 |
Ručičky zlatých hodiniek pomaly tikali smerom k hodine dvanástej. Ich návrat do náprsného vrecka sprevádzalo zacinkanie retiazky. Gabriel v duchu zanadával:
„Bohovia, ujde mi vlak! Prekliaty omnibus. Mal som ísť radšej drožkou.“
Zasyčala para a vozidlo konečne zastalo. Gabriel sa, nie práve najšetrnejšie, predral vystupujúcim davom a rozbehol sa k stanici. Jednou rukou si pridržiaval cylinder, aby mu nespadol, v druhej zvieral vychádzkovú palicu. Obiehal stánky s rôznym tovarom, ktorých bolo v okolí vlakovej stanice ako húb po daždi. Nechtiac rozkopol malému gnómovi košík s hríbmi a tie sa rozleteli na všetky strany.
„Dívaj sa, kade bežíš, ty polelfí bastard!“ kričal mužíček. Gabriel len zakričal ospravedlnenie a bežal ďalej.
Hneď ako dobehol do vestibulu stanice, hľadal ceduľu s informáciami o odchodoch vlakov.
„Nástupište číslo jedna,“ uľavilo sa mu. Rozbehol sa teda na druhú stranu vestibulu, keď vtom doňho ktosi vrazil. Chystal sa dotyčnému vynadať, ale slová mu uviazli v hrdle.
Dívali sa naň oči ako dva smaragdy na anjelskej tvári. Spod krátkych ryšavých vlasov vytŕčal pár špicatých uší. Dievčina zamrmlala ospravedlnenie a odbehla. Gabriel sa len díval, ako mizne v dave, jej zelené šaty sa vlnili pri každom pohybe. Bola nesmierne krásna. Krásna ako… Vtom si spomenul, že mu ide vlak.
Konečne dobehol na nástupište, ale po vlaku nebolo ani stopy. Nebol tu sám, takže odísť ešte nemohol. Vytiahol hodinky z vrecka. Zasmial sa úľavou. Dobehol presne v hodinu dvanástu.
Na nástupište dorazil gnóm s ampliónom v ruke a výrazom dôležitosti na tvári. Za ním kráčal ork s drevenou debnou. Prišli do stredu nástupišťa, ork položil debnu na zem, potom gnóma na debnu. Ten si priložil amplión k ústam a spustil:
„Vážení cestujúci. Expres Glória zo smeru Kopanice pokračujúci na Skalné vrchy bude meškať asi hodinu. Očakávaná doba meškania sa môže zmeniť.“
Nástupišťom prešla vlna nespokojného šomrania. Gabriel pozoroval odchádzajúcu dvojicu staničných zamestnancov a musel si pripomínať, že pravý gentleman sa nahlas vulgárne nevyjadruje. Premýšľal, čo bude medzitým robiť. Myseľ mu okamžite zablúdila k ryšavej dievčine. Túžil znova uzrieť tú krásnu tvár. Mal by sa pokúsiť ju nájsť? Nachádzala sa vôbec ešte na stanici? Bol len jeden spôsob, ako to zistiť.
Kráčal vestibulom vyhýbajúc sa cestujúcim, hmýriacim sa sem a tam. Kde by mal začať hľadať? V čakárni? Na nástupištiach? V staničnom pohostinstve? Obišiel pokladne, hneď na to batožinový priestor, ale stále nič.
„Ty nešikovná suka!“ kričal trpaslík a dvíhal si zo zeme svoj klobúk, „dívaj sa, kade kráčaš! Špicaté ucho grambľavé!“ Gabriel sa otočil za tým krikom a vtedy ju zbadal. Pokúšala sa trpaslíkovi ospravedlniť, ale ten ju nepustil k slovu a ohnal sa vychádzkovou paličkou. Drevo narazilo na drevo, ako sa dve palice zrazili.
„Myslím, že je veľmi neslušné ubližovať dáme,“ odstrčil Gabriel trpaslíka nabok. Mal čo robiť, aby udržal zúrivosť na uzde. Čo si to tučné prasa dovoľuje?
„Pokúsila sa…“ začal trpaslík, ale ako on predtým nenechal hovoriť dievčinu, tak Gabriel nenechal jeho:
„Prajem vám pekný deň, pane.“ Prebodával trpaslíka pohľadom a ten napokon vzdal všetok odpor a pobral sa preč, hundrajúc si pod nos niečo o mizerných špicatých ušiach.
„Ďakujem za pomoc,“ ozvala sa dievčina, „trpaslíci sú niekedy takí… barbarskí.“
„Rád som pomohol,“ usmial sa Gabriel, „a niečo vám dlhujem.“ Prezrela si Gabriela a zrejme ho až teraz spoznala. Na tvár sa jej vrátil vystrašený výraz.
„Dlhujem vám ospravedlnenie,“ pokračoval, „za tú nešikovnú zrážku. Mal som naponáhlo, čo sa nakoniec ukázalo zbytočné.“ Dievčinou prešla vlna úľavy.
„Ospravedlňovať by som sa mala ja,“ priznala, „som veľmi nešikovná. A občas ma to privedie do problémov.“
„Môžem vás odprevadiť na vlak, aby ste sa vyhli ďalším prípadným incidentom.“
„To nebude treba, ja… ehm…“ chvíľu váhavo mlčala, „môj vlak zrušili. Ďalší ide až o niekoľko hodín. Vlastne ani neviem, koľko času ešte mám, pretože staničné hodiny nefungujú.“ Gabriel siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ hodinky:
„Je presne dvanásť hodín a jedenásť minút.“
„Máte krásne hodinky,“ v očiach sa jej na úder srdca zjavil zvláštny lesk, „ale to znamená, že sa ešte načakám.“ Zlaté hodinky sa vrátili do vrecka.
„Mimochodom, volám sa Gabriel Tempus.“ Dievčina sa opäť na chvíľu odmlčala.
„Ja som Anabela,“ nastavila napokon ruku a Gabriel ju pobozkal.
„Nuž, Anabela, keď už máme toľko času, čo keby sme si šli niečo zajesť? Pozývam vás.“ Bohovia prosím, prosím nech to prijme, preháňalo sa mu hlavou.
„To je od vás milé. Rada s vami pôjdem.“ Gabrielovo srdce od radosti podskočilo. Ponúkol jej rameno, ale než sa ho stihla chytiť, zakopla a skončila v jeho náručí.
„Prepáčte,“ sklonila zahanbene hlavu, „to tá moja nešikovnosť.“ Gabrielovi táto nešikovnosť celkom vyhovovala.
Väčšinu ich konverzácie pri jedle tvorilo počasie a nespoľahlivá železničná doprava. Gabriel práve rozprával o svojej ceste do Skalných vrchov za obchodom.
„Vždy keď tam prídem, je tam mizerné počasie,“ sťažoval sa, „ani miestna strava za nič nestojí. Orkovia nie sú zrovna vychýrení kuchári.“ Anabela toho vravela veľmi málo, skôr len počúvala. Gabriel sa snažil viac zistiť, kam cestuje ona, ale zdráhala sa odpovedať.
Len čo dojedli, zavolal čašníka. Siahol do vnútorného vrecka saka a hľadal peňaženku. Zarazil sa, pretože nebola na svojom mieste. Siahol do vrecka na druhej strane saka a jeho prsty sa dotkli známej kože. Odfúkol si úľavou. Bál sa, že ju stratil. Musel si ju dať omylom do druhého vrecka, než má zvykom. Zaplatil čašníkovi, čo bol dlžný aj s malým prepitným a spoločne opustili pohostinstvo.
„Dúfam, že vám chutilo,“ vyzvedal Gabriel.
„Áno, bolo to veľmi dobré,“ prikývla Anabela, „ragú som nejedla už dlho.“
Musel doraziť nejaký vlak, pretože do vestibulu sa dorútil poriadny dav. Dvojica sa okamžite presunula k stene, aby ich ten príval tiel nepošliapal. Anabela sa pritisla ku Gabrielovi. Dlaňami sa opierala o jeho hruď a do nosa mu udrela vôňa jej vlasov. Srdce cítil niekde v krku. Zdvihla hlavu a ich oči sa stretli. Mal pocit, že by sa mohol dívať do tých dvoch smaragdov celý život a nikdy by ho to neomrzelo. Jediné, po čom v tejto chvíli túžil bolo, aby sa jeho pery dotkli Anabeliných. Dav sa však rozplynul a dievčina sa odtiahla. V duchu si zanadával nad tou premrhanou šancou.
„Ospravedlňte ma,“ povedala, „ale musím si odskočiť na toaletu.“ Gabriel prikývol a díval sa, ako kráča preč, jej boky sa kývali zo strany na stranu.
„Prosím, pane,“ ku Gabrielovi kráčal žobrák, „nemáte nejaké drobné? Žena ma vyhodila z domu a už som tri dni nejedol.“ Gabriel pochyboval, že chlap pred ním niekedy ženu mal a chcel ho odohnať. Ale mal dobrú náladu, tak sa nad tým chudákom zľutoval. Siahol si do saka po peňaženku, ale nenašiel ju. Spomenul si, že aj predtým ju mal na nesprávnom mieste, tak siahol do druhého vrecka. Nebola ani tam. Začal panikáriť a siahol do každého vrecka, ktoré na oblečení mal. Kam ju len mohol dať? Mohol ju nechať v pohostinstve? Počká na Anabelu a potom sa tam vráti. Ešte raz si pre istotu prehľadal vrecká, keď si uvedomil, že mu chýba aj niečo iné než len peňaženka.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.