Nawang zabodol cepín do ľadu, a pohýbal pazúrmi na nohe. Bola ukrutná zima. Nad posledným výškovým bivakom ich čakal ešte krátky úsek kolmého stúpania po zvetranej skale. A potom snehové pole plošiny pod vrcholom.
Vyzeralo to tak banálne! Pravda, ak by nestál vo výške dvanásťtisíc metrov. A ak by sa netrebalo teperiť s človekom.
„Sú už tie posraté laná natiahnuté?” začul v slúchadle. “Alebo mám v pohodke ďalej mrznúť?”
„Lanovka je už spojazdnená, sáhib. Laná boli zaseknuté v skale.”
Žiadna odpoveď. Iba nervózne zavrčanie a ťažké dychčanie. A to má kyslíkovú masku na ksichte, pomyslel si Nawang. Možno má kyslík zastrčený ešte aj v zadku.
Stan sa zatriasol a za praskania ľadového povlaku sa z neho namáhavo vysúkala postava. Kľačaľa na štyroch, zabalená v hrubých vrstvách oblečenia, na chrbáte kyslíkové bomby.
„Asi mi pomôžeš na nohy, nie?“
Nawang roztiahol blany a zniesol sa ku klientovi. Bez slova ho podoprel a umožnil mu vstať. Stačilo by predstierať drobnú nešikovnosť, pokĺznutie, a tento chrapúň by zletel dolu svahom. Ak by ním gravitácia tejto planéty dokázala poriadne tresnúť o skalu, toto peklo by skončilo.
Človek sa poobzeral naokolo. „Vaša planéta je nádherná! Vieš, že na Zemi sú len osemtisícovky?“
„Hovorili ste, sáhib.“ Nawang si nedokázal vychutnať výhľady, videl iba zľadovatelé telá bratov zo svojho kŕdľa. Naťahovali fixné laná celú noc, podľahli horám.
„U nás už mám zmáknutý Everest, aj Ká dvojku. Ale na tento kopec sa nevyštverá každý. Ja hej. Veď si platím najlepšieho nosiča!“ Klient na neho žmurkol spoza okuliarov a podal mu svoj telefón. „Natoč mi storku!“ Prstami v hrubej rukavici vytvoril ‘V’ a zakričal do kamery: „Ken Mosul tesne pod vrcholom, decká! Dosiahnite nemožné! Peace!“ Potom sa pevným krokom vydal ku stene. Nawang vypol nahrávanie, aby na videu nebolo vidieť mŕtvoly a sedačku, visiacu pod skalou.
Mosul sa zavesil na laná a takmer klesol na kolená. „To je v riti! Fakt žiadna sranda. Posaď ma, prosím.“
Nawangov zobák klepol od prekvapenia. Slovo ‘prosím’, to tu ešte nebolo. Vyteperil klienta do sedačky a zaistil ho. „Wangchu, ťahaj!“ pokynul do vysielačky. Lanovka začala pomaly stúpať, v slúchadlách počul brata ticho stenať od námahy. A aj hlas Mosula. „Vieš, čo znamenajú vaše mená?“
„Nie, sáhib. Ľudia nám ich dali.“
„Napríklad tvoj kamoš Wangchu. To znamená ‘mocný’. A všimni si tú jeho silu! Nomen omen.“
Horský vodca mlčal. Členovia kŕdľa sa oslovovali menami iba pred ľuďmi, zaobišli by sa aj bez nich. Bez mien, a aj turistov zo Zeme.
„Ale čo taký Sherab? Vraj ‘múdrosť’, a videl si, ako sa debilne potkol. Ani nezaplachtil.“
Nawangovi preblysol pred očami obraz brata, nabodnutého na skale. „Držte hlavu medzi ramenami, pane. Keby padali kamene.“
Takmer vzápätí naokolo popadali drobné skalky, v slúchadlách zašumelo a Wangchu povedal: „Hotovo.“
Nawang zaistil lano a pustil sa liezť. Vychutnával si pohyb a silu svojich nôh a ramien. Jeho ostré pazúry si vždy našli štrbinu v kameni. Bol najlepším horolezcom v kŕdli. Plachtiť dolu bolo ľahké, liezť namáhavé. Počul, že na Zemi sú bytosti, ktoré nemajú iba blany, ale krídla z peria, a vyletia do výšky v stúpajúcom komíne horúceho vzduchu. Preto odnesú v pazúroch aj väčšiu korisť. Kiež by to niekedy videl na vlastné oči!
Vyšvihol sa ponad kamennú rímsu sa vystrel sa pred Mosulom. „Už nás čaká iba dvesto metrov, sáhib. Takmer po rovine.“
„Ste fakt makači, chalani,“ poklepal ho človek po ramene. „A to vaše perie… ani vetrovku vám netreba.“ Mosul sa otočil smerom ku štítu. „Zdá sa byť úplne nadosah. No poďme!“
Nawang pripojil klienta žumarom na fixné lano a vyrazili. Vždy pár krokov. Pauza. Kašeľ a fučanie. Pre človeka v tejto výške dlhá cesta. Ale aspoň mlčal. Prehovoril až na vrchole.
„Ja odpadnem!“ dychčal. „Vy tu hore máte hniezdo!“
Uprostred skál ležalo kruhové opevnenie, spletené z hrubých konárov, v ktorom sedeli roztomilé mláďatá, podobné Nawangovi. Ken Mosul k nim nadšene podišiel. Naťahovali krky a žiadostivo klepkali zobáčikmi. „Krása! Tu ma natočíš rovno s nimi! Príroda je zázrak!“
Nawang sa naklonil k bratovi. „Spustite lavínu v južnom sedle.“ Potom obozretne vykročil k človeku.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.