 |
Slnko bolo vysoko na oblohe. Hladné supy netrpezlivo krúžili vo vzduchu.
„Pán Headrich Viligen,“ zaznel rezolútny mužský hlas pustým nádvorím „v mene kráľa Carola tretieho, vznášam rozsudok nad vašou osobou.“ Dokončil vetu a rukou prevrátil papier položený na stole. Prečistil si hrdlo.
„Boli ste uznaný vinným z viacerých prečinov a zločinov, z čoho niektoré extrémne závažným spôsobom ohrozili verejnú bezpečnosť, narušili mestský poriadok, či neodmysliteľným spôsobom pošpinili meno vznešenej kráľovskej rodiny, ako aj samotnej koruny. Pre rozsiahly zoznam jednotlivých previnení, súd prečíta len znenie konkrétnych zákonov, ktoré boli vašim správaním porušené. Má niekto nejaké námietky?“ okuliare zosunul na špičku nosa a nahliadol na prísediaci senát. Všetci štyria starci súhlasne mlčali.
„Dobre teda, v tom prípade prejdeme priamo k veci…
„Prečin ničenia a poškodzovania verejného majetku“ vinný.
„Prečin nelegálneho ovplyvňovania verejnej mienky“ vinný.
„Trestný čin marenia výkonu práva“ vinný.
„Trestný čin podnecovania otvorenej vzbury voči korune“ vinný.
A nakoniec „Trestný čin niekoľkonásobnej vlastizrady“ vinný!
Pán Headrich Viligen, týmto vás prehlasujem niekoľkonásobne vinným a nad vašim osudom vznášam rozsudok okamžitej smrti obesením,“ kat stojaci na tribúne pristúpil bližšie k drevenej páke „predtým, ako váš rozsudok bude vykonaný, vám však dávam nárok na prednesenie posledných slov. Máte nejaké posledné, ktoré by ste, súdu a tu prítomným, chceli pred smrťou zdeliť?“ chlapík, v stoji driemajúci pri voze, náhle spozornel.
Headrich mlčal, no po chvíli sa tajuplne zasmial:
„Len päť?“ zaznelo v chrapľavom polohlase.
„Prosím?“ nastražil sluch sudca a odhodil si biele vlny parochne preč z ucha.
„Máte ich na tom zozname len päť.“ Zaznel ten istý hlas o čosi hlasnejšie.
„Žiadam vás, aby ste hovorili jasne a stručne!“ upozornil ho muž v sudcovskom talári ráznym tónom.
„Päť zločinov za ktoré som bol dneska odsúdený. Vaše vymedzenie je správne, no váš výpočet zlyhal…dovolím si podotknúť, že vám tam jeden chýba.“
Senát sa medzi sebou s údivom rozhliadol.
„A aký konkrétny čin, na ktorý súd zabudol, máte na mysli?“ opýtal sa zvedavo predseda senátu.
Trestanec podvihol zrak, ktorým predtým len bezvládne rozhrabával zrnká piesku pod tribúnou. Zuby sa mu stisli v zlovestnom úsmeve. Vtom púšťou zadul horúci vietor. Na tvári pálil, ako žiara ohňa. Nevideli nič, no všetci počuli zvuk blížiacej sa kavalérie. Supy sediace na drevenom ráme šibenice sa nahlas rozškriekali. Zarinčalo ostrie, zachrčalo mužské hrdlo. Všetko sa začalo pomaly rozpadať. Púšť preťala rieka karmínovej krvi.
On sa len nahlas smial. Pohltil tým krik ostatných zmrzačených úbožiakov, žadoniacich o život. Bubny sa nahlas rozozneli.
Odrazu ucítil nežný dotyk na svojom líci. Hrial vášnivo a milujúco ako mladá milenka. Pálil viac, ako rozpálený kov. Vysmiate líca sa mu pod ním roztekali, ako teplý vosk.
Bubny sa rozbíjali v rytme zbesilého revu vzbúrencov. Všade navôkol erdžali kone. Tiene divoko poskakovali cez tlejúce drevo. Zúfalý krik žien a detí masakroval duše zajatých kráľovských vojakov. Reťaze ich zvierali silnejšie, než pytón neopísateľnej úzkosti rýchlo sa obtáčajúci okolo ich hrudí, a tak nezmohli nič iné, než sa len bezmocne prizerať. Prizerať ako ich domovy ľahnú popolom. Pozerať, ako ich deti a ženy lynčujú a znásilňujú. Oni revali bolesťou… On len ticho stál a pozoroval.
Pozoroval ako im ich raj pomaly mizne pred očami. Ako ich, na uhol zhorené mäso, pomaly zlieza z kostí. Ako ich previnilé duše pomaly pohlcuje dym. Zúfalé prosby sa bezradne načahovali k svojmu osudu. Ucítil prijemný závan ťažko získanej slobody.
Vrzg. zreval odrazu kovový pánt.
Prepadlisko pod nohami sa mu náhle rozletelo, oprátka silno obvinula krk a jeho telo ovislo vo vzduchu, ako namočený kus handry. Nad hlavou mu zaviala kráľovská vlajka. Bubny prestali hrať. Supy sa nahlas rozleteli z drevenej šibenice.
Kat si pyšne premädlil ruky, na ktorých mal nastoknuté kožené rukavice a svižným krokom sa pobral k priľahlému vozu. Ležala na ňom kopa jutových vriec, obklopená hejnom hladných múch. Kočiš mu podal jedno prázdne.
Headrichova tvár zmodrala a oči sa mu natiahli k oblohe. Vyvalili sa mu očné bielka a do nôh sa mu natlačila krv. Uvidel jasné svetlo.
Na lícach predsedu senátu pristál zubatý pocit zadosťučinenia:
„Nech je k tebe boh milosrdnejší, než tvoj osud.“ Riekol do ticha a spolu s ostatnými sa pobral preč.
Ako odchádzal vypadol mu z knižného spisu akýsi hárok. Púštny vietor ho zavial ku kočišovi. Podvihol ho do ruky. Nebolo na ňom nič, než len jeden nápis:
„Libertatem lupus significat mortem pro ovibus.“
Kočiš nerozumel slovám a tak papier bez slov hodil na koč, kde kat práve uložil ďalšie nevládne telo. Voz sa dal do pohybu.
Vtom, z poza hradby, začuli podivný krik. Cinkala oceľ, odfrkovali kone. Kráľovská vlajka na veži sa odtrhla a odvanula vo vetre.
„Za Headricha!“ to boli posledné slová, ktoré začuli.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.