 |
Bohovia sú mŕtvi. Prvý zomrel boh lásky a posledný boh nádeje. Ten čo zomrel pred ním, bol boh smútku. A ja som začal premýšľať and tým, ako je možné, že si dokážem tak živo vykresliť strašné hrôzy. Čím všetkým si ľudstvo už prešlo, že sa životy individuálnych jedincov zapísali tak hlboko do ich DNA… Neuveriteľné zverstvá a strašné zážitky. Čo vo mne spôsobilo, že je mi milšie tráviť čas s mŕtvymi? Čo vo mne spôsobilo, že sa bojím živých?
Svet sa skončil a ostali sme len my dvaja. Vždy ostaneme len my dvaja. Nakoniec vždycky zase skončíme spolu. Dívaš sa na mňa tými chladnými očami plných toho niečoho čo nás vždy spájalo a ja sa dívam do nich. Ani jedného z nás to neprekvapilo…. To že sme ostali len my dvaja a nikto a nič iné. To, že sme vždy boli len my dvaja a nič iné. Že sme sa nekonečne ponárali do akejsi simulácie našej vlastnej šialenosti. Boli sme tí najľudskejší ľudia. A pritom sme ľuďmi nikdy neboli.
Láska je preč. Ostala len chorobná naviazanosť a závislosť, ktorá sa za lásku dala tak ľahko a tak biedne zamieňať. Keď zomrela láska, zvieratá začali vyhýnať vo veľkom. Za zvieratami pošla aj väčšina rastlín a ľudstvo chvíľu prežívalo na tých zvyškoch húb a mikroorganizmov. A ja som zomieral. Mnoho a mnoho krát vo všetkých podobách. V mojej prvej smrti na začiatku koncov, som hádal, či ťa ešte uvidím… Veď si umrel predo mnou a vo mne ostal len ten veľký pocit prázdnoty… Ľudia počas tých posledných rokov úplne zošaleli. Začali sa navzájom obviňovať a nenávidieť. Robili si strašné zlo. Smrť bola vykúpením, po ktorom všetko živé nesmierne túžilo. Stroje, ktoré si ľudia vymysleli im však toto prianie poslušne odkladali. Na koniec ostalo len málo z civilizácie, akú sme poznali. Vojny všetko zničili na popol a prach. A zúfalstvo zabilo nenávisť. Keď zomrela nenávisť, ostalo už len málo z toho, čo z nás robilo to čím sme boli. Bezduché schránky utýraných ľudí prechádzalo umierajúcim svetom ako nomádi, dosahujúc slobodu o ktorú nikto nestál. V smútku a bolesti ostávalo časté hlboké ticho. Presne také, v akom prichádzalo uvedomenie, že sloboda bez lásky nemá cenu. Že život bez lásky, nemá absolútne žiaden zmysel. Ľudia vypli všetky stroje.
Ostali sme na pokraji ničoho. Hviezdy začali vyhasínať z nočnej oblohy a ostalo ich len zopár. No ani to nezlomilo človeka úplne. Za hranicou šialenstva, keď už neostalo vôbec nič, na čo by sa dalo spoľahnúť. Keď sa zdalo, že aj smrť zlenivela, práve vtedy som videl pravú silu človeka. Nádej. Kým sa nevyparila posledná kvapka vody a posledná vrstva atmosféry, kým nedoplakalo posledné dieťa a naposledy nezavrelo oči, kým nevyhasla posledná hviezda, kým bolo pod nohami cítiť zem a kým nebol vydýchnutý posledný dúšok vzduchu… Vždy tu bola nádej.
A teraz sme tu. Na konci času tohto sveta, ktorý pre nás bol len pieskoviskom. Teraz už to vidím. Ty si to vždy akosi tušil. Obom sa nám vyjavovali fragmenty z niečoho, čím sme boli predtým a potom. Dívame sa ako posledná čierna diera pohlcuje posledné atómy existencie a za nimi sa ťahajú tenučké slíže rozloženého času. Koniec. Pozriem sa na teba a obaja sa smejeme. Bola to nádhera, putovať spolu celým vesmírom, akoby sme čítali z jednej neuveriteľne dlhej a neskutočne pútavej knihy. Rodenie sa a umieranie, spoznávanie sa a lúčenie sa, učenie sa a zabúdanie. V spomínanie a zanevretie. Bohovia, ako malé figúrky v našom piesočku dejín, ľudia, menší ako zrniečka prachu. Boli sme všetkým. A všetko sme boli my. A teraz je koniec. Presne taký koniec ako keď z tvojho domu odišli naši kamaráti a ostali sme len my dvaja a veľké prázdno a bordel po párty. Bez času sa to prázdno nikdy neskončí. Už si ani nespomíname koľkí takýto svet sme vytvorili, prežili a nechali zomrieť. V tvojom úsmeve je čosi smutné. V odraze tvojich očí vidím čo. Moje slzy. Je to zvláštne, že sme si nechali práve ľudské podoby. V takmer všetkých mojich ľudských životoch som ľudí nenávidel. Ty hovoríš, že je to preto, lebo som v nich mal najväčšiu nádej a teda aj najväčšie sklamanie. Ty si od nich čakal väčšinou vždy to najhoršie a bol si prekvapený keď si sa mýlil. Teraz je však všetko preč.
Dom je prázdny a ty si práve doupratoval. Playlist ti už dávno dohral, ale tebe sa páčilo, ako to ticho umocňovalo pocity prázdna a samoty. Smútku, že všetci šli domov, strachu, že ostaneš na dlho v zabudnutí.
Pýtaš sa ma, či to chcem prežiť znovu. A ja plačem slzy mŕtveho boha smútku, kým sa na mňa dívaš s nadšením mŕtvej nádeje. A ako odpoveď sa vo mne vráti svetlo, ktoré privádza k životu prvého mŕtveho boha. „Ľúbim ťa.“
A to je zakaždým presne tá istá veta, ktorá začína naše svety. Je to zároveň prvá veta, ktorá ich končí.
A na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u boha a to slovo bolo boh…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.