 |
V miestnosti osvetlenej veľkými gotickými oknami sedí na drevených stoličkách dvojica pánov. Za normálnych okolností by tu sedeli traja, ale dnes, aj podľa ich slov, nenastali normálne okolnosti.
„Prečo tu vlastne nie je Paul?“ pýta sa jeden z mužov toho druhého.
„Prečo sa to pýtaš mňa? Vždy si doteraz vedel o ňom oveľa viac ako ja, Simon. Mal by tu byť a nie je tu, to je to jediné, čo s istotou viem.“
„Začneme bez neho?“ pýta sa Simon.
„Tak začnime. Anita, koho to dnes máme na zozname?“
Milé, príjemne vyzerajúce dievča prináša list s menami. Simon ho berie do rúk a spolu so šomraním si všíma predovšetkým jeho pravú stranu. Viac ako mená ho zaujíma dôvod, prečo sa každý z nich dostal na zoznam.
„Tak čo tu dnes máme… zlodej, zlodej, zlodej, pir… čo? Richard, si to mohol aj krajšie napísať. V tom tvojom škrabopise sa strašne zle orientuje. Čo to je?“
„Pirát. Zlodej na lodi.“
„Viem, čo to znamená, ale prečítať to po tebe je hotové umenie. Ďalej tu máme zlodeja, zlodeja, ďalšieho… námorného zlodeja… potom ešte zlodej a konečne nejaký vrah, násilník, zase zlodej a za ním ešte jeden. Nakoniec čerešnička na torte, je tu chlapík, ktorý vytvoril zločineckú skupinu.“
„Začnime s ním. Je jedno, aké máme poradie, no nie? Všetci sú v celách a nikam neuniknú.“
Anita ide spolu so strážcami po posledného na zozname. Ako žena nemôže nosiť kľúče, to je v právomoci strážcov. Ona je však tá, ktorá tu je na komunikáciu. Niečo povedať, niečo vybaviť, to je jej práca. Teraz sa prekvapene pozerá na krehkého starca, ktorý stojí v svojej drobnej cele tak, aby na neho nesvietilo slnko. Pozerá sa na mreže a teda i na Anitu. Neukazuje vôbec žiadne emócie. Strážcovia otvárajú celu a starec ich pomaly nasleduje.
Simon s Richardom si ho prezerajú. Tento zločinec je starší ako väčšina odsúdených.
„Takže… tu máme jedno založenie zločineckej skupiny. Čo mi k tomu poviete?“ pýta sa sudca Simon odsúdeného.
„Kedysi… veľmi dávno… som chcel vládnuť svetu. Naučil som pätnástich všetko, čo viem. Ako sa schovať v dave, ako ovládať akúkoľvek zbraň, zmanipulovať obete a dostať sa nepozorovane tam, kde by ich nikto nečakal. Vytvoril som z bežných ľudí elitných zabijakov, ktorí mi boli plne oddaní.“
„Tomu neverím, to nikto nezvládne. Každého na všetko vyškoliť musí trvať veľmi dlho, s individuálnym prístupom. Na to nemáš. Si len obyčajný starec, ktorý hovorí nezmysly.“
Obidvaja sudcovia sa snažia postrehnúť zmeny v správaní starca. Nič sa však nedeje. Ten hovorí potichu, ale isto. Vidno, že si stojí za svojimi slovami. Je skrčený, bledý, ale nevidno na ňom žiadnu nervozitu.
„Vymenujte nám všetkých pätnástich,“ oslovuje ho sudca Richard.
„S plným rešpektom, toto neurobím.“
„Prečo nie?“
„Mám za sebou dlhý život a myslím, že zaujímavý. Nikdy som nehovoril všetkým všetko a aj ja mám právo na svoje súkromie,“ pomaly podotýka starec.
„V tom prípade nebude žiadne prepustenie. Budeš tu, kým nepovieš skutočné mená. Toto je súd pre tých, ktorí majú možnosť dostať sa von z ciel, ale len pri splnení prísnych podmienok. Žiadny holubník.“
„Tu neostanem. Už som tu dosť dlho a chcem znovu žiť, nielen prežívať. Chcem žiť po svojom a tak, ako mi to vyhovuje. Nie tak, ako to vyhovuje vám.“
„Ani jedno meno z tých pätnástich?“
„Ešte nie.“
„Ako že ešte nie? Kedy budú mená? A žiadne také, že v ten správny čas.“
„V ten správny čas.“
Pre dvoch sudcov začína byť odsúdenec otravný a nepríjemný. Nemusia sa radiť o ďalšom postupe.
„Pôjdeš znovu za mreže a budeš tam ešte veľmi dlho. Žiadne prepustenie nebude. Ani ťa nikto odtiaľto nevyslobodí.“
„Nikto ma nevyslobodí? Ako to? Mne sa veľmi páči vaše presvedčenie… vaša naivita.“
„Hovoríš, že sme naivní! To je urážka!“ Hovorí Richard.
„Tak moment,“ prerušuje ho Simon. „Tento muž si myslí, že sa odtiaľto dostane. Máme nové stráže. Je ich pätnásť a majú dobrý výcvik. Možno to nie sú elitní zabijaci, ale určite zvládnu tak starca, ako i pár banditov, ktorí by sa tu mohli objaviť a niečo skúsiť. Aspoň piatich som si vybral ja sám. Majú moju plnú dôveru. Určite povieš niečo o tom, že tí pätnásti by mohli byť tvoji zabijaci v prestrojení, ale nie je to tak. Si tu sám. Nikto tu nie je na tvojej strane. A rozhodne ja nie. Budeš v cele a tam sa skončí tvoj život. Môžem to aj zopakovať. Tvoj život stráviš na jednom mieste a nemôžeš s tým vôbec nič urobiť!“
„Mám silné ruky. Veľmi šikovné,“ hovorí starec.
„Čo je to za nezmysel? Si starý chlap. Starý, bledý a úplne obyčajný muž.“
„Silné a šikovné ruky dokážu za život veľa. Ak ich niekto vie využiť v mladosti, budú mu slúžiť aj neskôr.“
„Čo tým myslíš? A vlastne je mi to jedno. Stráže, pošlite ho kam patrí a prineste nejakého obyčajného zlodeja.“
Starec pomaly odchádza, ale tentokrát má na tvári úsmev.
„Hej! Prečo sa usmievaš?“
„Len som si spomenul na človeka, ktorého som vytrénoval ako prvého. To bolo dávno. Tento žalár bol kedysi lesom. Boli tu borovice. Žiadne železo. Pred slnkom chránili vysoké stromy a farmári sa presúvali medzi svojimi poliami v ich tieni.“
„Klameš. Si klamár.“
„Som veľa vecí, ale klamár nie.“
„Cely sú tu už aspoň tristo rokov. Si podvodník.“
„Skutočne sa venovať každému človeku, naučiť všetky detaily náročnej práce, chce čas. Dnes sú mnohí z nich už dávno v zemi, alebo zomreli už pred rokmi vo vzdialených krajinách. Čo viem, sú nažive len dvaja. Jeden je vo väzení. Elitný zabijak, ktorý je už teraz na slobode a ani ste si to nevšimli.“
„Čože? Anita! Anita, okamžite skontroluj cely!“
„Ešte jedna vec. Vycvičil som jednu ženu. Dokáže sponkou do vlasov zabiť desiatich chlapov a to úplne potichu.“
„Zase tvoje klamstvá. Anita, kde si?“
„Nevolá sa Anita. Alebo sa aspoň nevolala Anita, keď sa dostala do môjho vplyvu až po uši.“
Všade je ticho. Nech volajú sudcovia meno akéhokoľvek strážcu, nikto neprichádza po celé minúty. Tmavé priestory narúša sudca Paul, ktorý nebol na súde. Pohybuje sa veľmi pomaly a bojazlivo. V rukách musí niesť nádobu s krvavočervenou tekutinou. Netrúfa si klásť akýkoľvek odpor. Dve postavy ho tesne nasledujú a aj keď sú trochu sfarbení krvou, nevyzerá to ako ich krv.
Starec sa teší a ukazuje dvom sudcom, že slabosť len hral. Viac ako na všetko ostatné sa zameriava na nádobu, ktorú nesie tretí sudca.
„Nechaj nás… odísť… prosím!“ Hovoria súčasne všetci sudcovia. Starec s tým nesúhlasí. Dobre vie, čo bude nasledovať, no aj tak sa na to veľmi teší a napĺňa ho to temnou, pre mnohých ťažko pochopiteľnou blaženosťou.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.