 |
Vydavateľstvo Artis Omnis prišlo začiatkom jesene so svojou knižnou novinkou, antológiou slovenskej sci-fi Dotyky budúcnosti zostavovateľov Martina Králika a Zusky Stožickej. Výber toho najlepšieho zo slovenskej science fiction tu prezentuje dvadsiatka autorov.
V antológii sa stretnete s menami ako Jozef Žarnay, Jozef Tallo, Ondrej Krug, Alexandra Pavelková, Jozef Girovský, Štefan Huslica, Juraj Toman, Marek Eliáš, Michal Hvorecký, Anton Stiffel, Zuska Stožická, Michal Jedinák, Tomáš Knapko, Lucia Droppová, Diana Laslopová, Diana Majerová, Jana Plauchová, Lia Halčínová, Zuzana Droppová a Marek Slabej. Nájdete tu to najlepšie z pôvodnej slovenskej tvorby v širokom zábere od klasickej vesmírnej či postapokalyptickej sci-fi, cez politfiction až po kyberpunk.
Na ochutnávku prinášame prvé dve ukážky z tejto knihy.
1. ukážka
Z poviedky Môj vesmír od Lucie Droppovej
Otec s mamou pracovali v skladoch s náhradnými dielmi na Mesiaci a ja s bratom sme si okrem prvého víkendu v mesiaci robili, čo sa nám chcelo. Teda, najmä po škole, lebo ja som bral školu vážne a keby som do nej nechodil, učitelia by ma bonzli úradom a tí by našich pokutovali, alebo aj niečo horšie. Brat bol odo mňa starší iba o rok, no schádzal sa s partiou, kde boli chalani starší aj o desať rokov. V bande, do ktorej sa vklinil, nikto nežil na dlh, nikto z nich oficiálne nepracoval, ani neštudoval. Kombináciou soft skillov hackovania a skillov násilia si vynucovali rešpekt a strach. Dali sa dohromady nie pre to, aby bojovali proti systému, alebo aby si razili vlastnú cestu vzájomnej pomoci. Boli spolu, lebo seba a všetkých ostatných nenávideli, odmietali sa komukoľvek a čomukoľvek podriadiť a po ničom skutočne netúžili. Boli to grázli ulice, neskôr mesta a keď sa začali po prvej revolúcii kontaktovať s ďalšími sebe podobnými, stali sa hrozbou celej Únie. Môj brat sa čoskoro stal nemenovaným vodcom nášho regiónu. Prestal chodiť do školy, zmizol z domu a neskôr aj jeho veci. Nikdy odo mňa nezískal obdiv a uznanie. Vždy som ho videl ako pochybnú existenciu s neistou budúcnosťou, ktorá ma zmlátila, keď som si z nej uťahoval. Útla tvár, hlboké výrazné oči a nastražené špicaté uši. Úrady k nám pravidelne posielali jeho učiteľov, políciu, všelijaké kontroly a vyškolených úradníkov. No prevychovať ho bolo také márne, ako spraviť škrabanec do žuly. Rodičia boli pokutovaní a zúfalí, ale Únia ich domov na viac dní ako bolo určené pre párny a nepárny mesiac, nepustila. Ich vzťah s ním po zavedení Zákona vesmírnej expanzie prakticky skončil a do ich smrti sa ho nepodarilo obnoviť.
V deň môjho vysvedčenia zo siedmeho ročníka, som brata videl naposledy. Bol to veľmi dôležitý deň, pretože riaditeľ všetkým žiakom odovzdal zapečatené obálky s vylosovaným určením. Zem alebo vesmír. Od tejto náhody záviselo, či v septembri nastúpim na sekundárnu školu pre hudobne nadaných žiakov, alebo technickú školu na Orbite. Od riaditeľa som zodpovedne prevzal rovno dve obálky. Pre seba a pre brata, ktorý už niekoľko mesiacov absentoval. Bol som príliš vzrušený a hanblivý, aby som sa pozrel na svoju budúcnosť v triede. Chcel som sa nechať prekvapiť, až keď budem doma. Bratovi som poslal odkaz, že ak chce, odovzdám mu jeho obálku hneď po škole a ak nechce, na druhý deň ju vrátim riaditeľovi s tým, že brat si už svoju budúcnosť vybral sám.
Pamätám si to jasne, akoby sa to stalo včera: Grázli sedeli na rozbitých schodoch primárky a šlukovali sladkokyslo páchnuce fajčivo. Už ma čakali. „Ak nechceš do zubov, tak obráť vrecká! Daj sem všetky peniaze!“ Môj brat, ktorí sa medzi nimi vynímal nielen svojou nízkou výškou, ale aj neukončenou primárkou, sa na mňa díval, akoby ma videl prvý raz a hneď ma nenávidel. Jeho tvár sa mi odrazu zdala akási cudzia, chladná, bez našej vzájomnej podoby. Takú som ju dovtedy nevidel a mal som zlú predtuchu, že jeho stará tvár sa už nevráti. Bolo ich najmenej desať. Oblečené mali staré tričká, roztrhané nohavice a zodrané tenisky. Pamätám si každého z nich do posledného detailu. Tak som si predstavoval, že raz budú vyzerať mutanti, čo sa narodia po atómovej vojne. Mali dohola ostrihané hlavy, zlé prázdne oči, predčasne zostarnuté tváre a také odolné chudé postavy. Bolo vidieť, že už od života dostali veľa rán a majú chuť ich poslať ďalej. Veľmi som sa nebránil. Obrátil som vrecká a odovzdal svoje poklady vrátane papierovej dvacky. Myslím, že by mi zobrali aj topánky, ale nemal som na nohách nič lepšie ako oni. Keď si rozdelili korisť, brat ku mne pristúpil, fackou ma otočil k sebe chrbtom a spoza opasku mi vytrhol obe obálky. Na každej bolo napísané meno, komu je určená, ale listové tajomstvo zostalo preňho navždy tajomstvom. Chvíľu som ich rukami nemo bránil, ale pri prvom bolestivom kopanci som sa stiahol ako slimák do ulity.
Brat obe obálky roztrhol, vytiahol z nich identifikátory, do jedného z nich naťukal svoje meno a druhý mi hodil k nohám ako obhryzenú kosť.
„Ideš skúmať vesmír, truľo,“ sucho skonštatoval a ostatní grázli sa škodoradostne zachechtali.
„A ty ideš kam?“ hlúpo som sa opýtal cez zaťaté zuby a slzy v očiach. Nesmierne som ľutoval, že som sa nepozrel do svojej obálky, na svoj osud, kým bol čas.
„Ja nejdem nikam, truľo. Namačkaj do tej vreštiskrinky svoje meno a snaž sa zbaviť klavíra skôr než opustíš atmosféru,“ uškrnul sa.
„Čo bolo v mojej obálke?“ vybuchol som. „Chcem vedieť, čo bolo v mojej obálke!“ vrhol som sa oproti nemu ako samo vrah.
Skôr ako som sa k nemu priblížil, skočili pred neho dvaja grázli. Jeden mi stočil ruku za chrbtom, druhý podkopol nohy. Ústa sa mi zaplnili prachom a štrkom z rozbitej cesty. V naivnej predstave, že sa mi podarí vytrhnúť z bolestivého zovretia a presne adresovať nahromadený hnev, som natiahol voľnú ruku vpred, rozprestrel všetky prsty a ako nejaký čarodejník zašepkal to najstrašnejšie kúzlo. „Už viac nie si môj brat!“ „No a čo. Ja sa ti o to neprosím,“ odsekol.
„Ale okrem mňa iného brata nemáš.“
„Ja ani žiadneho nepotrebujem,“ pristúpil ku mne a moju čarodejnú ruku rozmliaždil svojou hrubou, neotesanou, kovovými plátmi obitou topánkou.
Koniec prvej ukážky
2. ukážka
Z poviedky Smetisko od Jozefa Girovského
Cvak. Ostré svetlo mi odrazu prenikalo viečkami, ale tie boli príliš ťažké na to aby som ich zdvihol. Zrnenie, ktoré ešte pred chvíľou zaberalo všetky možnosti môjho vnímania, takže som nevnímal ani zrnenie samotné, ustúpilo. Len tak trochu, drobný bzučivý úkrok za roh. Stále som ho cítil, vedel som, že tam striehne a len tak neodíde, ale milostivo mi dovolilo vnímať aj čosi iné.
„Je to muž.“ Bol to ženský hlas a znel sklamane. „Do riti, po toľkých rokoch a musí to byť chlap.“
Mužský hlas mu oponoval: „Ale je mladý, neopotrebovaný a kompletne funkčný. Teda ak ho doky dá do poriadku.“
Chcel som zistiť, či hovoria o mne, ale zrnenie sa vrátilo ako prílivová vlna v žilách. Chvíľu bolo len ono a potom zasa nič.
–
„Je to muž.“
Hlas patril príjemne prekvapenému starcovi.
„To by sa ti tak hodilo, čo?“ ženský hlas rozhodne nebol taký spokojný.
Podarilo sa mi pohnúť ľavým viečkom, a asi som zazrel tri siluety, ale zrnenie to vzalo ako urážku a vrhlo sa na mňa novou silou.
–
Cvak.
„Budeme losovať?“
„Zabudni, všetci vieme, ako švindľuješ.“
„Zbytočne si robíte nádeje. Rozhodne Hal a ten neznáša plytvanie. Takže: Čo z toho vyplýva?“
Nedozvedel som sa, čo z toho vyplýva, pretože moja bzučiaca opona opäť padla. Cvak.
–
Potom som otvoril oči a zrnenie bolo preč. Len tak zo zvyku som zašmátral rukou, ale Bianka vedľa mňa neležala. Bianka? Aj prestieradlo bolo drsnejšie a aj matrac tvrdší… Kde dočerta… Bol som sám v malej miestnosti, ktorá sa tvárila ako nemocničná. Svetlá na strope, biele steny. Vedľa mňa blikala prerastená medicinálna jednotka, ktorá vyzerala ako poskladaná zo stoviek dielov vyradených pri inventúre pred desiatimi rokmi. Blikala však upokojujúcou zeleňou a mňa naozaj nič nebolelo. Odlepil som si z hlavy drôty a posadil sa. Blikajúci stroj vydal protestný zvuk.
„No konečne. Už som si myslela, že náš doky je zasa rozladený.“ Bola to stará žena s krátkymi sivými vlasmi a strohým hlasom. Opierala sa o rám dverí.
„To vieš, je poskladaný z vyradených dielov, takže kontrolovať ho musím neustále.“
„Kde som?“
Skôr ako mohla odpovedať, pretlačila na úzkymi dverami otázka ‚Rozita, prebral sa?‘ a vzápätí za ňou dvaja starci. Ten tučnejší akosi dychtivo, až som sa zľakol, že ma chce vyobjímať. Ale nie, zastal na polceste a spustil: „Bolí ťa niečo? Čo kĺby, všetko v poriadku? A kríže? Žalúdok?“ Vychrlil to jedným dychom a utieral si pritom ruky do červených montérok.
Pokrútil som hlavou.
„Kde som?“
Všetci traja pozreli na seba, vyzerali prekvapení mojou otázkou, akoby som sa pýtal na zmysel života, alebo čo.
Nakoniec odpovedal ten chudý, s tvárou, akú mávajú čarodejníci v béčkových filmoch.
„No u nás. Na smetisku.“
Koniec druhej ukážky
Podrobnosti o knihe
Názov: Dotyky budúcnosti
Antológia slovenskej sci-fi
Zostavili: Martin Králik a Zuska Stožická
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2014
Jazyk: slovenský
Počet strán: 272
Väzba: pevná
Rozmer: 125×205 mm
Hmotnosť: 450 g
ISBN: 9788089718061