 |
Nad prázdnou ulicou sa klenul mliečny pás hviezd. Okolím sa šíril vibrujúci cvrkot svrčkov.
Pandrláčik sa vracal domov po dráhe kužeľov pouličných lámp. Bola to bezpečnejšia trasa, pretože na opačnej strane sa ťahal hlboký jarok; vlčie jamy opilcov a ďalej… ďalej bola tma a hradská. Pandrláčik vedel, čo všetko na ceste pošlo. Okrem zvierat to boli v minulosti aj domáci, čo si ľúbili vypiť a niekedy aj senilný pomätenci. Chlapi v krčme hovorili, že za dedinou sa dejú čudné veci. Vraj niektorí chodci nevyzerali úplne ako ľudia. Nejeden šofér sa zhodol na tom, že pri obchádzaní zahliadol na okamih čosi nahé, chudé, no v čomsi iné. Možno proporciami. Čudní, noční tuláci.
Skrslo svetlo a zalialo steny. Pichlo chlapca do očí. Chvíľu trvalo, pokým si zvykol na žltý svet. Počul otcov hlas, ako ho karhá, že nespí v posteli. Zase ho nachytal, ale on mal dôležitejšie veci, ako len spať. Dôležité veci medzi nebom a zemou.
Položil ceruzku na papier s encyklopédiou a ignorantsky pozrel bokom. Otec však vyžaroval autoritu, ktorej chlapec nedokázal vzdorovať. Napokon syn mrzuto rozviazal nohy z tureckého sedu a vkĺzol pod perinu.
Znova nastala tma a machule vyšli. Poletovali mu pred očami a menili tvar. Musel im čeliť, každý pohyb vyžadoval dávku guráže. Pozerať sa na tie veci mu od strachu zovieralo hrdlo. Ale zaťal zuby. Vytrčil najprv jednu bosú nohu, potom druhú a zosunul sa na koberec. Kolenačky tápal po ceruzke a papieri a po chvíli čosi pocítil pod holeňou, ruplo to ako vetva. Ostrie tuhy sa potopilo do štetiniek koberca. Nič nebolo stratené, ešte nie, pomyslel si.
Pandrláčik bol kedysi otcom. Miloval svoje dieťa, ktoré od istého momentu vynikalo v kreslení. Bolo však iné, nevravné. A keď sa zmohlo rozprávať, myšlienky porciovalo v nesúvislých vetách akoby vedelo niečo smrteľne podstatné, čo ostatní nie. Každý prejav znel zakódovane, varovne a hádankársky. Hodiny trávilo v izbe osamote, hľadiac do skrine, až napokon jedného dňa vyšli machule a pohltili ho. Chlapec zmizol bez stopy a otec sa nervovo zrútil. Nevedel, či ešte žije a veľmi tomu neveril, okrem slabých chvíľ v krčme, keď nádej nečakane vypláva a hneď sa aj utopí v ďalšom pohári. To bol najstrašnejší pocit, čo ho väčšinou odkopol od mariášových stolov. Avšak do hlbšej samoty.
V izbe sa vznášala tma. Osvetľovali ju záblesky obrazovky. Driemal s jedným okom, v druhom pásik škáry, trochu lesku a štípajúca suchosť. Naklonil sa spoza operadla. Myslel si, že sa mu to zdalo, ale hlas znel tlmene, akoby spoza steny.
„Zase sú v izbe,“ povedal mu chlapec. Už jeho ľútostivý tón mu spôsoboval vyčerpanie. Pošúchal si oči. Kedy to skončí, kedy to prestane… To nebola otázka. Dieťa stálo vo dverách a žmolilo si pyžamo v rozkroku. Opakovalo, že vyzerajú ako machule a sledujú ho noc čo noc ako hladná chiméra. Niekedy sa pozrú aj na seba a vtedy sa akoby „menia“. Otec ho upokojoval, že sú to len zrakové klamy a poslal ho do postele. Potom za ním prišiel a chvíľu si rozprávali. Chlapec chcel počúvať o mimozemšťanoch, čo sa podobajú machulia. Priťahovalo ho to, čoho sa najviac bál.
„To záleží. Sú rôzni. Väčšinou štíhli. Veľké čierne oči, sivá pokožka…“
„To nie sú oči,“ demonštroval chlapec. „Sú to tmavé sklíčka, ktoré chránia pred jasom. Preto sú čierne. A nie sú nahí. Majú také tenké skafandre a ono to tak vyzerá. Ako koža. Kto by predsa vyliezol na cudziu planétu holý, oci. No títo…“ prehltol slinu – s takou chorobnou fascináciou o nich hovoril, že zabúdal prehĺtať. „Títo, čo k nám chodia, asi nemajú skafandre. Neviem. Možno je to stále tá istá rasa, len, ako som už predtým povedal, sa menia.“
„To ti povedal nejaký spolužiak?“
„Nie. Niečo som si o nich prečítal na internete. A niečo…“ chlapec stíšil hlas do šepotu. “My povedali oni.“
Otec sa zamračil, ale v tme to nebolo znať. „A čo ti ešte povedali – oni?“
„Majú lietajúce taniere. Nimi prevážajú unesené obete. Keby to nerobia, nepotrebovali by ich. Prídu do domu skrze tmy. Tma je energia, ktorou cestujú. Čiže, ja by som mohol byť jeden z nich a ani by si si to nevšimol. Premenil by som sa a keď pôjdeš spať, skočím ti do hlavy a unesiem ťa do taniera.“
Otec sa zasmial falošným smiechom, ktorým skrýval rozpaky.
Hladkal syna po čele.
Chlapec zaspal. Otec sa naklonil k malej tvári a počúval pomalé dýchanie. Následne ho prepadol hnusný pocit, ako prúd, ktorý prejde telom a zježí vám chlpy; niekto je v izbe. Stojí v rohu a pozoruje ho. Bežná paranoja, no nepodľahol jej. Hneď nie.
Znepokojene vstal a odišiel z izby. Dvere nechal otvorené. Umyl si zuby. Zhasol svetlo. Ešte predtým, než to urobil, zahľadel sa do čierneho lesklého okna. Raz – na nejakom americkom kanály – videl správy, v ktorých niekto kamerou zachytil „skutočného“ mimozemšťana. Civel v noci do rodinného domu. Tmavosivá hlava za sklom. Klipkanie čiernych očí, veľkých ako vajcia.
Skôr by som uveril, že som sa zbláznil, pomyslel si.
Svoju prvú spánkovú paralýzu zažil v detstve. Bol presvedčený, že si poňho idú mimozemšťania s psychokinetickými schopnosťami. Znehybneli ho a s hrôzou v očiach čakal na studený dotyk, skúmavé ohmatanie, rozrezanie. Jeho detskej logike to dávalo zmysel. Prileteli z vesmíru, odkiaľ inam? Počul ich dupot na povale. Splašený zhon. Nechápal, prečo sa takto impulzívne pohybujú, no naháňalo mu to hrôzu. Žiadna reč, či pazvuky, len dunivý buchot a hrmot starých dosiek. Na túto spomienku nikdy nezabudol. Síce časom vybledla, ale nešlo ju úplne zmazať ako starý fľak na obruse. Niekedy premýšľal, či si to nevymyslel. Podvedome. Paranoja zasiala najhoršie predstavy, z ktorých vyrástli akési falošné spomienky. Časom, keď dospel v zrelého muža, prehodnotil svoju skúsenosť. No teraz sa to zdalo viac než skutočné.
Niečo po polnoci precitol do tmy. Vytreštil oči. Nevedel otočiť hlavu, pokrčiť prst, posunúť nohu. Iba oči v jamkách hľadeli do fádneho šera stropu. Počul kroky. Pomalé, opatrné približovanie. Vľavo, v periférii výhľadu, hmýrili machule. Jedna sa sformovala do niečoho, čo malo štyri údy. Hore na krku sa týčila podlhovastá hlava, ktorá sa znova a znova prepadala do kúdoliaceho mračna. Keď sa machule zhmotnili, uvidel bytosť v priľnavom skafandri ako povlak. Štíhla, pôsobila takmer naho. Ruky hladké a pružné. Dlane viseli popri úzkych bokoch, tvorili ju abnormálne dlhé prsty. Pútali pozornosť rovnako ako hlava s oválnymi očami (nie, nie, to nie sú oči, počul chlapca, ale tmavé sklíčka). Otec to jasne videl ako na bielom, pretože bytosť sa rozžiarila nežným bielym svetom. Tvor pristúpil bližšie. Jeho hlava sa odrazu rozochvela. Bol to len okamih, čo stratil vedomie. Znova sa skláňala nad ním. Teraz to bolo tmavé a malé ako hlodavec. Ani nemrkol a skok do čela. Presnejšie ku koreňu nosa rovno medzi oči. Nastala tma. Machuliaca. Rozširovala sa a zahlcovala celú izbu. Sprevádzal ju zvláštny škrabot ceruzky a šustot papiera. Chlapec výtvor pokrčil a zahodil do kúta.
Ráno sa otec pristavil nad papierom, pohodeným na koberci. Čmáranica. No skrz húštinu čiar boli rozoznateľné počiatočné postavy. Muž, dieťa a tretia postava, ktorú nevedel identifikovať. Pri raňajkách sa pokúsil opýtať syna, čo kresba predstavuje, no odmlčal sa. Chlapec sa bál hovoriť o svojich obrázkoch. Hľadel do misky s mliekom a cereáliami. Zamyslene ich miešal lyžicou. Nedokázal sa zbaviť myšlienky, ktorá mu v hlave vírila ako machuľa.
Sú aj iné svety, ako je tento?
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.