 |
Agur si sadla na kameň blízko prameňa. Čerstvo uloveného tundrového zajaca odložila nabok, spolu s otiepkou dreva a oštepom. Mamuty práve nemigrujú, tak sa musí zaobísť so skromnejšou stravou. Napravila na sebe kožuch, natiahla si nohy, poškrabkala sa po strapatých ryšavých vlasoch.
Na skale nad prameňom sa z ničoho nič objavila oslepujúca žiara, sprevádzaná záhadnými zvukmi. Keď svetlo a zvuky dozneli, na skale stál muž. Čudne vysoký, čudesne štíhly postavou i tvárou, čudne odetý. Pozrel na Agur a… povzdychol si.
Inštinktívne schmatla oštep.
„Héééj, ty!“ zvolala.
Cudzinec bol nesvoj. Siahol na opasok, vzal z neho menší, matný predmet. Mieril ním na Agur.
„Čo si zač? Z ktorej tlupy a kmeňa? Dáky… čarodej?“ pýtala sa.
Muž čosi odvetil. Agur mu vôbec nerozumela.
Cudzinec sa zatváril zmätene. Spomenul si, vytiahol čosi ďalšie. Vyčaroval zhluk svetiel, ich lúče dopadli na Agurinu hlavu. Lovkyňa sa oháňala ako po dotieravom hmyze. Počula akési vŕzganie, bzukot, až zvuk postupne utíchol. Svetlá zhasli.
„Prepáčte. Teraz už asi rozumiete,“ povedal cudzinec, už zrozumiteľne. „Dlho si však nepožijete. Prišiel som vás zabiť. Verím, že tým dám veci do poriadku.“
„Hohó, no počkaj!“ zatiahla Agur. „Netuším, odkiaľ vieš reč môjho kmeňa, ale zabiť ma? Čo som ti urobila? Teraz je ťažké obdobie, uznávam. Ale ak chceš mäso, o úlovok sa podelím.“
„Ďakujem, nie som hladný. Pani neandertálka, nehnevám sa na vás. Nič ste mi neurobili. Ale hútal som, hútal, a vyhútal, že za všetky nešťastia postihujúce môj ľud môže predurčenie minulými udalosťami. Za všetky. Môj ľud sa nedokáže zmeniť, lebo to nemá v sebe. Jeho osud, jeho neschopnosť, sú dopredu určené minulosťou. Vo všetkom! Tak to určite je…“
„O čom to brbleš, ty plačko?“ nabrúsene zamrmlala Agur. „Nedaré, či čo… Tak nás volá tvoja tlupa? A keď som ti nič neurobila, prečo by si ma zabíjal? Ak ti niečo spravil niekto z mojej tlupy, povedz, a my sa s ním porátame. A predurčenie, hovoríš? To ako… osud? Osud?!“
„Áno. Osud. Neúprosný údel, ktorý môj ľud pripútal k neustálemu útlaku a smole, neschopnosti, zbabelosti, neprajnosti, nepoctivosti, zaostalosti, sebectvu, vzdávaniu sa a…“
„Stoj, divý kôň! Nepreháňaš?“ pokrčila čelo nad veľkými nadočnicovými oblúkmi.
„Prišiel som z budúcnosti tejto krajiny. Jej minulosť ju predurčila na večnú smolu. Na to, aby v nej vždy rozhodovali zákerní, zlomyseľní, prefíkaní, nepoctiví. Nedá sa s tým nič robiť. Určite to nedokážeme zmeniť. Preto som sa rozhodol, že musím meniť minulosť. Riadne hlboko. Vo vašich časoch.“
„To… to je najväčšia hlúposť, akú som kedy počula! Tak ty si z čias, čo sa ešte nestali?! A čo s tým čudom v ruke chceš robiť? Vari ma urieknuť?“ zachichúňala sa.
„Prišiel som, aby som vás zabil. Všetka naša nemohúcnosť, všetky naše boliestky, naša neschopnosť a osudovosť, to určite začalo už tu! Som o tom skalopevne presvedčený!“
„Ale čo…“
„Svet mojich čias, krajina mojich čias, sú strašné! Osud môjho ľudu, mojej krajiny, je strašný! Nenapraviteľný! Všetko je márne a dopredu stratené! Máme to zlo a neschopnosť v génoch! Môžem len uniknúť, len zúfať, len plakať a nechať si skákať po hlave…“ utrel si slzu. „Ale potom som si uvedomil: Musím zmeniť minulosť.“
„Hlúposť!“ Agur sa bujaro zasmiala.
„Mám kamaráta, ktorý je veľmi nadaný, veľmi múdry. Objavil neuveriteľné veci.“
„Čo také? Rýchlejší spôsob opracovania čepelí?“ zahľadela sa na hrot oštepu, potom naňho.
„Kamarát chcel odísť do cudziny, podeliť sa o svoje objavy. Nejako mu to nevyšlo. Dobre, mám na tom podiel viny. Požičal som si jeho objavy. Reku, vykonám môj plán, potom mu tie veci vrátim. Musím zmeniť minulosť mojej krajiny, a tým i môjho ľudu. To všetko napraví.“
„Pri duchu Veľkej Medvedice…“ povzdychla si otrávene Agur. „Nielenže si taký čudne vysoký, v tvári a hnátoch škaredý, ale ešte tu aj rumádzgaš nad osudom. Si na smiech, dočista na smiech. Môj kmeň, môj ľud, v osud neverí. Niektoré kmene áno, ale my takí nie sme. Naša viera je tá, že nám duchovia sveta neustále dávajú nové skúšky. Zdoláme ich a ideme ďalej.“
„Keď ja… Ľudia u nás… A…“
„Reči! Výhovorky! Ako keď môj brat raz sľúbil opracovať paroh, no hádzal žabky po hladine.“
„Ja len neviem, či je ešte možné u nás niečo…“
„Pre statočných a čestných je vždy cesta!“
„Možno u vás, vášho kmeňa. Môj na to nemá. Musím to riešiť takto, musím vás…“
Agur vyskočila na rovné nohy, násada oštepu hlasno klepla o travertín.
„Tyyy… skaderuka-skadenoha! Mne hrozíš?! Ja som tvojmu kmeňu nič neurobila!“
„Ale určite to všetko, nekonečná kliatba miliárdročnej poroby, nemohúcnosti a živorenia zača…“
„Drž hubu!“ zrúkla otrávene Agur. Pár rýchlymi skokmi hodnými kamzíka vybehla na blízku skalku, k podivínovi. Rýchlo švihla tupým koncom násady oštepu a vyrazila tajomný predmet z cudzincovej ruky. „Už by aj stačilo tých obvinení! Ako sa opovažuješ! Nie som na vine!“
„Ale všetky osudom predurčené trápenia môjho národa urči…“
„Sklapni!“ Agur mu na hruď namierila čepeľ oštepu. „Už nemáš to čarodejné čudo. Teraz hovorím ja. Nebedákaj a počúvaj ma. Počúvaj pozorne. Život prináša strasti. Život je plný výziev. Stretneme aj nepoctivých lovcov, ktorí konajú podlo a sebecky, vyvyšujú sa nad iných. Takých treba vyobcovať, v horšom prípade potrestať. A my? Nedáme sa. Ďakujeme duchom za skúšky, ktoré nadelia, skúšame ich zvládnuť, a ideme ďalej. Žiaden osud. Snaha!“
„Ja…“
„Nemudruj! Mudrovaním ešte nik mamutí chobot či medvediu labu nenakrájal. Buď niekým! Buď pozorný a statočný. Popasuj sa s nepriazňami duchov, sveta, i podlých. Buď niekým, alebo buď niekoho korisťou. Niekoho uplakaným, neduživým hlupákom. Odvahu!“
„Dobre,“ hlesol po krátkej chvíli muž. Odskočil nabok, schmatol matnú vecičku, dotkol sa čohosi na opasku.
Tajomná žiara a zvuky sa vrátili. Agur si dlaňou zakryla oči.
Ech, títo čarodeji…
Ohník ešte tlel, dojedala zajačie mäso. Onedlho sa vyberie domov, k jej tlupe.
Vstala, vykročila k tunajšej diere s teplým prameňom, aby sa umyla a výdatne napila.
Nehody sa stávajú. Šliapla na klzký kameň, šmykla sa.
Padala dopredu, zletela hlavou napred, rovno do jamy prameňa. Ponorená až po pás, metala sa. Márne sa usilovala dostať z vody. Výpary z prameňa a úzky priestor dokonali svoje. Strácala vedomie. Dúfala, že obstála v žití. Odobrala sa do lovísk k dušiam jej predkov.
Po niekoľkých dňoch jej telo zbadal lovec susednej tlupy, ktorý prechádzal okolo. Rozhodol sa nechať ju tak. Ak ju zmárnili duchovia prírody, nechcel si ich pohnevať. Odišiel. Telo sa v priebehu týždňov a mesiacov rozkladalo. Travertín sa hromadil, vrstvička po vrstvičke.
O stotisíc rokov neskôr.
Zimné námestia, teplé kabáty, čiapky, svietiace mobily, transparenty. Anketa v reportáži z protivládnych protestov. Respondent s priateľkou, v ich očiach odvaha a nádej, napriek pohnutej nálade v krajine.
„Donedávna som si myslel, že nemá zmysel sa snažiť, treba na všetko zanevrieť. Alebo aj čudné predstavy, že by bolo najlepšie prepisovať našu minulosť, lebo nám už nič nepomôže. Ale stretol som jednu múdru pani, ktorá ma presvedčila o opaku. Preto som tu, aj s priateľkou. Nikdy sa nevzdáme,“ povedal redaktorovi.
Spomenul si na časy, keď zľahčoval svoju schopnosť meniť veci k lepšiemu. Spomenul si na pani, po ktorej ostal len ten travertínový odliatok vnútra lebky. Nález známy pod neosobným menom „Gánovce 1“. Bol tak rád, že prestal veriť otrepaným zápletkám o „opravách“ cestovaním v čase. Tak rád, že tú ženu nezabil. A konečne pochopil, konečne chápal, že statočný musí byť dnes.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.