Haló, pane, počujete ma? A čo vy pani, počujete ma? Naliehavo vás prosím, ak ma niekto počujete, odpovedzte mi. Viem, že som od vás ďaleko. A už len moja viera, že ľudská myseľ dokáže osloviť iných ľudí aj bez použitia telesného ústrojenstva ma ešte drží nad priepasťou zúfalstva.
Keď som sa presťahoval z vidieckeho domu v odľahlom kúte krajiny do panelového bytu uprostred mesta, znášal som to len veľmi ťažko. Bola to radikálna zmena a nie veľmi dobrovoľná. Spravil som to na naliehanie svojho lekára.
Spolu s parťákom Chuckom sme si to trielili v hyperpriestorovom koridore. Nálada bola dobrá, aj napriek dvom pokutám od Galaktickej polície. Jedna za prekročenie rýchlosti a druhá za hrubé urážanie a nactiutŕhanie verejného činiteľa.
Něco mě zašimralo vzadu na krku. Vosa, napadne mě hned co dostanu žihadlo do pátrajícího prstu. Seskočím z kola a opřu ho o nejbližší strom. Je horko, asi to dost oteče… Sakra.
„Voyaer,“ vzdychol si Drahuš unavene. Pomaly nechal pováľať toto slovo v hlave, ako keď znalec vína pováľa vzorku svojho obľúbeného moku na jazyku. „Voyaer,“ vzdychol si ešte raz, tentokrát s patričnou dávkou znechutenia.
Hrom ani nestihol doznieť, keď sa Ondrejovi na hlavu zniesla spŕška studených kvapiek. Zrakom hľadal miesto, kam sa ukryť. Na opačnej strane ulice svietil nápis označujúci kaviareň. Natiahol nohy, prebehol pomedzi stojace autá v popoludňajšej špičke a rozrazil dvere.
Opálka si miagala prsia, či ju aspoň trošku nebolia. Nie. Ani zamak. „Doriti!“
„Ach, Mária, ani si predstaviť nevieš, aký som rád, že je už víkend,“ povzdychol si kráľ ešte vo dverách.
Vlastne ani nevedel ako sa ocitol v tomto podivnom svete. Nepoznal svojich rodičov, nevedel ako dlho tu žije a už vôbec netušil ako dlho tu bude musieť zostať. Vedel len, že sa volá Ištar a že plní životné poslanie.
V noci sa prázdno a nemota zniesli na chodby a izby ústavu ako prach a pokryli ich celé. A ja? Čakám a sedím. Izba sa topí v temnom tichu. To ticho ma ohlušuje. Som nervózny. Dnes to musí vyjsť!
Výťah cinkol a otvorili sa dvere. Do vnútra vkročil stredne vysoký štyridsiatnik v rifliach a košeli. Pozdravil tlstejšieho, zhruba rovnako vysokého muža v uniforme. Ten len prikývol hlavou. Dvere sa pomaly zatvorili.
Prastaré, tajemné stvoření zpod země, prodírá se na povrch skrze hornatou bránu.
Večer je ako stvorený na krásnu prechádzku. Len tak vyjsť von a vyprázdniť si hlavu, možno utriediť vlastné myšlienky, víriace v mysli ako zúrivé tornádo. V dnešnej uponáhľanej dobe to už hádam ľudia ani nerobia.
Každý človek má od života určité očakávania. Niekto žije pre ruch a rýchlosť veľkomesta, iný má rad samotu a pokoj. Človek časom viac poznáva sám seba a postupne sa mení. U mňa nastala zásadná zmena pred pár mesiacmi.
Na úpätí kopca stál malý dom, o ktorý sa už dlhé roky nikto nestaral. Dokonca nechali pootvorené dvere. Nad strechou sa skláňala mohutná vŕba, ktorá svojimi konármi škrabala strechu, akoby to boli mocné pazúry. Bola temná noc, ani len mesiac nesvietil.
Zrejme by sa o tom mieste nikdy nedozvedel, nebyť jedného cudzieho rozhovoru, ktorý si nedávno omylom vypočul. Ani nevedel, prečo sa ho rozhodol navštíviť. Možno za to mohol spôsob, akým o tom mieste rozprával onen cudzinec, čo v ňom napokon vzbudil zvedavosť.
Kalendár
Rámy na oknách stonali pod náporom mrazivého vetra, ktorý ešte silnel s nástupom noci. Muž za nimi sa, dlhými prstami s priesvitnou kožou plnou stareckých fľakov, nervózne poškriabal na špicatej brade. Vrava dole na ulici sa zmenila, ľudia pobehovali a aj cez sklenené výplne pocítil ich strach.
Je pozoruhodné, že vo svete, v ktorom mágovia dokážu jedným pohybom ruky vypáliť celé mesto a démoni trhajú chrabrých bojovníkov na kusy, takmer nikto neverí na škriatkov.
Stála som pred bránou, obávajúc sa, či smiem vstúpiť do domu. Pýtala som sa samej seba, či je to dobý nápad. Prekročiť prach jej dverí a bez jej vedomia. Rozhodla som sa na ňu zakričať i cez zavreté okná.
V ten den bylo chladněji než obvykle. Teplé letní dny už dávno minuly a příroda se začala ukládat ke spánku. Potrvá zas několik měsíců, než se vzduch opět naplní vůní zvuků života. Prozatím bude slyšet jen šepot větru, uhánějícího prázdnými ulicemi…
Proč vždycky musím skončit jako zasranej brouk nebo moucha? Samozřejmě však věděl proč. Prostá pravděpodobnost. Hmyz je nejpočetnějším živočišným druhem.
Rodičia osemročného Miloša si nikdy nelámali hlavu, čo so svojou ratolesťou počas letných prázdnin. Na to, aby sa tento malý nezbedník zabavil, nepotreboval veľa. V rozstrapatenej blonďavej hlavičke vírili tony a tony nápadov.
Byl to klasický nedělní večer, s tím rozdílem, že Samova manželka nebyla tentokrát v domě přítomna. Ten proto dostal za úkol uložit jejich osmiletého syna do postele.
„Ty si sa zbláznil! Zasnúbiť sa so skutočnou ženou!“ môj ľudský otec vstal z gauča a začal rozčúlene chodiť po svojom byte. Jeho robotická manželka ostala pokojne sedieť.
U břehu modravého jezírka ukrytého v hloubi lesa bylo ticho. Větve majestátních buků o sebe nešustily, ptáci v jejich větvoví mlčeli, jen vlnky narážející do travnatého břehu narušovaly klid lesa. Drobná žena seděla u břehu, slunce prosvítající mezi stromy ozařovalo její světlé dlouhé vlasy.
V hlbokom lese začalo silne prituhovať. Z neba padali čoraz väčšie snehové vločky. Karolína prechádzala po lesnej ceste. Mráz ju štípal na tvári a ruky už mala skrehnuté. Okolo tváre sa vírila teplá para z vydychovaného vzduchu.
Byl červencový večer, teplá noc, a na lavičce v parku seděla krásná dívka v roztrhaných šatech. Vzhlédla ke mně, když jsem šla okolo ní, a zašeptala: „Je mi zima. Je mi mezi vámi zima. Co si mám počít?“
Kráčal som lesom a nohami čliapal v plytkej močarine. Nedokázal som si vybaviť, ako som sa sem ocitol. Zdalo sa, akoby som sa tu ocitol z čista jasna, jak to býva možné len v sne.