebo zlý vtip. Čriepky nádeje striedajú balvany mrazivej skepsy. To, čomu nechceme, alebo sa zdráhame uveriť, sa začína stávať absolútne neodvratným…
Bear sa ukázal ako celkom zdatný v takých oboroch ako geológia, geofyzika, či biológia a tak vedecké pozadie jeho knihy nekole oči a mnohé ním ponúkané teórie zaváňajú nefalšovanou originalitou. S logikou to je však už horšie. Niekedy dejom prebehne zvrat, ktorý mi pripadal z celkového dejového hľadiska nepodstatný, niekedy až zbytočný a slúžil tak najviac na doplnenie drobnokresby (napr. uväznenie podplukovníka Rogersa v mimozemskej lodi), niektoré detaily boli zase načrtnuté príliš jemne a skôr rozptyľovali, ako podnecovali fantáziu (napr. falošné lode, roboty mimozemšťanov či ich samotné motívy a pod.) Na jednej strane je Bearovo detailistické rozpitvávanie ľudí a katastrofy, ktorá ich postihuje zaujímavé, pretože ponúka pohľad takpovediac do kuchyne, no má to aj svoje zápory. Román sa tým dosť natiahne a na 475 stranách sa už nedá udržať taká vysoká resp. rovnomerná gradácia ako na začiatku a čitateľ ma potom miestami tendenciu preskakovať aj inak ešte stále dosť zaujímavý text.
Desivá nemožnosť voľby a trpké, srdnaté a zúfalé sa zmierenie ľudstva s nezmieriteľným nenechá nikoho chladným. Puntičkársky presné opisy založené na hodnovernom vedecko-technickom pozadí asi zarezonujú niečím vo vnútri každého citlivejšieho čitateľa. Zložitá hra mimozemšťanov, v ktorej sa príliš rýchlo menia pravidlá, je už len pomyselnou čerešničkou na torte…
Obálka sa tentoraz Janovi Patrikovi Krásnemu vydarila menej. Náboženský motív Ježiša v pozadí mi nepripadal vhodný a vzhľadom na obsah románu dokonca irelevantný no a čierny pavúk pripomína skôr horor ako výbornú SF, ktorou tento román nesporne je.
Greg Bear: Boží výheň, orig:, The Forge of God, Triton (edícia Trifid) 2004, brož., prekl: Jana Rečková, obál: Jan Patrik Krásný, 404,– Sk, 475 s.