Keď sa vo vesmíre objaví niečo, čo by ešte pár milónov rokov nemalo existovať, napríklad hviezda v štádiu modrý trpaslík, treba s tým niečo robiť. A tak ľudstvo pripraví vesmírnu výpravu a vyberie vyslanca, ktorý má záhadu rozlúštiť.
Čo je horšie ako nevedieť? Nevedieť, že neviem!
Neil Gaiman sa v posledných rokoch vypracoval na jednu z najväčších postáv fantasy žánru. Svoju pozornosť delí medzi komiksy, romány, televíziu, poviedky, film, rozhlas, eseje, poéziu… a určite ešte niečo.
Keď v osemdesiatych rokoch preletela kinami filmová verzia Nekonečného príbehu, bola to udalosť dosahom porovnateľná s neskorším Avatarom. Všetci vedeli, kto je to Kameňožrút, Atrej bol chvíľu populárnejší ako Winnetou a polovica šteniatok dostala meno Falco.
V dnešnom zápisníku v krátkosti zhodnotíme tituly V tieni Zeme a My ostatní tu len tak žijeme.
V dnešnom zápisníku v krátkosti zhodnotíme tituly Jiné dny, jiné oči, Běguni a Žádná chvíle není poslední.
V dnešnom zápisníku sa pozrieme na knihy Snové písně, Pohřbený obr a Centrální stanice.
Poviedka Z neba nepadajú len kamene alebo Čo takmer zabilo Osipa Ustašenka bola svojho času jedným z najsvetlejších momentov medzi stovkou poviedok Ceny Fantázie.
V dnešnom zápisníku čitateľa, ktorý sa v krátkosti venuje aktuálnej situácii na knižnom trhu, sa pozrieme na knihy Co nám oheň vzal, Ta nádherná věc, jež na nás všechny čeká a V Kalábrii.
Z čitateľského zápisníka, ktorý v krátkosti mapuje aktuálnu situáciu na knižnom trhu, dnes vyberáme Kouzelníkův únik z reality, Konkláve a Všichni ptáci na nebi.
Kalendár
Náš čitateľský zápisník vám bude prinášať stručné, rýchle a najmä užitočné hodnotenia noviniek, ktoré sa aktuálne pohybujú na knižnom trhu. Dnes: NeObyčení, Dům za zdí a Drake.
Hard vetva sience fiction, teda príbehy, ktoré sú založené na konkrétnej vedeckej teórii a v ktorých sa reálne a insidersky rozoberajú jej východiská, aspekty a dôsledky, je v našich končinách veľmi veľmi zriedkavá. Preto je Jana Plauchová unikátnym javom. Predošlým románom Večnosť omylov zanechala veľmi priaznivý dojem, a tak aj očakávania od novej knihy boli veľké. Pete Murray sa profesionálne venuje zachra…
Recenzovať Frankensteina je ako posudzovať statiku Cheopsovej pyramídy. Tento príbeh o zodpovednosti za svoje činy, hľadaní porozumenia a dvojsečnosti vedeckého pokroku zložil skúšku časom na jednotku a s jeho vplyvom na hororovú fantastiku…
Autorka rozdelila poviedky do troch sekcií: Boli medzi nami, Sú medzi nami a Budú medzi nami. Kľúč, ktorý použila, je po prečítaní zbierky jasný a logický. Ja sa však pokúsim rozdeliť jej obsah trochu inak. Je zákonitým javom, že sa autor(ka) v priebehu svojej tvorby k niektorým témam opakovane vracia – či už vedome alebo podvedome.
Cena Fantázie sa nám utešene rozvíja a naberá na vážnosti. A tomu zodpovedá aj starostlivosť, ktorú organizátori venujú výročným zborníkom. Sú stále výpravnejšie, reprezentatívnejšie a s atraktívnejšou obálkou.
Neviem ako vám, ale mne sa z času na čas stane, že si prečítam niečo naplňujúce, odmeňujúce a katarzné. Nie, nie je to ten pocit, keď sympatický hrdina nakope zadok obzvlášť odpornému zloduchovi (aj keď ani ten občas nie je na zahodenie). Mám na mysli moment, keď sa text dotkne niečoho vo vnútri.
Testament** je Janouškova zbierka krátkych poviedok. Podobné knihy mávajú občas jednu nepríjemnú vlastnosť… Našťastie toto nie je problém Testamentu. Poviedky, aj keď ich je až dvadsaťšesť, spolu koexistujú príkladne.
Pred pár rokmi meno Antona Stiffela bolo priam synonymom slovenskej space opery. Bol jedným z mála, kto dokázal pravidelne písať poviedky z vesmíru, ktoré mali štýl, originálne nápady, prepracované technické pozadie a držali si istú kvalitatívnu úroveň.
Začalo to Dekameronom či Cantenburskými poviedkami, a pred pár rokmi nás ohúril Hyperion. Román ako príbeh skupiny rôznorodých ľudí izolovaných od zvyšku sveta, ktorá si na ukrátenie času navzájom rozpráva ďalšie príbehy, má stáročnú tradíciu. Po podobnom formáte siahla aj Alexandra Pavelková…
Modelová situácia: Máte mladého známeho (vnuka, sestru, synovca…), ktorý scifi zažil doteraz len v kine alebo počítačovej hre. Teraz však prejavil opatrný záujem niečo si z toho obskúrneho žánru aj prečítať. Akože papierovú knihu, ozajstnú, ale teda radšej po slovensky. Čo mu odporučíte? Potešený prejavenou dôverou, v prvom momente majetnícky mávnete smerom k pretekajúcim policiam s knihami: Však aha.....
Predstavte si podzemné silo, teda čosi ako mrakodrap so stovkou podlaží, namierený nie k slnku ale k zemskému jadru. Žijú tu generácie ľudí. Rodia sa, dospievajú, pracujú, privádzajú na svet deti (ale len v prípade, že vyhrajú povolenie v lotérii) a umierajú.
Už je to raz tak, život je založený na každoročne sa opakujúcich povinnostiach a rituáloch, ktorým sa nedá beztrestne uniknúť. Niektoré z nich sú nepríjemné, napríklad dane, preventívna prehliadka u zubára alebo narodeniny. Ak sa im náhodou pokúsite vyhnúť, rozhodne to nezostane bez následkov.
Existujú knihy, ktoré sa nedajú čítať rýchlo. Niekedy sú dôvody dobré: Ak autor pracuje s náznakmi, druhým plánom príbehu, ak buduje zložitú zápletku, a tým núti čitateľa zastaviť sa a premýšľať. Alebo ak píše tak dobre, že sa jeho imaginácia dá vychutnávať.
Lívia Hlavačková má na svojom konte niekoľko zaujímavých a úspešných poviedok a pravidelní návštevníci conov vedia, že aj jej prednášky, v ktorých čerpá zo svojej lekárskej profesie, rozhodne stoja za návštevu. Teraz tu máme jej debutový román.
Kniha bolesti už na prvý pohľad vyzerá sľubne. Vydarená štýlová obálka so sebavedomým sloganom „To nejlepší z českého a slovenského pochmurného undergroundu“, predslov pomenovaný Varovanie, Jiří W. Procházka a jeho stručné, ale pôsobivé Až na věky vo funkcii aperitívu…
Je už takmer poludnie a ďasov nikde. Kúzlo, ktoré som vzal kupcovi, zabalím do lopúchového lista. Dúfam, že nevytečie skôr, ako ho budem potrebovať.
Brodíme sa porastom lopúchov pozdĺž potoka, ktorý tečie pomaličky sa zužujúcou dolinou so strmými skalnatými stenami. Nevyzerá to tu dobre, mám pocit, akoby sa nad nami každú chvíľu mala zaklapnúť pasca.
Sedíme zhromaždení vnútri pod zadymenou dubovou povalou a pokúšame sa ukryť netrpezlivosť. Konečne sa dozvieme kam, konečne sa dozvieme ako. Ale prekvapí nás hneď jeho prvá veta: „Nechoďte tam. Bezmenné príšery tam číhajú na každom kroku.“
Traja chlapi pri vedľajšom stole sa prehýnajú od smiechu. Jeden z nich, tváriaci sa veľmi spokojne, pravdepodobne autor žartu, podíde ku mne a drgne ma do pleca. „Ty, starý, spýtaj sa ma, prečo sa trpaslíci vŕtajú v dierach pod Osamelou horou.“
Súčasnosť, nemenované mesto na Považí. Keď sa Luna s kamarátkami vyberie do baru s módnym upírskym imidžom, netuší, ako veľmi to poznačí jej život. Zamiluje sa do nej príťažlivý majiteľ baru Yorik, ktorý o sebe tvrdí, že je upír.