 |
V miestnosti plnej mužov v plášťoch stoja vedľa seba dvaja ľudia, ktorí do kolektívu očividne nezapadajú. Kým jeden má na sebe vojenskú uniformu majora, druhý má oblečené presne to, čo mal i včera a predvčerom. Na tvárach každého človeka vidno napätie. Netreba sa ani trochu čudovať, ide o veľa.
„Kedy sa do toho pustíme?“ pýta sa chudobne oblečený chlapík.
„Myslím, že všetci sú pripravení. Medicínske záležitosti nechám na iných, ale aj tak sa priamo, mimo kamier, pýtam naposledy. Skutočne to chceš?“
„Áno!“
„Dobre teda, začnime!“
Major ide z cesty. Už si niekoľkokrát v hlave prešiel všetko, čo sa stalo tomu vojakovi. Niečo mu hovorí, že by mal o tom premýšľať, ale je to jeho život. Experiment sa podarí alebo nepodarí. S čistým štítom hovoril pravdu o projekte. Žiadne vojenské tajnosti či polopravdy.
Úplne iné myslenie má radový vojak. Jeden z lekárov mu pichá nenápadnú, bezfarebnú látku bez zápachu do žily. Vyzýva ho, aby rozprával, že to bude lepšie. Nikde žiadne kŕče, ani žiadny neľudský krik.
„Len rozprávajte. Rozprávajte,“ hovorí mu lekár s injekciou.
„Už som to vravel.“
„Tak pre záznam. Ešte raz. Pokojne.“
„Mám povedať zase to, kto som a čo si od toho sľubujem? Dobre. Ani neviem koľkýkrát. Slúžil som v jednotke, prišiel som domov a zistil som, že mi horí dom. Všetci okrem mojej dcérky zomreli okamžite, alebo cestou do nemocnice. Ja som ako zmyslov zbavený utekal dovnútra a dcérku som zachránil s tým, že som utrpel pár popálenín. A teraz chce armáda vyskúšať liek, ktorý ma vylepší. Mám byť silnejší, rýchlejší či múdrejší o milión percent.“
„Žiadny milión. Približne desať. Je to samozrejme len experiment a nemusí to vôbec fungovať. To, že to funguje na myšiach a šimpanzoch…“
„Len skúšam, či niekto dáva pozor na to, čo stále opakujem.“
„Postaráme sa o vás i o vašu dcérku tak dobre, ako sa len bude dať,“ pridáva sa major.
„Kedy to už niečo zmení?“
O desať rokov neskôr prichádza elitná novinárka k starej chatrči na predmestí. Od iných chatrčí sa líši len ešte horším stavom. Klope na staré dvere, ktoré sú natoľko poškodené, že sa už nedajú zamknúť. Novinárka opatrne vstupuje dnu a hneď v prvej miestnosti si všíma neoholeného muža, ktorý leží na posteli. Ďalšie oblečenie má pohodené po zemi, hneď vedľa miesta, kde podľa menšieho množstva prachu ešte nedávno bola skriňa.
„Pán… Walker? Adam Walker?“
„Kto sa pýta?“
„Máme telefonicky dohodnutý rozhovor. Adriana Krugerová.“
„Telefón už nemám. A čo tu chcete?“
„Som tu kvôli rozhovoru. Naši čitatelia sa chcú dozvedieť o vás viac.“
„Máš prachy?“
„Veľa ľudí je v zlej situácii. A toto je možnosť, ako o tom povedať svetu. O všetkom, čo urobila armáda.“
„Najskôr prachy.“
„Dobre. Toto stačí?“
„Koľko to je?“
Adriana si všíma, že nech hýbe bankovkou akokoľvek, Adam ju dobre nesleduje.
„O čo všetko ste prišli?“
„Ako hovorím, najskôr prachy.“
„Dobre. Tu je dosť na poriadne jedlo na mesiac.“
„Ako tomu mám veriť?“
„Som tu kvôli príbehu. A dodržujem prísny novinársky kódex. Dám ich priamo do rúk, ale chcem za to váš príbeh.“
Adam sa dotýka bankovky. Nevie úplne presne, o akú ide. Aspoň na krátku chvíľu sa tvári spokojne.
„Tak ako to bolo? Počúvam vás.“
„Čo chceš vedieť?“
„Začnime tou injekciou.“
„Major… teraz je už nejaký generál či čo… ma ubezpečoval, že všetko bude dobré. Aj tí doktori. Pche, nemal som sa na to dať.“
„Fungovala tá injekcia?“
„Získal som niečo, čo som predtým nemal. Hovoril som tomu výhoda. Výhoda v jednom, v druhom, vo všetkom. Fungovalo to tak, ako malo. Bol som rýchlejší. Dokázal som kráčať rýchlejšie. A ten beh! Behal som ako ešte nikdy. Len tak, pre radosť. Alebo keď bolo treba niekde zabehnúť. Aj na cvičisku to bolo lepšie. Bože, bol som tak rýchly!“
„Ja by som to nejako využila.“
„Aj ja som to chcel. Prihlásil som sa na preteky. A bol som dobrý! Ale aj keď som bol o nejaké percentá lepší ako predtým, nemal som na tých najlepších. Ak získaš oproti bežnému času sekundu a aj tak si o sekundu pomalší ako tí, ktorí majú dlhé nohy a skutočný talent, tak je z toho akurát tak depresia. Dostanem výhodu, ale aj s tou výhodou som pomalší ako tí bez výhody. Je to hanba a sklamanie.“
„Nie je to len o behu.“
„To nie je. Ale je jedno, aký šport som skúšal. Bol som lepší v tenise, lepšie mi išiel futbal, ale nemalo to význam. K čomu je dobré byť najlepší na celej ulici, keď hneď na vedľajšej ulici je niekto, kto je čestne lepší, bez striekačiek?“
„Čo sila?“
„Ak zodvihnem 55 kíl tak, ako by som normálne zdvihol len 50 kíl, tak to skoro nič nezmení. Na elitných silákov som nemal. Potom sa do toho zaplietli tie dementné komiksy. Niekto sa naštve a odkopne planétu a ja zdvihnem o pár kíl viac? Niekto prebehne polovicu planéty za sekundu a ja som úplne obyčajný človek, ktorému v žilách tečie niečo divné?“
„Niekedy netreba byť najlepší. A išlo o dobro vašej dcéry. Ak ma môj zdroj neklame.“
„Moja dcérka… chcel som pre ňu to najlepšie. A čo spravila armáda? Zaplatila jej parádnu školu, dostala dom, vyliečili jej astmu i tú druhú chorobu, o ktorej som dovtedy ani nepočul. Sľúbili, že sa o ňu kompletne postarajú. A ona, vďačná, si nájde nejakého kreténa, ktorý ju zmlátil do bezvedomia a v zime nechal tak.“
„Za to armáda nemôže.“
„Bol to syn nejakého generála. Jasné, že sa mu nič nestalo. Maximálne ho slovne pokarhali. A moju dcérku mi už nikto nevráti. Toľko k armáde. Sú tam čestní ľudia i takí, ktorí robia len hanbu.“
„Ale o vás sa starali.“
„Starali? Robím si čo chcem tu a tam, zvyšok som na pozorovaniach, injekciách, dlhých a nudných rozhovoroch a v divných kantínach, kde som len jedol a jedol. Úžasná injekcia dá viac energie a ešte väčší hlad.“
„Takže to bolo nanič?“
„Niečo sa naučili a poslali tie vedomosti ďalej. O tom ale nič neviem. Jedno ale viem. Ak mám o pár percent lepšie telo ako obyčajne, tak tá výhoda bude nanič, keď sa telo zničí. Poviem príklad. Niekto zabehne stovku za dvanásť sekúnd a po tomto možno za jedenásť. A keď ide telo do sračiek a môže sa akurát tak plaziť, tak sa plazí trochu rýchlejšie. A keď telo zastaví, vylepšené či nevylepšené, tak stojí.“
„Čo urobíte s tými peniazmi?“
„Čo by som urobil? Pôjdem za susedom, nech mi donesie nejaké jedlo a môžem dúfať, že ma neokradne. To je všetko, čo môžem. Účinky vyprchali, ostali len depresie, úrazy a veľké vlny nezáujmu. Dali mi peniaze za mlčanie.“
„Koľko?“
„Viem ja? Bolo to naposledy osem rokov dozadu. Teraz ani poriadne nevidím a nie som hýčkaný hrdina. Som štatistika na predmestí, čiarka v tabuľke bez kontaktu na iné čiarky v iných tabuľkách. Ale jedno viem. Jeden z tých slávnych lekárov, čo mi kedysi tak nakopol srdce, zomrel na infarkt. Toto je skutočne perfektný svet.“
Novinárka odchádza. O armádnych praktikách píše dlhodobo. Rozmýšľa, ako napísať článok. Chce, aby jej niekto uveril a chce písať pravdu. Zároveň si dobre uvedomuje, že môže skončiť sama kdesi v chatrči bez vody a bez záujmu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.