Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás všetkých zostáva radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
“Ružena! Ružena!” kričalo malé dievčatko, rútiace sa lúkou. Musí Ruženu varovať! Idú po nej! Celá zadychčaná bežala trávou posiatou rannou rosou.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval som 12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute. Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Čekám. Jen tu jsem a čekám na to, co přijde. Nezkouším nic dělat, jen vnímám svět. Celý ten svět, k němuž jsem připoután šňůrou. Svět, jenž mne celého obklopuje, vyživuje a hřeje.
Ona s pôžitkom privrela oči, on ich čo najviac otvoril. Rudolf stál s dlaňou nacapenou na skle, ako mu len substancia ducha dovolila. Vpíjal sa do nej očami.
Alenka na túto chvíľu dlho čakala, bola šťastím celá bez seba. „Aké meno si vyberie?“ Vstup do údolia sa nachádzal za dedinou. Od okolitého prostredia ho oddeľovala obrovská brána, ktorá však pred zrakmi nepovolaných bola ukrytá.
Bok’chtaron byl překvapen… a potěšen. Konečně se podaří nastolit mír… mír… jak líbezné slovo. Připadalo mu skoro neuvěřitelné. On sám si musel projít neblaze proslulými Baf’chtarskými válkami. Pomyslel na destrukci, která vedla ke zničení mnoha obytných útesů.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval som 12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute. Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Stále ju mám pred očami. Najkrajšia žena, akú som kedy videl. Spoznali sme sa ešte na vysokej škole, chodila do nižšieho ročníka. Bola trochu zvláštna, s nikým sa nekamarátila, ale učitelia ju vyzdvihovali vo všetkých ročníkoch ako excelentnú žiačku.
Marta sedela na starej stoličke, pozerala na zem a nekontrolovateľne jej kmitalo nohou. Bola súčasťou kruhu a bála sa, že keď príde rad na ňu, nebude schopná rozprávať.
Za oknami firmy sa pomaly presúvali tmavé oblaky. Od rána bolo zamračené. Predpovede hlásili predčasný koniec teplých dní. Žiadne babie leto, začiatkom septembra nastúpi studený front a udrží sa až do októbra.
Kdesi v dome zaznelo klopanie. Pozrela na spiaceho manžela, potom na veľké okno. Vonku bol súmrak. Na dvor padali zľadovatené kryštáliky prašanu a vytvárali tenkú vrstvu.
Prieskumník sa konečne vrátil z čierňavy. Mal sotva dvadsať zím, no jeho tvár bola strhaná a bledá, až svietila v tme. Roky strávené v podzemí sa na ňom výrazne podpísali.
Prieskumník sa konečne vrátil z čierňavy. Mal sotva dvadsať zím, no jeho tvár bola strhaná a bledá, až svietila v tme. Roky strávené v podzemí sa na ňom výrazne podpísali.
“Vytiahnite tie plachty, než ich roztrhá vietor!” kričal kapitán a námorníci sa vrhli do plnenia rozkazu. Vlny vrážali do lode a nepríjemne ňou húpali, vietor dul tak silno, že vás takmer zhodil z paluby.
Aralia a jej ochranca Cajétan Leovan prechádzajú cez dlhú pasáž vesmírneho korábu, vedúcu ku kajute s prekvapením. Popritom pozorujú vzdialenú Zem.
Vidíš tu temnotu? Tu hloubku pod námi? Spolu se jí už nemusíme bát! Chyť se mě a posviť nám na cestu. No tak! Proč se zdráháš?
Godrik si dnes trochu privstal a do práce sa vydal o čosi skôr. Mal rád veci pripravené. Vedel, že dnes ho čaká veľký deň, odovzdávali dôležitú zákazku a dokončovali posledné zbrane.
O košaté listy stromov odráža svoje svetlo mesiac. Nežný vetrík tíško vanie, odnáša lesným tvorom spanie. V tmavom tichu len nočný hmyz bzučí, ale vílam už sa roztvárajú oči. Svetlo ešte v skryte leží, však lesný ľud už niekam beží.
Kalendár
Kde do pekla je ten taxík?!“ Jack stál vedľa zatvoreného novinového stánku a netrpezlivo podupkával nohou. Bola už tma, navyše ho bolela hlava a za nič na svete si nevedel spomenúť prečo.
„Tristo svetelných! Čo je toto za odporné miesto?“ „Pozemšťania ho volali New York,“ povie zachrípnuto.
Za oknami auta sa mihali staré, aj novšie domy, farmy, usadlosti. Všetko prerastala tráva, stromy boli rozkvitnuté v sýtej zeleni, a často sa po stranách cesty mihala kukurica.
Zvoní telefón. “Óóó nieeeee”, pomyslím si. “Akurát som sa ti schovala, stará Granny”. Rýchlo hľadám nejaké schodisko, aby som sa jej na chvíľu schovala. Ďalšie zvonenie. “Kurník, kašlem na to”, prejde mi mysľou, a nahnevane hodím tablet na posteľ. Skočím ku stolu a schmatnem bláznivo vibrujúci mobil.
Obyčajné piatkové ráno. Čas sa spomalil a svet zastavil. Minúty plynuli veľmi pomaly. Bolo to, akoby každá sekunda trvala večnosť. Môj dych vynechával čoraz viac, a slzy mi stekali po tvári. To ráno si navždy zapamätám.
Dveře se otevřely, záchodky na okamžik zahltilo skučení reproduktorů, výbuchy hlasů, neonové paprsky a ultrafialová záře promítající na zrcadlo pokroucené siluety postav, které se svíjely na tanečním parketu.
Mraky se roztrhaly a zpoza toho prořídlého závoje vykoukla baculatá tvář měsíce. Jeho bledé prsty objaly nevelký, ale čistě a úhledně vypadající domek. Nervózně jsem polkla. Uvnitř hrudi mi tepal střípek pochyb a možná i strachu.