 |
Bezpečie je ilúzia. Podľa mňa je denná existencia rovnako nebezpečná, ako adrenalínové športy. Či šťastie pokúšate, alebo nie, život vie byť idiot. Dobre, možno by som netrčala na skalnom výbežku s odretými hnátmi, bez zásob a s vybitým mobilom, ak by som tento nádherný výhľad sledovala cez sociálnu sieť. Tiež mi však mohol tresnúť na hlavu zle priskrutkovaný luster, alebo ma cestou z práce mohlo zraziť auto. Snažiť sa žiť opatrne je dosť nuda. Netušil som, ako veľmi sa práve zabávaš – podotkol môj vnútorný hlas, ktorý sa už roky snažím ignorovať. Ide len o pocit, že máme všetko pod kontrolou. Nemáme.
Sedela som na skalách pod jaskyňou obzerajúc si svoje škrabance. Nechcela som myslieť na budúcnosť. Vlastne som nechcela myslieť všeobecne. Sústredila som sa na les pod sebou. Predstavila som si, ako tadiaľ prechádzajú turisti. Niekto tu predsa musí byť. V diaľke šumelo more a zlievalo sa so ševelením lístia na stromoch. Slnko klesalo za obzor. Ochladilo sa. Už teraz som sa teplotného rozdielu dňa a noci nevedela dočkať.
Zadriemala som. Z ľahkého spánku ma vytrhol pukot dreva. V lese podo mnou sa čosi pohlo. Doľahol ku mne tlmený rozhovor. Civilizácia! Prudko som vyskočila a tresla si temeno do skalnej rímsy nado mnou. Ako v zlej komédii som sa pomaly zviezla späť. Pred očami mi tancovali iskričky. Hlava sa mi krútila a na krku som zacítila dačo lepkavé. Gratulujem. Otvorená rana v tomto prostredí je briliantný nápad. Nik nebol ku mne protivnejší, než ja sama. Pohyb ustal. Okolie neprirodzene stíchlo. Naskočili mi zimomriavky. Z lesa ma ktosi sledoval. Ktosi?
S nočnou teplotou som mala pravdu. Poklesla zhruba na 8°C. Objala som si kolená v snahe sa zohriať. Vydržím. Tí v lese ma predsa videli. Každú chvíľu ma musí niekto nájsť. Alebo niečo. Ach, sklapni! Hádaš sa sama so sebou. Naozaj zdravé. Mal pravdu. Vždy ju mal.
Nadránom som toho mala plné zuby. Hlad, nepohodlie, zima i zranenia sa zomkli a vyhlásili, že je absolútne jedno, či zomriem vyčkávajúc, alebo pri pokuse sa vyterigať k miestu môjho pádu. Začala som skúmať skalu. Našla som zopár použiteľných úchytov, vydala som sa teda nahor. Našťastie to nebolo vysoko. Skôr, než som si stihla vynadať do nemožných princezničiek čakajúcich na záchranu, hoci sme mohli byť dávno hore, premklo ma tušenie cudzieho zraku na chrbte. Pošmykla som sa. Zostala som visieť centimeter od vstupu do jaskyne. No tak, takto tu predsa nezhebneš! Zaprela som sa a švihla som sebou smerom k okraju. Bola som hore.
Batoh so zásobami ma verne čakal. Vrhla som sa naň, vyplienila ich, napila sa a trochu si očistila rany. Bolesť zintenzívnela. Zrejme som si pri výstupe potrhala všetky šľachy. V diaľke sa ozvali zvuky pripomínajúce reč. Nerozoznala som akú. Turisti. Predsa prišli. Rozhodla som sa neukázať sa im, kým nezistím, čo sú zač. Ukryla som sa v najodľahlejšom výklenku jaskyne. Skaly tu boli zoskupené zvláštne, čo mi prišlo vhod. Mohli stáť pár centimetrov odo mňa a nevideli by ma. Mne ústie jaskyne ležalo ako na dlani. Iba ak by ťa zacítili. Nevyzerali, že sa náhlia na záchrannú misiu.
Skupinka sa rozložila pred vstupom do jaskyne. Tvorili ju traja muži a žena. Nevyzerali ako ľudia, ktorí by ľahostajne nechali na rímse zomrieť človeka, no nehľadali ma. Možno bola v lese podo mnou iná skupina.
Koľko skupín sa tu podľa teba premáva? Naozaj. Koľko?
Myseľ si začala hľadať vlastné vysvetlenia. Spriadala konšpiračné teórie. Možno sú to kanibali. Videla si Hory majú oči? Vrelá vďaka. Fakticky. Moja predstavivosť sa rozbehla do všetkých smerov. Hlava mi išla prasknúť. Okolie rany na temene bolo horúce. Možno im s otravou krvi nebudeš chutiť.
Hlad mi skrúcal žalúdok. Predo mnou sa odohrával úplne normálny rekreačný kemping. Uvažovala som, ako zle asi vyzerám. Ak sa priblížim a požiadam o jedlo, dostanem na držku kotlíkom na guláš? Minimálne kontaktujú prírodovedné múzeum, že našli posledný žijúci exemplár australopiteka.
Povedala som si, že sa uložím skôr, než úplne prídem o rozum. Neskoro.
Prebral ma výkrik. Ich oheň už temer vyhasol. Bolo skoré ráno. Muži ešte spali. Žena sa v predklone opierala o stĺpik altánku vedľa ohniska a zvracala. Dôvod som dlho nehľadala. To, čo zostalo z jedného z mužov viselo na konári najbližšieho stromu. Kožu mal pokrytú pľuzgiermi prechádzajúcimi v čierne obhorené miesta. Prsty neprirodzene poskrúcané. Akoby mu každý jeden zlomili úplne iným smerom. Chýbala mu spodná sánka. Pod nosom zívala čierna diera. Oči dokorán. Zaznel zips na stane a o minútu neskôr zvracali i muži.
Srdce mi trieskalo o rebrá. Musím zmiznúť. Nech sa páči. Želáš si zomrieť v mori, alebo v horách?
Jeden z turistov sedel na zemi, knísal sa a hystericky vzlykal. Táborom sa ozývalo vŕzganie lana, na ktorom sa húpal ich spoločník ako groteskná bábka. Žena sa triasla. Zodvihla sa a vošla do krovia. Trvalo zhruba tridsať sekúnd, kým som začula jej hrdelné vrieskanie. Z korún stromov sa zodvihol kŕdeľ vtákov.
Stromy a kry vôkol čistiny sa uhýbali tvorom, ktoré si nimi razili cestu. Stavbou tela sa podobali ľuďom, tu však podoba končila. Tváre mali natreté nabielo. Zrenice akoby im zhltli oči. Ozbrojili sa predmetmi vyrobenými z odpadu ponechaného v lese enviromentálnymi ignorantmi. Viečkami z konzerv, nožmi zo zbrúsených petfliaš, kutáčmi, silonovými lankami, háčikmi na ryby. Jeden dokonca použil hrdzavý klepec ako zubnú protézu. Absolútne mu neprekážalo, že si ním natrhol kútiky úst.
Muž vzlykajúci na zemi sa pomiatol. Postavil sa a rozbehol sa im v ústrety. Krčnú tepnu mu za sprievodu neľudského škrekotu pretlo vrhnuté viečko plechovky. Ležal horeznačky. Krv mu klokotala v hrdle. Dva tvory sa naňho vrhli a začali mu kmásať vlasy, kým mu neoddelili hlavu od tela. Usadili sa a začali ju dlabať ako tekvicu. Naplo ma.
Zvyšní dvaja sa sústredili na posledného muža. Na vlastné nešťastie ešte žil. Jeden z tvorov držal v paprčiach natiahnuté silonové lanko. Nemohla som viac čakať. Vhodnejšia chvíľa nebude. Vykradla som sa z výklenku a nútila údy spolupracovať. Snažila som sa vytesniť rev muža, ktorému oddeľovali končatiny silonovým lankom a rozbehla som sa k húštine. Rozvírila som vzduch. Jeden z tvorov ma zavetril. Otočil sa. Stál rozkročený uprostred čistiny, naklonil hlavu. Potrhané ústa roztiahol v desivom úsmeve. Zacvakal klepcom.
Plne ma ovládla panika. Bežala som. Bolo mi jedno kam. Narazila som na slepú uličku. Podo mnou burácalo spenené more. Ak si mám vybrať medzi tým, čoho som bola svedkom, alebo utopením, jednoznačne volím druhú možnosť.
Náraz na studenú vodu mi vyrazil dych. Zranenia v slanej tekutine hlásili vzburu. Cítila som sa ako starý vecheť v práčke. Skúšala som držať hlavu nad hladinou. Príboj si ma chvíľu pohadzoval. Prichádzajúca vlna ma hodila o skalu. Zachytila som sa jej. Počula som škrekot tvorov z pláže. Hľadali ma. Vyzeralo to, že sa boja priblížiť sa k vode.
Žeby som bola v bezpečí?
Ty si musíš robiť prdel… Vnútorný malý bastard sa prebral zo šoku. Visíš tu ako nasiaknutý menštruačný tampón v nádrži pre žraloky.
Zospodu sa mi o nohu čosi obtrelo. O malú chvíľu sa pár metrov odo mňa zjavila trojuholníková plutva.
Potlačila som hystériu. Seriem na to. Pustila som sa skaly, vypla myseľ. Končatiny som nechala vyplávať na razom pokojnú hladinu. Unášalo ma ako korkový štupeľ. Otvorila som oči. Plutva zmizla.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.