 |
Senec, 1999
Pracovitosť, poslušnosť, presnosť. Princíp troch P bol alfou a omegou poriadku v mlyne. Prevádzkarom bol rachitický Vietnamec a deväťčlenná grupa nováčikov v ňom zjavne nevzbudila dôveru, lebo motto podniku niekoľkokrát zopakoval. Ervínovi stačil letmý pohľad na kolegov a rozumel prevádzkarovým pochybám. V súlade s princípom troch P by Ervín určite namietal proti uvádzaniu okolností, ktoré ho priviedli do takéhoto zamestnania, avšak musel by priznať, že vo svojom vtedajšom stave sa len málo líšil od vycivenej a strhanej zberby vôkol neho. Je možné, že citlivejšia osoba by v prostote mletia hľadala očistu, no akýkoľvek vzletný sentiment by narazil do plechovej strechy a padol do drviča v strede haly. Navyše, rojčenie jednoznačne odporovalo princípu troch P. Boli poučení.
Po oboznámení s mašinériou ich prevádzkar predstavil majiteľovi mlynu. Tento ohavne dlhý a hrubý červ sa zvíjal na podlahe kancelárie v zadnej časti haly. Jeho chĺpkami pokryté telo malo farbu skysnutého mlieka a rovnako aj páchlo. Prevádzkar si z úst červa vzal hárok papiera, zotrel z neho mazľavý hlien a ukázal im pokyny.
Pobrať a mlieť haraburdy
Napriek stručnosti mali nováčikovia problém s lúštením písma, prevádzkar teda pokyny prečítal nahlas a červ potvrdil ich platnosť prenikavým piskotom. Následne sa deviatka pracovníkov rozdelila na tímy; šiesti sa vydali na zber materiálu, zatiaľ čo zvyšok ostal v hale obsluhovať drvič. Ervínovou úlohou bolo opracovať predmety do podoby vhodnej na vloženie do duniaceho stroja, druhý kolega obďaleč kontroloval mletie a drvenie (vzdorné kusy vtláčal tyčou) a tretí stál pri výstupnom kuželi, kde sa múka sypala do vedier – tie priebežne odnášal do kancelárie. Distribúciou tovaru sa radový personál nezaoberal. Po naplnení tretinovej a dvojtretinovej dennej kvóty boli obsluhe dopriate povzbudzujúce dávky múky.
Spočiatku Ervín narábal s materiálom rozhádzaným po ploche haly. Kanistre a pneumatiky šli do drviča vcelku, drevené palety musel lámať na dosky. Návrat zberačov čiastočne spestril náplň práce. Ich úlovky sa dali charakterizovať ako pivničné či schodiskové, nepochybne pochádzajúce z blízkych panelových bytoviek. Sídlisko od mlynu delili koľajnice a asi kilometer spustnutého nezastavaného pozemku. Prvá várka pozostávala zo saní, rozheganého obuvníka, zdochliny potkana a VHS prehrávača so zbierkou videokaziet. Nanešťastie, veľmi častým artiklom boli bicykle. Demontáž kolies Ervín okamžite znenávidel, keďže zberači prinášali desaťročia staré bicykle s hrdzavými a nepoddajnými závitmi.
Takouto a obdobnou činnosťou strávil tri týždne, potom však prišla zmena. Uprostred mletia viacerých debien zaváraninových fliaš ho prevádzkovateľ pozastavil a odviedol do kancelárie. Červ skrútený na stoličke vtisol do Ervínovej dlane hlienom presiaknutý hárok papiera.
Priniesť starenu
Protestoval. Takéto zadanie istotne prislúchalo zberačom, nehovoriac o dôležitosti funkcie, v ktorej už získal patričnú rutinu a zvládal ju s prehľadom a vo vysokom tempe. Argumenty vyšli navnivoč, červ ich prerušil nesúhlasným piskotom. Preukázal príkladnú pracovitosť, poslušnosť a presnosť, oznámil Ervínovi prevádzkovateľ, nehovoriac o tom, že panelák č. 3 istotne poznal. Vietnamcovu tvár skrivil spiklenecký úškrn, pričom odhalil prehnitý chrup. Záležitosť sa Ervínovi protivila a hoci do výplaty ostával len jeden týždeň, trval na svojom stanovisku. K drviču sa vrátil ukrátený o polovicu mzdy.
Vonku sa stmievalo a smena sa pomaly chýlila ku koncu, keď Ervín od vstupnej brány začul kroky a ťahavý šuchot. Striaslo ho pri predstave, že by sa o tomto čase ešte musel zapodievať rozoberaním matrace, ibaže zberači tentoraz nevliekli obvyklé panelákové haraburdie. Na debnu zaváraninových fliaš pohodili dotlčené, zakrvavené a mŕtve telo stareny.
Nevoľnosť Ervínovi podlomila kolená. Klesol a rukami šmátral po špinavej podlahe haly, márne hľadajúc rovnováhu. V kalnom vedomí sa mu zrazu zjavil sústredený bod jasu, ktorý prerážal mdloby ako svetlo majáka v hmle. Dokonale vybrúsený kryštál sa vznášal v blízkosti takmer na dosah, no keď sa za ním Ervín načiahol, útvar sa prudko roztrieštil na roj fraktálov visiacich vo vzduchu ako statické jagavé sneženie. Z vízie ho vytrhlo zaucho od prevádzkara. Žiarenie zaniklo v matnom plechu stien a monotónnom dunení drviča.
„Žiadne zajebávanie. Pomlieť starenu.“ K Ervínovej učupenej polohe sa zniesol papier, skrz-naskrz zahlienený.
Pomlieť starenu
Sťažka vstal a podišiel k mŕtvole. Starena musela byť pár hodín po smrti, pretože stuhla v neforemnom kŕči. Ľavá ruka sa priečne dvíhala k zátylku, akoby sa stále bránila pred ranami. Pravá noha bola ohnutá v kolene a zmeravela v takmer pravom uhle voči telu. Ervín sa zhlboka nadýchol, vydýchol, poobzeral sa po hale a všimol si spoly rozložený bicykel; ostalo na ňom koleso a riadidlá. S odporom dokončil demontáž – nechtiac pritom zacinkal zvončekom – a rám obojručne uchopil za hornú trúbku. Zhlboka sa nadýchol. Vydýchol.
Dvadsiatimi siedmimi údermi mierenými na krk, kĺby a kríže starenu opracoval do podoby vhodnej na vloženie do drviča, potom ju odtiahol smerom k druhému kolegovi (tomu s tyčou). Tam sa Ervínova úloha končila. V mysli sa mu rozohrala povedomá pieseň, často znejúca zo susedného bytu. Vedel si vybaviť Gottov žalospevný vokál v refréne, ale unikal mu názov skladby. Sústredene sa rozpamätával na tóny a rytmus nástrojov – na čokoľvek zvučné, len aby vytesnil trhanie látky, gniavenie mäsa a praskot kostí v pažeráku stroja, od ktorého odvrátil zrak. Neskôr zistil, že to boli Oči sněhem zaváté.
Zvyšné zmeny ubehli bez incidentov. V deň výplaty Ervín prišiel do kancelárie. Červ ležal natiahnutý naprieč miestnosťou a v tomto vystretom stave pôsobil ešte odpudivejším dojmom než obvykle. Slizké valcovité telo sa nadulo a zružovelo. Vietnamec naň hľadel s oplzlou pýchou. Keď Ervín už nedokázal výjav zniesť ani o sekundu dlhšie, bez slova si zo stola zobral obálku s polovicou mzdy a odišiel z kancelárie, bez lúčenia s kolegami prešiel halou a bez obzretia kráčal preč od mlynu. Zarobil 3 141 korún.
Múčny mesiac podlomil Ervínovo už aj tak chabé zdravie. Striedavo vsával prúdy hnisu zo zapálených ďasien a driapal si vysušenú kožu; nezriedka robil obe činnosti naraz. Najväčším utrpením bola nespavosť. Z polosnov ho vytrhával buď mátožný cingot zvončeka na riadidlách, alebo skutočný plač dieťaťa z vedľajšej izby. Občas ho vydesil súzvuk oboch vnemov a strácal predstavu o realite.
Inak tomu nebolo ani v chmúrny večer, týždeň po poslednej smene v mlyne. Ervín ležal na pohovke, napätý ako struna, keď sa potomok opäť začal dožadovať pozornosti. Matka pracovala po nociach (a silvestrovskú noc o prácu nemala núdzu), čiže Ervínovi neostávalo nič iné, len sa o batoľa postarať. Predtým sa išiel nadýchať na balkón. Čiernu mĺkvosť oblohy mala už čoskoro preťať kakofónia petárd, delobuchov a rímskych svetlíc. Ervín sa pohľadom vpil do bezútešnej panorámy panelovej zástavby, potom sklopil oči nižšie.
Praskliny v chodníku sa tiahli ako súbežné čiary vedúce k zlomeným doskám pieskoviska, pomedzi ktoré sa sypali žlté zrnká a miešali sa s pokrývkou ligotavého prašanu. Premkla ho túžba po niečom čistom, kryštalickom, čo by ho povznieslo nad tento sídliskový zmar. Podchvíľou, a najmä keď zafúkal vánok, sa mu zdalo, že niekde spoza kilometra spustnutého pozemku a koľajníc počuť prenikavý piskot.