Po predstavovaní súťažných poviedok jarného kola teraz na nás všetkých zostáva radostná povinnosť – rozhodnúť o finalistoch.
Velitel stráží shrábl váček ze stolu a vložil ho do zásuvky, kterou zamkl. „Poslouchám.“
„Prepáčte, ale ako ste to mysleli, že sme tu úplne zbytočne, pán Kirby?“ opýtal sa trochu nesmelo Oskar.
Nastupujem do dvadsaťjednotky sám. Od jednej konečnej takmer na druhú ma čaká dlhá cesta. Tento posledný spoj v nedeľu býva poloprázdny, smejem sa, že to je môj taxík.
Hlasy a někdo mě tahá pryč od světla. Bráním se. ale jak se můžu bránit když nemám sílu. Ještě jsem se ani nenaučil mluvit, bránit ani pořádně vnímat. Ještě jsem se nenarodil…
Stála uprostred lesnej cestičky, tajomný les v nej vzbudzoval hrôzu. Ako sa sem dostala? Prasknutie dreva ju prinútilo otočiť sa.
Mnoho pověstí a legend nám říká o obrech, vílách, skřítcích, bozích a bájných hrdinech. Říkají nám, kde by se tito tvorové mohli nacházet, či kde dříve žili.
Elizabeta išla na roľu, ktorá patrila jej rodine. Roľa bola poniže dediny, kde bývali. Roľu pravidelne obrábali. Raz Elizabeta, raz mama, raz otec. Babka, žiaľ, už nevládala.
Ján Huňady sa nervózne prechádzal po komnate hradu v severnej časti Belehradu. Premýšľal. Už nevládze. Nedokáže ustáť ten tlak. Tie nádeje, ktoré všetci vkladajú na jeho plecia…
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov (pozn. red.).
,,Čo robíš?" začudovala sa Anna, keď pocítila vpich. ,,Implantát si nespomínal."
Bol ako mŕtvola prikovaná k čalúneniu. Okrem neho na začiatok čakal aj okolitý svet. Bol to dokonalý moment stvorenia.
Spotený sa prebudí v kresle. Televízor šumí. Záver vysielania. Na displeji DVD prehrávača svieti 1:59.
Výťah sa jemne natriasal a pomaly stúpal. Pjotr pozoroval fešnú dievčinu, opierajúcu sa o počarbanú stenu kabíny.
Pritisol hlavu na matrac a vyzrel úzkou medzierkou. V rohu pri dverách určite nestriehla, dnes si asi vyhliadla iné miesto.
„Samotné jeho veličenstvo, spravodlivý arcimág, najvyšší vládca kontinentu, si prišiel osobne vyzdvihnúť zákazku, ktorú ste od neho obdržali. Dúfam, že to máte už prichystané.”
Kde som? Vznášam sa v tme. A… čo som? Malinké zrniečko. „Ahoj,“ pozdravil ma hlas sprava.
„Prešla som celý okruh sveta, no nikde som ju nenašla." Nešťastne si vzdychla Akira.
„Zapnúť vedomie.“ Čosi ho nútilo počúvnuť známy hlas a urobiť presne to, čo od neho žiadal.
Kto si? Mlčíš. Prečo sa s tebou rozprávam, aj keď mi neodpovedáš? Len ticho počúvaš a ukladáš moje myšlienky. Si môj tichý pozorovateľ. Zapisuješ do súboru vacbrain.log. Páči sa ti to?
„Apokalypsa sa nekoná. Poplach bol zrušený.“ Amplióny mestského rozhlasu, ktoré som považoval za nefunkčné, zopakovali správu ešte dva krát.
Zaváhal, no bolo to len na okamžik; do Hačimanovej svätyne napokon nevstúpil. Odvrátil sa od patróna vojakov a namiesto toho prikročil k soche dobrotivého Buddhu. Zopol ruky a odriekal spásne slová: „Nama Amida Bucu.“
Prsty jej lietali po klávesnici ako šialené. Ešte pár viet a bude to mať hotové. Tak. Oboma rukami spravila gesto pištole a fúkla si do ukazovákov.
Gustáv by si vymyslel určite lepší program ako je spratávať zo strechy plastové sánky a nafukovacieho Mikuláša nadľudských rozmerov.
oznam: Hľadá sa modrá (sivá, ale vlastne modrá, však mi rozumiete) mačka, ktorá sa rada hrá s oblakmi, myslí si totiž, že sú niečo ako obrovské klbká.
Na krajinu padá súmrak. Posledné lúče dňa oblizujú vzdialenú líniu horizontu. Zlatisté svetlo vytvára mihotajúce sa tiene na stene mojej izby. Slnko sa vytráca a krajinou zavládne noc.
O čom písať v meste, ktoré je doslova nekonečné ? Ktoré, všetci jeho obyvatelia volajú Nekonečné mesto alebo iba Mesto.