Ohnivé pero - jar 2021: Potkany

Skoro ráno vyprevadil profesor Ester manželku a pobral sa k pracovnému stolu. Termín na odovzdanie štúdie Hlodavce – posledný druh sa blížil a profesor akosi nestíhal. Ester bol biohistorik a zaoberal sa faunou, témou vskutku dejinnou. Bavila ho história ako taká, no od detstva ho fascinoval svet zvierat, ich rozmanitosť a schopnosť prispôsobiť sa. Napriek tomu technológie a životný štýl ľudstva začiatkom 22. storočia znamenali ich definitívny zánik, ako aj zánik ich klonovaných alternatív.

Naučeným gestom pravej ruky vo vzduchu aktivoval bytovú AI. Okenné rolety sa poskladali a miestnosť zalialo slnečné svetlo. Profesor dobre vedel, že je to len imitácia úsvitu. V skutočnosti do jeho bytu na poschodí č. 316 slnko nemalo šancu zasvietiť. Ako radovému profesorovi mu bol zákonom pridelený jeden z trojstovkových bytov, nad ktorými sa čnelo ďalších sedemsto poschodí. Tisícposchodové bytové mrakodrapy sa tlačili v mestách jeden vedľa druhého a slnečné svetlo bolo určené iba vyvoleným tam hore. Trpko si povzdychol. Kariérny rast ho pri troche šťastia možno raz zavedie na šesťstovkové poschodie, no ani tam si nesplní túžbu po skutočnom pocite slnečných lúčov hrejúcich na pokožke.

Byt ozvučila hudba podporujúca produktivitu, plazmové čističe vzduchu utíchli. Postavil sa pred projekčnú stenu a skúšal stvoriť nejaké úderné vety do úvodnej kapitoly. Štúdiou chcel presvedčiť vedenie univerzity, že jeho práca má zmysel. Občas mal nepríjemný pocit, že ľudstvo môže čoskoro rovnako vyhynúť. Napokon, je to tiež len živočíšny druh. Zamyslene diktoval slová a tie sa v písanej podobe zjavovali pred ním na stene. Pár hodín práce a doprial si oddych v kuchyni, predsa už nebol najmladší. S lakťami opretými o stôl si masíroval spánky a premýšľal nad kompozíciou obrázkov v štúdii. Myšlienky mu pretrhol neznámy zvuk prichádzajúci z pracovne. „Čo je zasa pokazené chladenie?“ zamrmlal a šiel skontrolovať miestnosť. Uprostred pracovne stuhol a prebehol ním doteraz málo poznaný strach. Pohár z recyplastu mu vypadol z ruky, na podlahu vyprsklo vitamínové želé. Bytová AI okamžite hlásila neporiadok, no Ester to absolútne nevnímal. Upratovanie bolo posledné, čo by ho trápilo. Z rohu pracovne totiž na neho pozeral nádherný, ako z prezentácie vystrihnutý Rattus norvegicus. Proste potkan. Kým myseľ prijímala absurdnosť zjavu, jeho odrazu vyschnuté hrdlo pocítilo nutkavú túžbu odkašľať si. Potkan sa na ten zvuk strhol, zapišťal, prebehol mu pomedzi nohy. Profesor sa rýchlo otočil, no zviera bolo preč. „Toto nemôže byť pravda!“ prešlo mu hlavou. Ani si neuvedomil, že myšlienku vykríkol nahlas. Rýchlym gestom aktivoval sken bytu, pachosenzory, čidlá pohybu, alarmy. Nič. Ani stopa po tom, že by tu okrem neho niekto alebo niečo živé bolo. Nechal si zážitok pre seba, no do večera sa už na prácu nevedel sústrediť.

Na druhé ráno sa zasa pustil do štúdie. Spánok mal dobrý, a tak sa mu včerajší zážitok zdal ako vzdialená spomienka, teda pokiaľ sa pri tvorení kapitoly č. 2 nezarazil na zvuky zo spálne. Telom mu prešla vlna nepríjemných pocitov. Tentokrát popredu aktivoval skeny a pomaly sa presunul k spálni. Ustrnul. Na jeho posteli sa naháňali rovno dva potkany. Ester dúfal, že kamery nahrávajú to, čo sa u neho deje. Kým sa pokúšal racionálne vyhodnotiť situáciu, potkany si ho všimli. Prebehli na nočný stolík, zhodili sošku z mesačného kameňa, dar od syna, a vbehli pod posteľ. Profesor si rýchlo kľakol, a jeho rýchly predpoklad bol aj realitou – pod posteľou prázdno. Vôbec ho to neupokojilo. A keď si pozrel záznam zo spálne, podľa ktorého bol v izbe sám a rovnako sám si zhodil sošku, musel si do úst nasypať instantné víno. Manželka ho našla tvrdo spať v kresle. Nebolo to prvýkrát, tak ho nechala. Iba ho na ďalšie ráno pred odchodom poprosila, aby kontaktoval LMRko, lekárskeho mobilného robota, ktorý sa na neho pozrie.

Ester len prikývol a netrpezlivo čakal, kým manželka odíde. Bol zvedavý, či sa prelud zasa dostaví. Pokiaľ áno, zaprisahal sa, že robota zavolá. Zároveň v ňom rástla vedecká zvedavosť zistiť, čo sa vlastne deje. Bol pripravený. Čakal. Na tvári sa mu objavil úsmev, keď sa čosi začalo ozývať z kuchyne. „Tak sa to stupňuje, ale čo to je?“ pýtal sa sám seba, keď sa zahľadel do výjavu na kuchynskej linke. Tri potkany sa tam bili o syntetické mäso na miske. Boli zaujaté natoľko, že si nevšimli pomaličky blížiaceho sa človeka. Ester bol už tak blízko, že stačilo natiahnuť ruku a dotknúť sa zvierat. Nedalo sa tejto myšlienke odolať. Potkany sa prestali biť a doslova znehybneli. Ester čakal, že vidina skončí rovnako ako predošlé, čiže potkany jednoducho ujdú. Zvreskol od bolesti i prekvapenia, keď ho miesto toho znenazdajky uhryzli do dlane a ušli až potom. Kam, to profesor nezisťoval, pretože sa neveriacky pozeral, ako mu pravá ruka zviera rukoväť vidličky zapichnutej v jeho ľavej dlani. Z kože vytryskla krv a profesor zvreskol od bolesti. Bytová AI vyhodnotila situáciu a čoskoro otvárala dvere pre núdzový vstup LMRka do bytu. Robot bol v podstate dva metre vysoký a meter krát meter široký kváder na pásoch. Profesor nezaprel obľubu histórie a volal ho almara, pripomínal mu skriňu. Predná časť sa otvorila a Ester vošiel dnu. Almara sa zatvorila. Robot spustil analýzy, aplikoval upokojujúci plyn a na dlaň vystrekla zmes dezinfekcie a látok urýchľujúcich hojenie. Po odchode LMR prišla profesorovi správa o zdravotnom stave.

Onedlho z práce pribehla vyplašené manželka, pretože bytová AI je poslala notifikáciu o incidente. Následne mal profesor do večera prikázané ležať a ísť spať skôr. Nebolo ho treba dvakrát presviedčať, jeho znepokojenie nad vidinami sa stupňovalo. LMR totiž vyhodnotil jeho stav iba ako únavu.

Nemohol zaspať. Keď mu už aj čítanie obľúbenej knižky liezlo na nervy, rozhodol sa pre drink na spanie. Čudný, silný tlak na hrudi mu však zabránil vstať. Akoby ho gniavila tona váhy. Zistil, že sa nevie pohnúť. Chcel sa prudko nadýchnuť no nešlo to, pľúca sa nevedeli roztiahnuť. Čo-to otočil hlavu doprava. Nemal to robiť. Kúsok od jeho tváre na vankúši stál potkan. Profesor cítil, ako mu nabieha šok. Než stihol hlavu odvrátiť, zviera ho pohryzlo do nosa. Bolesť ho akoby uvoľnila. Dokázal sa mierne nadvihnúť na lakťoch. Ani toto nemal robiť. Na jeho tele, na posteli, na podlahe, všade sa to hemžilo hlodavcami. Pocítil zvláštny pach. Uvedomil si, že sa pomočil. Do očí mu vytryskli slzy zúfalstva. Nevedel, či je lepšie nehýbať sa alebo skúsiť ujsť. Potkany o profesora zdanlivo nejavili záujem. „Čo nespíš?“ zaznel odrazu hlas vedľa ležiacej manželky. Potkany sa ako jeden pozreli tým smerom. „Nie“, pošepol profesor. „Nie, nie, nie…!“ Posledné slová už kričal. Hlodavce sa naňho s piskotom vrhli. Akoby sa mu do tela zabodli tisíce ihiel. Snažil sa zvery od seba odháňať, odhadzovať. Vyšklbával do neho zahryznuté jedince a spôsoboval si tým početné drobné otvorené rany. Reval ako šialený a zároveň cítil, ako mu rýchlo dochádzajú sily.

Manželka profesora Estera sa zobudila na to, ako si jej životný druh v akejsi agónii rukami vytrháva kusy kože a krváca z celého tela. Snaha zastaviť ho bola márna, bol prisilný. Spomalila ho až masívna strata krvi. LMRko prišlo neskoro.

Pitvukonajúci robot (nebohý profesor by ho zrejme nazval truhla) iba skonštatoval nervové zrútenie. Jeho software nemohol tušiť, že profesor je prvá z milión obetí novej civilizačnej choroby, neskôr definovanej ako šialenstvo z totálnej izolácie od prírody a prirodzeného prostredia človeka.