 |
Majestátna plachetnica sa knísala na vlnách oceánu. Kapitán sa rozhliadal po obzore. Počasie mu prialo. Dnes by to mohlo vyjsť.
„Bocman!“ zavolal na svojho najbližšieho spolupracovníka. „Podaj hlásenie!“
„Vietor je severovýchodný, opiera sa do plachiet,“ odrapotal zjazvený námorník. „Rýchlosť vetra sedemnásť uzlov. Ideálne podmienky, pane.“
Lodníci sa presúvali po palube, zaťahovali za laná, upravovali plachty. Kapitán spokojne prikývol.
„Výborne. Dnes sa to podarí, bocman! Konečne dokážem, že svet nemá koniec!“
„Pane, nerúhajte sa,“ zahundral starý kormidelník spoza nich. „Boží prst vás potrestá!“
Kapitán s bocmanom pregúľali očami a ostatní námorníci okolo nich hlasno zavzdychali.
„Preboha, Kane, už prestaň s tými nezmyslami!“
„Prvých pár ráz to ešte bolo vtipné, ale začína to byť otrava!“
„Hovorte si, čo chcete, ja som ho videl na vlastné oči,“ trval na svojom kormidelník. „Zjavil sa na oblohe sčista-jasna a mávol na mňa. Hovoril mi, že si mám dať pozor na svoje činy!“
„A koľko si vtedy vypil?“ uchechtol sa bocman. Kormidelník našpúlil pery a tvrdohlavo hľadel dopredu.
„Ako som vravel, počasie je ideálne. Podľa mapy by sme mali na miesto doraziť už o…“
Len čo to kapitán vyslovil, pokojné more sa rozhojdalo. Vysoké vlny špliechali po bokoch lode, plachetnica sa nakláňala ako besná. Námorníci sa držali, čoho sa dalo, aby neprepadli cez palubu.
„Preboha, odkiaľ sa vzala taká búrka?“ zvolal bocman.
„Stiahnite plachty!“ rozkázal kapitán. „Priviažte sa k lodi, ak môžete!“
Sám si uviazal lano okolo pása a druhý koniec pripevnil na zábradlie. Také vysoké vlny ešte nevidel. Azúrová voda sa penila vysoko nad ním. Keď však obrátil hlavu hore, zbadal rovnako čistú oblohu ako pred chvíľou.
Vlny sa postupne začali zmierňovať. Kormidelník fučal od námahy, ale zdalo sa, že najhoršie pominulo. Premočení námorníci opatrne povoľovali laná a znovu nastavovali plachty jemnému vetríku. Rozzúrené more bolo opäť pokojné ako jahniatko.
„Nech sa prepadnem,“ utrúsil kapitán. „Takú búrku som jakživ nevidel.“
Ešte chvíľu vyčkali, ale voda sa naozaj upokojila. Nastavili teda pôvodný kurz.
Niektorí ľudia tvrdili, že na jednom mieste sa oceán skončí a prelieva sa cez okraj. Iní, že na konci je vysoký plot. To miesto sa podľa máp nachádzalo neďaleko. A dnes kapitán dokáže, že všetci ostatní sa mýlia.
„Na pravoboku!“ zakričal zrazu námorník z lodného koša. Kapitán vyvalil oči. Z oblohy padala príšera, masa zvíjajúcich sa chápadiel.
„Spaste dušu!“ prežehnal sa kormidelník. Kapitánovi stislo srdce, ale pred posádkou nasadil odvážnu tvár.
„Pripravte kanóny! Pušný prach! Delové gule! Kane, preč od tej príšery!“
Kraken dopadol na hladinu s poriadnym šplechnutím, až plachetnicu oblizla veľká vlna. Metal okolo seba chápadlami, robil z mora penu. Prvá delová guľa sa ponorila do hlbín, druhá ho trafila do chápadla. Rozohnené pohyby nasmeroval na loď.
„Páľ!“ kričal kapitán do rozruchu na palube. „Kane, rýchlo preč!“
Kormidelník fučal, ako otáčal loď, plachty sa napínali vo vetre, čo to šlo. Kto nepálil z kanónu, lapal veslo a zaberal ostošesť.
Kraken ďalej besnel, vysielal k lodi spŕšky vody. Chlapi chytro sypali do diel pušný prach, nakladali delové gule a zapaľovali šnúry, len aby príšeru odplašili. Kapitánove rozkazy sa rozliehali po palube. Tak si dnešok veru nepredstavoval! Veď kto by si už len predstavil, že z neba spadne príšera?
Tresk! Jedna guľa konečne trafila cieľ, udrela rovno do oka. Kraken sa otriasol, ešte raz nahnevane švihol chápadlami, až sa vlna preliala cez delostrelcov, a odplával do hlbín.
„To to vaše rúhanie, kapitán!“ zvolal Kane a odstúpil od kormidla. „Ja už sa na tom podieľať nebudem!“
„To má byť vzbura?“ zagánil naňho kapitán.
„Volajte si to, ako chcete, ja už kormidlovať nejdem!“ zafučal a so založenými rukami sa posadil na schody.
Kapitán si odfrkol, zbehol z provy a sám sa postavil za kormidlo. „Bocman! Naviguj!“
Nepočúval šomranie námorníkov, nevnímal nič okrem svojho cieľa. Súradnice sa blížili a pred nimi sa rozprestierala iba šíra voda.
„Už by sme mali byť tam, pane!“ zvolal bocman nedočkavo. Kapitán pevne držal kormidlo a od vzrušenia skoro nadskakoval.
„Vidíte? Nie je tu žiadna priepasť, žiaden plot, žiaden…“
Cveng! Loď do čohosi narazila. Stočila sa prudko k ľavoboku, námorníci sa váľali po palube. Starý Kane sa prevrhol zo svojho miesta na schodoch. Plachetnica sa bokom opierala o akúsi neviditeľnú bariéru.
„To nie je možné,“ vykríkol kapitán a prebehol na okraj paluby. Natiahol ruku a narazil do priesvitnej steny. Prebiehala po celej dĺžke lode. „Čo to je za kúzla?“
„Koniec sveta,“ zbožne hlesol bocman.
„Ale houby,“ odvrkol kapitán. „Veď to je sklo!“
Z hrdla starého kormidelníka sa vydral výkrik. Kapitán sa otočil a spadla mu sánka. Na oblohe visela obrovská ruka a načahovala sa k nim.
„To je boží prst! Ja som vám to vravel! Kajajte sa!“
„Kapitán, čo budeme robiť?“
Kapitán preglgol. „Asi najlepšie bude sa pomodliť. A ak ešte máme rum, tak si dám.“
Dvere do pivnice sa odchýlili a chlapec sa strhol. Navrchu schodov zbadal obávanú siluetu v dlhom habite. Pustila sa k nemu.
„Čo to tu zase stváraš, Gilbert! Hovorila som ti, že máš nechať moju zbierku na pokoji!“
Previnilo schoval fľašu za chrbát. Žena mávla rukou a zapálila lampáše pod stropom. Svetlo sa odrazilo od desiatok sklenených nádob s malými svetmi vo vnútri.
„Ukáž!“ prikázala bosorka a zazrela na chlapca. So sklonenou hlavou odstúpil a čakal na zaucho. „No to sa mi snáď sníva! Ty si prehodil krakena do druhej nádoby? Za to nedostaneš múčnik! A na tú susedovu oslavu úmrtín môžeš zabudnúť!“
„Ale mamiii,“ zatiahol Gilbert. „Veď som sa len hral!“
„Toto nie sú hračky, Gili, ale vzácne exponáty!“ Strčila ruku do fľaše, zalovila vo vode a vytiahla odtiaľ vysileného krakena. Z fľaše sa ozvali tichučké výkriky nasledované tichučkým jasaním.
Opatrne hlavonožca preložila do jeho akvária a chvíľu pozorovala, ako spokojne pláva medzi umelými vrakmi a plávajúcimi troskami.
Zagánila na syna a natrčila ruku. Neochotne ju za ňu chytil. „No tak, poďme. Musíme si pohovoriť o tom, že obdivujeme iba očami, nie rukami.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.