Čarokameň

Pri svojom hľadaní stôp po predkresťanských Slovanoch ma archeologický nadšenec z Prešova Ing. Ducar upozornil na zaujímavosť v Slanských vrchoch pri obci Abranovce. V lesoch nad dedinou sa vraj ukrýva zvláštny kameň, ktorý miestny obyvatelia používajú na magické obrady.

No koho by to nezaujalo? Vybrali sme sa tam z klubu a po skoro hodinovom putovaní z dediny po lese sme za pomoci sprievodcu dorazili ku kameňu. Podlhovastý,celý obrastený machom, trochu zvláštny, nám pripomínajúci skôr ľudskú tvár. Mal v sebe štyri otvory, dva pri sebe akože oči, ďalšie dva nos a vyškerené ústa? Ak by bol v sklanej oblasti, nikto by si ho ani nevšimol. Tu bol však široko ďaleko najväčší kameň . Okolo neho udupaná zem poukazovala na časté návštevy. Tu však zvláštnosti nekončia, ale začínajú. Na kríkoch pri kameni boli rozvešané stužky a pramienky ľudských vlasov. V „očiach“ mal zastoknuté hliníkové a drevené lyžice. V „ústach“ mal mince. Náš sprievodca mal priam panický strach dotknúť sa ho holou rukou. Svoje počínanie nevedel presne špecifikovať, len hovoril niečo o čiernej mágii a zlej energii. Pomocou prútika sme s Mišom zmerali enrgetické pole v okolí kameňa. Všetko v norme. Zmerali sme kameň, nič zvláštneho. Keď sme sa však priblížili k „čelu“, prútik prudko švihol dohora. Niekoľko ktát sme meranie zopakovali, kým sme sa uistili, že naozaj z „čela kamennej tváre“ prúdi akási energia.

Čo hovorí legenda? Mladý pán Raslav z hradu Bodoň proti vôli svojej matky dochádzal za neurodzenou dievčinou do Prešova. Aby ho nemohli matkiny vojaci stopovať, prikul koňovi naopak podkovy. Matka to však zistila a Raslava prekliala. Ten na mieste skamenel. Tie štyri otvory v Raslav kameni, ako ho miestny volajú, sú vraj po kopytách jeho koňa (podupal ho splašený kôň, keď kamenel?). Toľko legenda, ktorá má aj iné verzie (chodil za inou a prekliala ho snúbenica).

Sprievodca nám potvrdil, že kameň má magickú schopnosť liečiť zranenia a choroby, ale aké a prečo tie rekvizity už vysvetliť nevedel.

Poobzerali sme sa po nejakých zvláštnostiach po okolí, ale nikde nič. Po ceste späť sme sa zastavili ešte pri bývalej horárni, z ktorej už ostala len studňa a akésy kanály. Legenda hovorí, že studňa je veľmi hlboká a siaha až na úroveň potoka Delňa a nesmelo sa spomína obvyklá legenda, že kačka spadla do studne a vyplávala dole v potoku. Podľa mapy je výškový rozdiel medzi studňou a potokom 150 m. Prinajmenšom však vraj skrýva nejaké poklady a podzemné chodby. Studňa je obložená kameňom a Ing.Ducár by ju chcel preskúmať za pomoci speleológov. Vhodenie ťažších predmetov (väčšie skaly sú naozaj naokolo zvláštnosťou) nevedie k žiadnej odozve, na prvý dojem pôsobí studňa značne hlboko.

Za nejaký čas sme sa tam vybrali opäť, tentoraz trochu pripravení. Legenda o Raslav kameni pôsobí stredovekým dojmom a naozaj, v 14. –16. storočí časť dediny patrila Raslavickým zemanom, teda potiaľ je všetko v poriadku. Ďalšia legenda hovorí, že kedysi tu žil pod Čiernou horou v Temnom lese (súčasné názvy) istý mág, alchymista a černokňažník. Legenda nehovorí, čo všetko napáchal, ale chudák pán Radslav mohol byť jeho dielom, matka mohla poskytnúť len obvyklú odmenu. Medzi hradom Bodoň a Temným lesom sa už nachádza len Čertov dol, čo nám pekne dokresľuje stredovekú idylku.

Jediné, čo nesedí v rozprávke o nešťastnej láske a zlom čarodejovi je samotný hrad Bodoň, ktorý miestni nenazvú ináč, ako Makovica. Makovicou vraj volali túto okrúhlu plochú ryolitovú skalu na vrchole kopca ľudia odpradávna. (krátka exkurzia za históriou maku dopadla negatívne, pôvod maku je neznámy, ale bol tu dávno pred príchodom prvých Slovanov.) a doložené je osídlenie vrcholu už v praveku. Samotné meno Abranovce vzniklo so staroslovenského osobného či rodového mena Obran a dedina s veľkou pravdepodobnosťou existovala ešte dávnejšie. Podľa historických dokumentov, hrad Makovica (Bodoň, Kerekk) dal postaviť šľachtic Budun z Ploského v 60.-80. rokoch 13. storočia. Čo sa však k nášmu predchádzajúcemu príbehu už veľmi nehodí, po sporoch so šľachticmi z Drienova ho títo ešte do konca toho storočia stihli aj zabrať, poškodiť a zbúrať. Teda o pár storočí neskôr to boli len ruiny a švárny Radslav by už nemal tadiaľ lomzovať a Budun síce mal štyroch synov, ale ani jeden sa nevolal po kameni (či naopak).

Hádam stačilo historickej exkurzie po pôvode kameňa. Samotný balvan sa samozrejme v žiadnych dokumentoch nespomína a keď si poviem, že to mohol byť keltský či slovanský kamenný oltár či božište, môže to byť taká istá pravda, ako akákoľvek iná. Možno to bolo spodobenie nejakého boha a po povalení na zem (kresťanmi?) sa postupne objavila táto stredoveká legenda ako ospravedlnenie pred vrchnosťou, prečo tam tí domorodci stále chodia a kameň uctievajú.

V tomto storočí sa udialo okolo Raslav kameňa už len niekoľko vecí. Starý dubový les, ktorý kameň obklopoval napadla drevokazná huba a museli ho vyrúbať. Po vojne sa na popud lesníka Nagya schytili chlapi, že kameň postavia, aby videli, čo je pod ním. Napriek koňom so skalou ani nehli. Žiadna legenda nehovorí, že by sklala niekedy stála. Farár je v dedine nový a o kameni netuší. Bežní dedinčania o ňom počuli, ale nevideli ho, pretože je mimo bežných chodníkov hlboko v lese. Najstarší o ňom vedia, málokto prizná, že tam chodieva. A predsa sme zopár ľudí našli, čo nám o ňom čo-to prezradili. 73-ročný pán Moravič nám dokonca prezradil, aká mágia sa v kameni ukrýva. Podľa jeho verzie, ktorú nám viac či menej ochotne potvrdili ďalší, Raslav kameň lieči boľačky a rany. Na prste nám demonštroval, že ak sa mu začne prst oberať, treba ísť ku kameňu a drevenou (teraz hliníkovou) lyžicou ranu oškrabať tú vytrieť do kameňa. Potom s tou istou lyžicou nabrať čarovnú vodu z diery po kopyte a naliať si ju na boľavé miesto. Hneď sa zahojí. Počas celého obradu sa nesmiete kameňa dotknúť rukou, pretože by ste ňou nabrali choroby, ktorých sa tam zbavili iní pred vami. Lyžica sa už nesmie ďalej používať a ostáva v kameni. Samozrejme, treba k tomu mrmlať formulky k Raslavovi a k svätým, ale tie už upresniť nechcel, či nevedel, vraj on tam nechodí. Je dobré podporiť svoju žiadosť o uzdravenie drobnou mincou vhodenou do otvoru. Vie o tom, že tam chodia hlavne ženy a skúšajú aj mágiu na krásu a polapenie chlapa (vlasy na kríkoch), ale neverí, že to aj funguje.

80-ročný pán Kríž robil niekedy kočiša v lesoch a kameň dobre pozná, aj jeho magickú silu (vytiahol som ho z kostola). Voda z koňských kopýt vyliečila aj jeho príbuznú, Máriu Kuckovú. Za mladi ju veľmi boleli oči, zle videla a hrozil jej zákal. Keď jej už nikto nevedel pomôcť, priviedli ju ku kameňu a pretreli jej oči vodou z koňských šľapají. Zanedlho vyzdravela a odvtedy dobre vidí.

Čo dodať na záver. Ťažko povedať, či ide o stredovekú legendu, alebo má nejaký pohanskú minulosť. Doteraz však miestny ku kameňu chodia. Keď som opäať premieraval kameň prútikom a metrom, samozrejme som sa ho bez obáv dotýkal. Asi hodinu na to som pri ceste domov pocítil v prste na ľavej ruke pálčivú bolesť a po príchode domov mi začal prst hnisať a puchnúť(foto). Počaroval mi pán Moravič, alebo tam bol pri kameni nedávno predo mnou? Po dvoch dňoch som musel navštíviť chirurgiu, kde mi prst narezali, vybrali hnis a odborne ošetrili. Neviem, kto čaroval pri kameni predo mnou a liečil si tam boľačku, ale mal to do nemocnice z Abranoviec podstatne ďalej, ako ja zo sídliska. Ešte že tam mal čarovný Raslavkameň.