 |
Traduje sa taká legenda, niektorí to možno nazvú povedačka. Stalo sa to dávno, Island už dostal meno od boha ohňa a chaosu Lokiho. Začal existovať. A ľudia ho začali obývať a písať jeho dejiny. Island bol vždy magickým miestom. Stratená zem, ktorá vznikla zo sopečných pohorí. Večný vietor, večná soľ vo vlasoch i dušiach. Všetko sa to zarýva do pôdy. Preto tam iba na ojedinelých miestach rastú stromy. V malej dedinke Egilstadir, ktorá sa prezývala miesto ponorené v hmle, žila žena menom Minoki. Nikto nevie koľko presne má rokov a ako dlho tu už žije. Hádam už od pradávna. Žije iba s dcérou a je čudáčka, no nie vždy to tak bolo.
Blízko dediny sa nachádzalo jazero Lagerfljot, tajomná masa vody, kde prebývala príšera. Islanďania preto chodili k vode iba za denného svetla. Ak bolo slnko už za obzorom, ľudia sa k jazeru nepriblížili. Báli sa Červa. Vraj vtedy, keď slnko je už tak nízko, že je obloha sfarbená do siva, miznú odtiaľ ľudia. Červ ich lovil. A kŕmil sa nimi. Po dedine sa šíril strach ako oheň.
Po sérii zmiznutí sa skupina mužov vybrala k jazeru, že Červa zahubia. Odvrátia toto prekliatie a budú hrdinovia. Mali v sebe odvahu. Vyzbrojení čakali na súmrak. Keď sa zotmelo a ukázali sa prvé žiariace hviezdy, pocítili nevýslovnú hrôzu. Z prítomnosti niečoho, čo nebolo vidno, ale bolo tam. Hlboko, vo vode. Nič nevideli jasne. Všetko nadobudlo temné tiene, všade sa skrývalo niečo zlé. Nevidieť a nevedieť je jeden z najhorších strachov. Vlasy a chĺpky im stáli dupkom, cítili ako sa im po telách rozlieza strach. Nedokázali sa ovládnuť, mozog im v mysliach kričal, aby utekali. Utiekli všetci, okrem jedného. Jón zamrzol na mieste a nevedel sa pohnúť. Ostatní muži naňho kričali, niekto doňho v chaose drgol a spadol na zem. Z tranzu temnoty ho to neprebralo. Posledné, čo počuli, keď utekali od jazera bol šuchot a šplechot vody, akoby sa voda dvíhala do obrovskej výšky. Nikto nemal odvahu, obzrieť sa a uvidieť Červa. Vidieť aký je skutočný.
Keď muži dobehli do dediny, všimli si, že s nimi Jón nie je. Vedeli, že ak tam zostal, už viac nie je medzi živými. Nikto sa nehlásil, že ho pôjde hľadať. Sedeli pri ohni v krčme, kývali sa zo strany na stranu, gúľali očami, triasli sa. Až keď Jónova žena, Minoki, dobehla do krčmy s dieťaťom spiacim v šatke pod jej prsiami, hľadajúc Jóna, prebrali sa. Keď začala kvíliť, v panike, nevidiac svojho milovaného, muži sa prebrali. Už, už by sa rozbehla von do tmy, ku vode, zachraňovať ho. Muži vediac, že ona sama aj s tým úbohým mrnčiacim klbkom by skončili v žalúdku toho obrovského hada, ju zastavili. Prebrala ich jej bolesť.
Minoki sa z trpkej skutočnosti prebrala až o niekoľko dní. Nedokázala uveriť, že ten koho milovala a komu len pred troma mesiacmi porodila ich prvé dieťa, už nie je. Veľa spala a jej myseľ bola zahalená otupeným. Ženy z dediny sa zomkli, tak ako ženy vedia. Celý týždeň sa pri nej striedali, varili, kŕmili ju a dieťa jej prikladali k prsiam a varovali ho. Vedeli, že potrebuje trocha času. Každá chápala tu hlbokú bolesť.
Po prvej vlne temnoty, ju jedno ráno prebudil plač jej dcéry Sígridúr. Uvedomila si, že má ju. Ženám poďakovala a poslala ich domov. Už to zvládne. O dcéru sa dokázala postarať, aj o seba. Večer, keď ju uspala, dlho sedela na verande. Dívala sa do záhrady, na stromy, ktoré nikde inde nerástli, upokojoval ju ich šepot. Ako sa hýbali vo vetre. To Jón ich zasadil, už pred rokmi, aj keď tu stromy nerástli. Bol tvrdohlavý. A láskavý. Múdry. Rozumel prírode. To mala na ňom najradšej.
A v tom ju to napadlo. Bude pokračovať. Tak Jónov odkaz zostane, aspoň takto bude živý. Hneď ďalšie ráno sa vybrala k jazeru. Tam bude sadiť stromy. Našla nejaké semiačka, skúsi to. Sígridúr nechala u susedy a nikomu nepovedala, čo ide robiť. Jazero bolo ponorené v hmle, všade bolo ticho. Červa nezazrela. Ani vtedy, ani nikdy potom. Akoby zmizol. S Jónom v bruchu, už naveky. Alebo sa jej len nechcel ukázať, počul a cítil jej bolesť. Keď tam prišla prvýkrát aj ďalšie dlhé roky potom. Možno sa zľakol, nikto nevedel.
Keď bola Sígridúr staršia, chodievala k jazeru s mamou, naučila sa sadiť stromy. Naozaj rástli, akokoľvek to bolo neuveriteľné. Možno pomáhali rastu Minokine slzy, ktoré prelievala nad každým stromčekom. Možno láska, ktorá bola v jej srdci. Keď bola už Minoki na prahu staroby, stromy boli vysoké a zakrývali celé jazero. Iní ľudia tam nechodili, strach bol hlboko zakorenený. Tak sa Minoki vyrovnala s bolesťou. Sadiť stromy naučila svoju dcéru a tá to potom naučila svoje deti a tie ich deti. Všade kam na Islande šli, sadili stromy a hovorili o ich predkoch Minoki a Jónovi. Ako ich láska a bolesť dokázali, že stromy môžu rásť aj v zabudnutej sopečnej zemi. Napriek soli a vetru. Napriek všetkému, čo sa im postaví do cesty.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.