Chcel som ten sen vyrozprávať dedovi. Keď som sa však vyhrabal z kajuty a došiel na mostík, nebol to už môj starý otec, ale vedec zabraný do pokusu. Stál uprostred mora schém a diagramov, čo poletovali okolo neho spolu s rovnicami a obyčajnými poznámkami načiaranými priamo do vzduchu.
Šiel som špinavou nočnou ulicou plnou ľudských trosiek slabo osvetlenou niekoľkými zatiaľ nerozbitými lampami nočného osvetlenia a neónovými nápismi ponúkajúcimi nejaký chlast alebo trošku potešenia v náručí lacnej štetky.
„Rada Oxionu sa práve stretla s diplomatom prichádzajúcim z planéty Zem. Chcú rokovať o spojenectve medzi našimi rasami“. „To by dopadlo“ pomyslel som si a vypol televízor.
„Dobrý deň,“ nesmelo som pozdravil a cez dieru v skle prestrčil voľný lístok. Sliepka ho vtiahla dnu a múdro sa naň zadívala. Po jej pravom krídle bola rozložená mincovka, po ľavom automat na lístky rôznych hodnôt a zliav.
Jedného dňa jeden človek zomrel. Definitívne. A tu, kde sa väčšina príbehov končí, ten náš ešte len začína.
Sedel som v ambulancii onkológa, ktorý si čítal moju správu z ultrazvuku a mne sa zdalo, že si ju číta zámerne, aby mi nemusel pozerať do očí. Ambulancia bola až nechutne čistá a zariadená bielym nábytkom. Vlastne všetko bolo biele. Aj lekárove sandále a vešiak pri dverách. Iba ja som kazil dokonalosť tohoto pracoviska.
Pobúrená pani pekárka Petra Pančuchová praštila plešatého pána pekára Petra Pančuchu päťkilovou panvicou po pravej polovici pozadia, pretože príšerným prdom prerušil pokojne prebiehajúcu prípravu piatkového pokrmu. Pekelný pach prdu, pripomínajúci päťdňové ponožky, prilákal podlých protivníkov prebývajúcich pod prívodovým potrubím propán-butánu: prašivé potkany pozmenené pôsobením plutónia, pahltné p
Kalendár
Muži, ktorí na Dannyho Torresa čakali pred dverami hotelovej izby, sa mu zjavne nechystali oznámiť, že sa stal šťastným výhercom v lotérii. Vzduch sa v polnočnom meste stále chvel horúčavou, no i napriek júlovému počasiu mali na sebe tmavé obleky. Také, pod akými sa dobre dajú ukryť rozličné predmety. Napríklad podpažné puzdro s 9 mm pištoľou.
Áno, víťazi. So zhodným počtov hlasov sa totiž na prvom mieste umiestnili dvaja autori…
Martin to mal v živote trochu náročné. Osud, ten nespoľahlivý, pravidlá ignorujúci anarchista, mu do života nadelil podivnú danosť. Videl baktérie a vírusy. Nie všetky. Len tie nevítané, zdravie poškodzujúce. Ťažko posúdiť, či to bol dar alebo hendikep.
Autor sedel v najzastrčenejšom rohu miestneho pohostinstva a vystrašene hypnotizoval svoje pivo. V tomto čase tu bolo plno. Ktosi otvoril dvere. Dym z cigariet sa pohol k východu. Autor vytrhnutý z tranzu napäto očakával najhoršie.
Zapálil som si Spartku a siahol po prvej krásavici z kraja. Colt Peacemaker, bubienková klasika s hlavňou tak dlhou, až by z toho jeden dostal komplexy. Samozrejme, nehovorím o sebe.
Zotrela som si z tváre posledný prach a klesla som na zem. Ostatní na mňa upreli začudovaný pohľad. Všimli si, že som sa vrátila sama skôr než moje zakrvavené nohy, spotené handry a zaprášené vlasy. Z tmy vystúpil Pes a jeho prvá otázka ma vôbec neprekvapila: „Kde je tá malá ?“
V tejto poviedke bolo kvôli zverejneniu na našej stránke nevyhnutné niektoré výrazy nahradiť ekvivalentom známeho „píp“. Tým však čitateľov neoberáme o zážitok, naopak, ponúkame im zaujímavú doplňovačku.
Etvik prechádzal mestom, občas sa zastavil, vysoko zdvihol hlavu a zavetril. Zatiaľ cítil iba ľudský pach. Nakukol do bočných uličiek a náhlivo kráčal ďalej. Von z mesta a do polí, kde sa Oni najradšej zdržiavajú. Bol zahalený v tmavom plášti, na hlave mal kapucňu a jeho kroky v mäkkej tráve nebolo vôbec počuť. Bol rýchly, chladnokrvný a nebezpečný.
Odsunula kameň v podlahe a so strachom sa obzrela. Všade bolo ticho, ale to neznamená, že ju nik nemôže pozorovať. Napriek tomu nikoho nezahliadla. Bola už noc a mesiac svietil len cez jedno mozaikové okno do prostred sály. Možno sa niekto skrýva v tej tme, ale ona ho nevidí.
Čakal som, kým príde chlapík, ktorého zabijem a následne zhrabnem odmenu. To bolo v poriadku. Takto som striehol už mnoho krát, a nikdy som s tým nemal problém. Tentoraz však na tej prekliatej zaprášenej stanici čakali ďalší traja.
„Chalani, myslím, že toto nie je Bankov,“ neisto prerušil ticho Lukáš. „Sa mi zdalo divné,“ potvrdil Matej, „že nevidím cestu.“ „Cestu, lavičku, značku,“ doplnil Matúš. „Nič,“ zakončil Jano. Chlapci stáli medzi stromami a bezradne hľadeli jeden na druhého.
Zvláštne, čosi ma obchádza, je to neodbytný pocit. Možno… Možno, že… neexistujem. Áno, áno, je to tak. Ja a moji spolubývajúci sme vymyslení niekým z nás. Ale kým? Hm… Ako by sa to dalo zistiť… ZABIJEM ICH! Jedného po druhom. Len čo sa mi táto skvostná myšlienka usadila v hlave na tvári sa mi rozlial blažený úsmev.
Zasunul zásobník do pažby zbrane a trhnutím hlavne vsunul prvý náboj do komory. V núdzi poznáš priateľa, zaškeril sa. Ten jeho vážil dobré dve kilá a hrdil sa menom Desert Eagle.
Prvým overeným faktom zostáva, že epidémia vypukla prakticky naraz na dvoch miestach, v bezpečnostnej agentúre a v nemocnici. Postihla väčšinu zamestnancov agentúry, vrátane vedenia, v nemocnici bolo nakazených niekoľko lekárov a sestričiek. Všetky prípady mali len jeden spoločný príznak – ukrutný zápach.
„Poviem ti hádanku. Lieta to okolo stropu a nemôže si to sadnúť.“ „Krokodíl?“ „Nie. Máš ešte jednu možnosť.“ „Vrtuľník na šnúrku.“ „Nie. Lampolet nesedavý.“
„Konečne. Konečne,“ vydýchla si. „Všetko je už tak, ako má byť. Už tri mesiace ma preklínajú a zatracujú, len aby som im neunikla.“ Hladkala knihu po obale. „Našťastie som ťa našla a teraz sa mi už nemôže nič stať. Nik ani netuší, že som teraz vo veži. Všetko dobre dopadlo.“
V prvých rokoch invázie sa šediváci nezastavili pred nijakou taktikou, ktorá mohla pomôcť poraziť ľudstvo – od orbitálneho bombardovania štiepnymi náložami, až po biologické zbrane rozprašované z vrchných vrstiev atmosféry. Ľudské kolónie v slnečnej sústave síce porazili a obsadili, ale Zem, kolíska ľudstva, sa ubránila a stále odolávala. Posledných niekoľko rokov šediváci akoby však ustúpili od plánu pr…
„Ha, há!“ nedal sa kráľ a uskočil pred mečom, ktorým naňho útočil šašo. Skoro sa mi domotali šnúrky, ale zvládol som aj elegantnú piruetu a potom zákerný skok panovníka za chrbát dvorného blázna. Šklbnutím nitky som do kráľovej ruky vložil nôž a zahnal som sa.
V jednej chvíli som prišiel o všetko, celý svet, ktorý som poznal, rodinu, prieteľov, VŠETKO! Bol som odkázaný na blúdenie v ruinách, ako prízrak, na bezmocné škrípanie zubami a prehĺtanie sĺz. Možno sa ešte niekto zachránil? Možno som jediný, ktorý prežil- pravdu povediac, hovno ma to zaujíma.
„Auuu!!! Ty prekliata beštia!“ zreval som. Chcel som psa zo seba zhodiť, no bol prirýchly a ešte niekoľkokrát ma uhryzol do ruky. A vtedy som otvoril oči. Hlava mi išla prasknúť, krv divo búšila. Hrdlo zovreté od smädu. Ľavá ruka mi horela v jednom ohni. Prinútil som sa zdvihnúť hlavu a pozrieť na ňu. Predlaktie mi pokrývala vrstva zaschnutej krvi a zo žily trčala striekačka.
Nasledujúca poviedka prináša do súťaže Ohnivé pero osvieženie a poskytuje čitateľom možnosť nadhľadu a zamyslenia sa nad inými, „profesionálnejšími“ textami. Autorka poviedky mala v čase, keď ju napísala, osem rokov. Bol raz jeden upír a volal sa Drakula…
Keď som v meste, vždy sa rád zastavím u Poctivého Jima. Väčšina farmárov zamieri po nákupoch do krčmy, ja volím Jimov bazár. Možno kvôli spomienkam na svet, aký býval, stovky užitočných aj daromných harabúrd vám na chvíľu zastrú rozpálené pláne Antarktídy, ktorou sa ešte za čias môjho deda preháňali snežné skútre.
Od narodenia som vedel, že votrelci u nás doma nie sú dobré stvorenia. Nechceli sme ich brať na vedomie. Bola to otázka našej cti. Nič viac nám už nezostalo. Zvykli sme si. Nič iné sme nepoznali.