 |
Pohovka sa podo mnou prehýbala. Sedela som v budove, ktorú som nazývala dočasným útočiskom. Dve izby, kúpeľňa, kuchyňa, chodba. Holé múry, nábytok…základné vybavenie. Dvaja ľudia vedľa mňa si prezerali fotografie. Smiali sa. Pripadali mi, ako vystrihnutí z filmového klišé. Odlišnosti boli priam absurdné.
V aktuálnej realite sme príbuzní. Tu mi na nich záleží. Vstala som. Usmiala sa a prešla do spálne. Atmosféra sa zmenila.
Znieslo sa šero. Mala som priateľa. Bol v práci. Z vedľajšej izby sa už neozýval smiech. Počula som len zvláštne elektrické bzučanie. Sadla som si za pracovný stôl a odklopila notebook.
Na obrazovke sa zjavila tvár niečoho, čo kedysi bolo ženou. Mokré čierne vlasy pokryté riasami a modrastá slizovitá pokožka prezrádzali, že sa utopila. Odtlačky na jej hrdle svedčili, že nie sama. Nenávisť v jej inteligentných tmavých očiach sa ligotala. Očividne sa cez to nepreniesla.
Načiahla som sa po gombíku na vypnutie, ukazovák mi ale prepadol skrz, akoby tam žiaden gombík nebol. Akoby som chcela vypnúť predstavu.
Žena sa rozosmiala. „Technické problémy, zlatko?“ zaklokotala, pričom jej z nepríjemného úsmevu vytiekla žaburina. Zaklapla som notebook a schmatla telefón. Priateľ bol technik. Musí vedieť, ako tú prekliatu vec vypnúť. Samozrejme, pretože toto je úplne bežný IT problém. Telefón zvonil, nik však nedvíhal.
Najvyšší čas zmeniť miestnosť.
Obývačka vyzerala ako skladisko. Všade sa povaľovali zaprášené veci pokryté pavučinami. Šero pomaly striedala tma, no ešte nestihla všetko pohltiť. V obrysoch som rozoznala stoličky vyložené hore nohami na rozheganom stole a množstvo skriniek. Čosi zavŕzgalo. Obrátila som zrak ku stropu. Viseli z neho dve kníšuce sa vrecia nasiaknuté tmavou tekutinou. Z každého kvapkalo. Niečo na mňa striehlo. Zatvorila som oči.
Čo pre vás znamená domov? Teória vraví o mieste, kde sa smie každý bez obáv prezentovať vo svojom rýdzom stave. Súkromie, pohodlie, bezpečie. Pre mňa bol mýtom. Z praxe som nič podobné nepoznala. Môj domov nebol bez obáv. Môj rýdzi stav predstavoval nebezpečenstvo. Bola som anomáliou.
Začalo to zľahka. Z tmavého rohu dverí ma v noci sledovali červené oči. Ráno som našla matku pred zrkadlom masírovať si krk. Prespala tri dni.
Trvalo roky, kým som sa opäť prejavila. U starých rodičov vybuchol sporák. Starý otec stál pri ňom. V čase výbuchu som prudko zavrela oči. Keď som ich otvorila, ležala som na váľande. Z úložného priestoru podo mnou vychádzal buchot a škriabanie. Rozbehla som sa do spálne. Mama spala. Neprebudila sa, ani keď dvere začali trieskať v zárubniach, záves sa odtiahol sám od seba a garníža spadla. Na chvíľu zostalo ticho. Počula som len vlastné dýchanie. Tep mi bubnoval v ušiach. O prikrývku čosi treslo. Zostal v nej odtlačok ľudskej dlane.
Je ťažké odlíšiť, kedy som po prvý raz zmenila realitu. Časom som rezignovala. Nemalo zmysel snažiť sa určiť, čo je skutočné. Bola som zvláštne otupená. Občas som sa premiestnila žmurknutím, inokedy mi stačilo prejsť do inej miestnosti. Niektoré reality sa príliš podobali mojim spomienkam. Iné nevyzerali ako nič s čím by som sa už stretla. Potom tu boli tie takmer normálne. Od začiatku pôsobili príliš obyčajne. Tie boli najhoršie.
Vychádzam z činžiaku. Mesto svieti načerveno. Z okna mojej izby na lane visí dotrhaná noha. Vraciam sa. Nachádzam iba zaprášenú kopu rozlámaného nábytku. Žmurk.
Hrádza proti povodniam obrastená trávou, pokrytá odtrhnutými časťami ľudských tiel. Postava v čiernom plášti s kapucňou týčiaca sa nado mnou. Choré červené slnko vychádzajúce spoza jej chrbta. Žmurk.
Starý rodinný dom s oknami sotva prepúšťajúcimi svetlo. Deti, hľadajúce súrodenca, pomaly miznúce v miestnostiach domu, akoby ich zhltol. Pokus o útek. Kráčanie bez konca. Nevzďaľujeme sa.
Žmurknutie mi obvykle zabezpečilo dočasnú záchranu. Vždy som sa napokon, skôr či neskôr, musela zachrániť znova. Ak som sa ocitla v ružovej záhrade s fontánkou a dobrou vílou s troma želaniami, mohla som v blízkej dobe očakávať démona žmýkajúceho mŕtve šteniatka do vody, z ktorej som sa práve chystala napiť. Žmurk.
Stála som pred obrovským tmavým domom gotického štýlu. Páchol zatuchlinou. Za chrbtom sa mi rozprestieralo pole plné dozretej pšenice. Dnu som narazila na skupinu prieskumníkov. Mládež pobehovala po spráchnivenej podlahe a pri každom učinenom objave zhíkla. Pridala som sa ku dvom dievčatám, ktoré práve pomáhali do schodov dvom starším dámam. Pokúšala som sa spriateliť sa. Tak dávno som sa necítila ako človek. Bola som dôverčivá. Chcela som byť. Neustála ostražitosť ma unavovala. Aj tak raz zomriem. Alebo žmurknem a zomriem inde. Záleží na tom?
Podvečer sme sa zhromaždili dolu v hale. Skupinu okrem dvoch dievčat a dvoch starších dám tvorili ešte dvaja chlapci a chlap v baretke s hustou miestami šedivejúcou bradou. Staršie dámy sa usadili na moľami prežratú pohovku a začali rozprávať strašidelné legendy, ktoré o dome v susedstve kolovali. Zasmiala som sa. Nemohla som si pomôcť. Jedna z nich na mňa nepríjemne zazrela. Vstala. „Prejdeme sa, drahá?“ zatiahla zaliečavo. Pokrútila som hlavou. „Hor sa na prehliadku! Preto ste predsa prišli, nie?“ chytila sa druhá. Skupina sa zodvihla a vybrala sa na poschodie. Namrzene som sa vliekla na jej konci. Tušila som finále.
Stáli sme pred obrovským zdobeným oknom. „Toto musíte vidieť!“ žmurkli staré panie synchronizovane. Každá odtiahla svoju stranu ťažkých zamatových závesov. Ozvalo sa chrupnutie. Z ich záhybov vypadlo zopár uschnutých netopierov. S kovovým škrípaním otvorili okenice a roztiahli okná dokorán. Rozhliadla som sa. Bolo nás menej.
Od okna viedla krátka plošina ku kamennej kĺzačke. „Chcete ju vyskúšať? Vedie na dvor.“
Prvý sa zošmykol chlapec. Sledovali sme, ako sa kĺže nadol. Pred koncom kĺzačky vyskočil a pristál vedľa. Stareny sa zamračili. Jedna ma uprene sledovala. Ďalšie šlo dievča.
Bezstarostne sa usadilo na kamennej šmykľavke a odrazilo sa. Z kĺzačky sa vynorila čepeľ a pretla dievča na polovicu.
Nastal zmätok. Mladík po boku jednej zo sestier už tiež letel v ústrety čepeli. Sotila ho. Rozbehla som sa chodbou s ozvenou jeho revu za chrbtom. Druhá sestra dupala za mnou. Zastala som pred jedným z okien lemujúcich chodbu a hľadela do tváre, z ktorej sa vytratila všetka predstieraná láskavosť. Zvráskavené ruky držali mäsiarsky nôž. Otočila som sa k oknu. Prinútila som sa nežmurknúť. Stačí. Táto realita bude posledná.
Hľadela som na vlastnú hlavu s vyvrátenými očami. Ležala na parapete okna oddelená od tela. Zo stredu čela mi vychádzala čepeľ mäsiarskeho noža. Som mŕtva? Žmurkla som.
Pleseň. Pivnica. Tma. Množstvo číhajúcich tvorov so strachom zo svetla. Žiadne som nemala.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.