Nie, to nebolo ono. Nemalo sa to stať. Lenže už bolo neskoro a nedalo sa s tým už nič spraviť. Izabela sa pozrela na výsledok svojej práce. Mačka, ktorú toľkokrát od mačaťa operovala, cvičila a pripravovala, aby dokázala bez mihnutia oka poslúchnuť rozkaz svojho majiteľa, jej pred chvíľou vynadala. To rozhodne nebolo v pláne. To zviera predsa vôbec nemalo rozprávať!
„Povyprávám vám teraz, jak trpajzlíci bojuvali s elfámi. Bolo to v devadesátóm sédmom, išól som akurát na bicygli do roboty, vtedy som ešče nebol nezamesnaný. Tutok, jak je to pole, som ich uvidzel. Trpajzlíci, celá armáda. Mašíruvali smerom od Krupej. Povím vám, já som kukal jak puk. A vtedy hen, od Kátlovéc, druhý regiment. Zlézol som z bicygla, reku, dočkám, čo bude.
Na zimný slnovrat 2012 sa ako obvykle zišlo zopár pohanských nadšencov na vrcholkoch hôr, aby vykonali spoločné rituálne obrady. V tú noc sa mi nedarilo zaspať, skoro ráno som zobral ťažký batoh a prvým ranným autobusom vyrazil do zimných hôr. Vo vzduchu vyselo nebezpečie prorokované nafetovanými jasnovidcami a prorokmi od najstarších dôb. Prekliatie, ktoré si nesieme ako balvan na chrbte od chvíle ako sme osídlili p…
Znova snežilo. Minul zle osvetlenú uličku, z ktorej vystúpila bledá krásavica s červenou perou, vyzývavo sa naňho usmiala a vystrčila boky. Sarazin naznačil poklonu, ale ženu elegantne obišiel. Pre ženy predávajúce svoje telo existujú mnohé nelichotivé pomenovania, ale Sarazin ich vždy nazýval dámami – muži si nedokážu predstaviť, ako ťažké to majú, preto trocha úcty nikdy nie príliš. Rovnako pre mužov využ…
Už nevládze. Pľúca mu vypovedali. Z okna tejto zavšivenej kúpeľne sa mu naskytne pohľad na spiace mesto. Decembrové, popraškom osypané mesto. Padajúce biele vločky jemne narážajú o sklo okna. Konečne trošku kľudu. Svaly sa mu uvoľnili. Začne trochu miernejšie dýchať. Zavrie oči. V kúpeľni je tma. Zhlboka sa nadýchne. Kľud. Pocit bezpečia. Čo?! Čo to? Už ide! To bezmenné pradávne stvorenie. Prepadla ho hrôza!…
Už je to piaty deň našej výpravy. Včera sme vystúpili na tretí najvyšší vrch tunajšieho okolia. Výstup po neoznačených chodníkoch bol dlhý a riadne sme sa pri ňom spotili. Na vrchole sme zastihli zapadajúce slnko. Ivan tu už bol pred mnohými rokmi a tak vedel, že z druhej strany hory je previs a v ňom jaskyňa. Ideálne miesto pre táborisko. Tá strana hory však bola strmšia ako stena. Spustili sme sa teda lanami a natr…
…čierna je farba našich dní a pustých nocí. Nocí, čo prežiarené umelým červeným svetlom stekajú na mesto a vypaľujú do ľudí prázdnotu. Sivé prízraky, s bielymi prázdnymi očami, míňajú vás na ulici a do srdca sa vkráda železná nepríčetnosť. To radšej nechodiť von… …veď ani nechodím, len dnes som musel. Musel som zliezť zo siedmeho poschodia, lebo ubytovne pre fóliové typy, ako som ja, výťah nemajú. …
Čaf sused. Som ten vozíčkar, čo býva oproti tebe. Požičal som si na pár dní tvoje telo. Asi si z toho zmätený, ale nejde o nič zložité. Trochu mágie a trochu amatérskej chirurgie. Aby si sa nenudil, nechal som ti oko a pustil telku. K oku som prirobil aj také chápadielko, ktorým si môžeš prepínať kanály. Veľmi sa ale nemykaj, aby si neprevrhol misku. Občas sa celý do nej ponor. Poplávaj si vo výživnom roztoku, ab…
Sedel pri okne svojej kancelárie a hľadel na areál pomaly sa strácajúci vo večernom šere. Zapadajúce slnko premenilo parčíky, terasy, lavičky a schodiská na labyrint svetiel a tieňov. Svet zdrsnel, každá nerovnosť získala spolu s tieňom aj nádych dramatičnosti. Tmavé zákutia rozťahovali pazúre a vytláčali ustupujúce slnečné lúče. Súmračná obloha s krvavo sfarbenými oblakmi sa zrkadlila na sklenených mozaikác…
Dnes po západe slnka bolo ukončené hlasovanie za víťaznú poviedku súťaže Ohnivé pero Q1 2009. Víťazka získava knihy vo podľa vlastného výberu v hodnote 80 € (2410 Sk) z kníhkupectva Brloh alebo, tiež podľa vlastného výberu, finančnú čiastku 60 € (1808 Sk). | Poviedky kola Q1 2009
Kalendár
Nikdy nemal rád zmenu. Práve preto sa i dnes neskoro večer vybral tou istou cestou ako vždy. Lialo ako z krhly, no rozhodol sa, že nepôjde autobusom. Koniec koncov to nebolo až tak ďaleko. Zababušený v teplej vetrovke s kapucňou na hlave kráčal po vyľudnených uliciach. Pouličné lampy vytvárali vo svojom okolí ostrovčeky svetla a dažďové kvapky sa v ich žiare ligotali ako malé kúsky diamantov. Kráčal pritisnutý pr…
Posledných osem liet strávil tu, v Lendaku. Všetci sa starali len o seba a pokiaľ človek pracoval a nevytváral konflikty, mal pokoj. Bol tichý a s nikým neudržiaval priateľské vzťahy, no nik sa naňho ani nemohol ponosovať. Vedeli, že je tak trochu čudák, ale na prácu svojho šustra nedali dopustiť a to, že s nikým nepreriekol ani slovo, pokiaľ nemusel, žil za dedinou a i jeho zvláštny prízvuk prechádzali len mrdnut…
Armuel bol jedným z mnohých pracovníkov NEBO&COMPANY s.r.o., obyčajná sivá myška medzi anjelmi a jeho jedinou povinnosťou bolo odprevádzanie duší nebožtíkov k veľkému tunelu; kde ich následne preberali takzvaní odprevádzači. Ako anjel nebol veľmi pekný- asi preto sa mu vyhýbali všetky povýšenia- ale nezaraďoval sa medzi škaredých – keby bol škaredý mohol by sa uchádzať o horúce miestečko na pobočk…
Nenávidím susedu Blaškovú. Nie je o nič horšia, ale ani o nič lepšia ako iní susedia a to by veru byť mohla. Naše nedobrovoľné spolužitie prebiehalo klasicky – viete si predstaviť, ona dole, ja hore. Bol som na tom relatívne lepšie, lebo, poznáte to, ja polievam kvety, ona má zmáčaný celý balkón. Ale prúser bol, že moja pivnica susedila s tou jej. A Blašková chovala zajaca, ktorého hrdo volala „králik“. Bo…
Svet by bol nádherný, nebyť tých odporných pavúkov. Nebyť mojich premenlivých nálad. Nebyť tvojich hlúpych poznámok na moju adresu. Až sa najbližšie stretneme, viem presne, čo ti poviem. Nemusíš sa báť, až tak to zas nebolí… Eva stála na schodoch a pozorovala okolie. V preklade to znamenalo pozorovať takmer prázdnu ulicu, zoschnuté ihličnany, neustále sa otvárajúce dvere obchodu naproti.
Oziabalo ho, no i tak sa ťarbavo vyšplhal na ďalšiu kopu odpadkov v snahe nájsť niečo, čo by ho zahrialo. Kus dreva slúžiaci ako jediný zdroj svetla pomaly dohasínal a on vedel, že aj túto noc strávi kdesi v tmavom lese premrznutý do špiku kostí. Ticho preťal chrapľavý smiech – predstava ďalšieho rovnako záživného večera ho pobavila. Sklonil sa nad kopu vyhodených starých vecí a začal s triedením. Dve kostna…
Ulicu osvetľovala len jedna lampa, ktorá svietila slabým zeleným svetlom, občas pohasla, nikdy však nie na viac ako pár sekúnd. Lampové svetlo sa rozlievalo až do kým nesplynulo s tmou a miestami narážalo do hŕstky tehlových domov, ktoré boli zničené a slúžili ako útočisko narkomanov a niektoré sa dokonca stali brlohmi besných psov. Do tejto časti mesta už nikto nechodil a preto sa stalo domovom tých, ktorí nechceli b…
Videl som tvoju budúcnosť. Bola jasná a zreteľná. Stál si na vysokom kopci a v tvári si mal zdesenie. Zem už nebola taká, ako si ju poznal. Tvoje mesto bolo opustené a ošarpané. Boli z neho len ruiny. Tak ako z celého ľudstva. Všetko bolo iné. Les, do ktorého si kedysi chodieval, bol v plameňoch a všade sa vznášal odporný puch smogu a dymu. Tráva, po ktorej si v detstve zvykol behať, zmizla a ostala po nej len holá z…
Natasha precitla na puknutie stehennej kosti. Oči jej rezali ostré reflektory auta, ktoré zastalo v podstate na nej. Snažila sa pohnúť, ale na kosť zamrznuté telo ju väznilo ako okovy. Cez pery sa jej predral takmer nepočuteľný ston, ale vnútri kričala. Začula kroky blížiace sa k nej. Niečie ruky ju opatrne oprašovali od vrstvy snehu, ktorý ju od nešťastného pošmyknutia stihol dôkladne prikryť. Natasha nechápala význ…
Hory a neštěstí, to docela ladí, ale jde z toho hrůza. Po maléru, který se stal, jsem musel pryč. Nevydržel jsem. Stačilo ráno otevřít oči a hned na mě padla prázdnota. Vědomí, že nikdo nestojí po mým boku, mě ničilo, já si to denně ochutnával znova a znova, a bylo to zatraceně odporný. Žádná medicína, žádný zvykání, jenom bodání někde kolem srdce. Pravidelně čerstvý rány, to je podklad pro depku jako …
Ležali sme v posteli vo vnútri Oblasti. Ja a moje dve dcérky. Prvá dostala vyššiu Dávku, druhá menšiu, napriek tomu už mali obe tie prekliate, zlovestné Sny. V tých Snoch neskutočne živých a farebných, až sa zdalo, že sa dotýkate skutočnej reality, sa im snívalo o zvláštnom zástupe ľudských bytostí. Kráčali v zástupe a náhle sa im začalo rozpadať kostné a svalové tkanivo. Uprostred kroku sa im náhle podlomi…
„Takže, ak tomu dobre rozumiem, zaspávate a zobúdzate sa v rôznych denných, no hlavne nočných hodinách bez toho, aby ste to mohli ovplyvniť? Ani sa vám absolútne nič nesníva?,“ spýtala sa ma doktorka a vrhla pri tom na mňa veľmi skeptický pohľad, v dôsledku čoho som mala chuť všetko poprieť a vyhnúť sa tak podrobnej psychologickej analýze črtajúcej sa v jej bledých očiach. „Áno,“ s povzdychom som odpoved…
„Adam Smith!“ Ticho. „Adam Smith!“ zopakoval učiteľ o čosi hlasnejšie. „Chýba!“ ozval sa znudený hlas jedného zo študentov. Mona sa nervózne pomrvila a uprela pohľad na Adamovu prázdnu stoličku. Ešte pred týždňom by si myslela, že jej miláčika zrejme náhla choroba pripútala na lôžko a dokonca mu spôsobila aj dočasné ochrnutie končatín, takže jej nemohol zavolať ani poslať sms-ku, že nepríde do školy…
Zadávateľ: Fratres Rosae Crucis – Njvyššie prezídium. Príjmateľ: Horváth Imre Rozkaz 18.1.999.14: Zmariť plán spoločnosti Gregarius Commitiones Ordis Custodiae, za každú cenu sprostredkovať otvorenie Brány. Trvanie rozkazu: neexspiruje Priorita: 4. stupeň „Hlavička písomného rozkazu z Rosenkruciánských archívov“ Televízor v hotelovej izbe zhasol a nočné ulice zrazu osvetlila obrovská žiara. Imre sedel otočen
Vevierunka sedela vo svojej novej izbe, v dome tety Gabiky. Na prvý pohľad vyzerala veľmi smutne. Ale ak si myslíte, že sa vzdáva ľahko, veľmi sa mýlite! Zúrila! Chodila po izbe a s vášňou kopala do všetkého, čo sa tvárilo nebezpečne. Agresívne ružové steny so zajačikmi v smokingu, posteľ s ružovým baldachýnom, kvietkami ozdobená skriňa a samozrejme dievčenský toaletný stolík s Barbie voňavkou. Zabiják, Vevi…
Pomaly si na to zvykal. Musel. Nemal na výber. Starenka mu nasadila nenávidený obojok a pripla vôdzku. Bolo to ponižujúce – cítil sa ako otrok. Žena mala vyše sedemdesiat a asi dvadsať kilogramov nadváhy. V trasúcich sa, stareckými škvrnami pokrytých dlaniach držala náhubok. Prečo to robila? Zamýšľala sa niekedy nad tým, aké je to nepríjemné? A keby jej niekto také niečo nasadil – som zvedavý ako by vtedy spiev…
Zima. Mráz štípajúci líca. Necitlivá brada od chladu. Ligotajúci sa pod lúčmi slnka, praskajúci pod nohami sneh. Toho dňa sme ostali s otcom sami. Mama bola v nemocnice, kvôli veľkému bruchu, v ktorom ako mi vysvetlili, sa nachádzal môj súrodenec. A skutočne, po troch dňoch sme išli pozrieť bračeka. V prvom momente som bol znechutený – to malé, zvráskavené, notoricky vreštiaci škaredník, to má byť môj brat?…
Sally išla v noci po meste… sama… Zrazu sa rozbehla a zastala až pri lavičke, na ktorú si sadla a rozplakala sa. Bola s ním v kine… konečne sa na to odhodlal a pozval ju. Boli na prekrásnom romantickom filme. Držal ju za ruku a usmievali sa na seba. No v jeho pohľade bolo čosi, čomu nerozumela. Ako keby mal ešte niečo v pláne… No bola doňho zaľúbená už veľmi dlho, tak sa tým pohľadom veľmi nezaoberala.
Je mi zima. Pochmúrne počasie akoby presne vystihlo moju náladu. Kmene stromov sa zohýbajú pod náporom silného vetra. „Že stromy,“ napadá ma. Niekoľko zúbožených hrčovitých výrastkov uprostred betónovej džungle. Niečo zapraskalo. To sa láme vysušený červotočmi prevŕtaný kmeň zakrslého topoľa po mojej pravici. „He, že pravici,“ napadá ma. To čo mi zostalo z pravej končatiny sa už dávno nedá nazývať ru…
Zapáchajúcu šatňu zdobili rôznofarebné uteráky rozvešané po plechových dvierkach skriniek. Tento model odkladacieho priestoru pre robošov prežil všetko. Aj prvé úniky. Od prvých únikov sa ináč zmenilo úplne všetko. Gras otvoril dvere. Prievan zatrepotal uterákmi. Pripomenulo mu to modlitebné vlajočky rozvešané na pútnických miestach kdesi v Tibete, kdesi kde Gras samozrejme tiež ešte nebol. Ale raz sa tam dostane. V…