 |
Zosadla v Maronovej záhrade a premenila sa. Z čerešne nad hlavou na ňu zapršali lupene kvetov, vyrušené jej príletom. Tu, pod stromom, kedysi bývala lavička. Kedysi si predstavovala, ako na nej sedia dvaja starí ľudia, stále zaľúbení, no teraz už naozaj, už tak, že majú celý život za sebou. Z miesta, kde stála, bol dobrý výhľad na celé ľudoprázdne susedstvo. Pod nohami ju hriala mäkká pôda a vzduch bol plný vône trávy, ktorá sa miešala s vôňou púpav, fialiek a iných jarných kvetov.
Pomaly obrátila pozornosť k domu. Bol presne taký, aký si ho pamätala – napoly zrúcaný, starý, škaredý, studený. Plný túžob a potenciálu.
Chvíľu naň hľadela. Potom vykročila k úzkemu schodisku v zadnej časti pozemku. Vyliezla na najvyšší bod záhrady, kopec nad domom. Tam sa pred jej zrakom rozprestrelo šírošíre kráľovstvo sovieho klanu. Opatrne podišla k okraju zrázu. Mala odtiaľ výhľad na rieku, na jej druhý breh, na žiarivé veže, biele arkády a zlatom zdobené kupoly svojho domova.
Časti svojho ja, ktoré mohli byť jej deťmi, videla behať po tejto záhrade, žiť v tomto dome, tešiť sa z výhľadov, ktoré poskytoval.
Krásne Maronove deti. Deti, ktoré sa nikdy nenarodia.
Pozorujúc rozbúrený tok, pomaly splietla svoje dlhé plavé vlasy do hrubého vrkoča. Potom vytiahla spoza opasku dýku a odrezala ho.
„Vzývam ťa, sladká Minulosť,“ zašepkala a nechala ho z výšky zletieť do vĺn.
V diaľke, tam, kde sa k nebu vypínal vladársky palác, preťal oblohu nehlučný, osamelý blesk. Svet zosivel, spustil sa dážď.
Alexandra mu nastavila dlaň. Kvapky dopadli na teplé čiary, stiekli dole zápästím, ich cestičky sa splietli s množstvom červených, zdurených jaziev, ktoré hyzdili biele predlaktie.
„Vzývam ťa, Prítomnosť, moc toho, čo je teraz,“ mykla sa, keď dýkou otvorila jednu z nich. Krv pokropila zem a razom ju zmenila na spálenisko. Stromy vyschli, kvety sa rozsypali na prach.
Dievčina zdvihla hlavu a uprela potemnené oči na svetlá prístavu. Tam vyrástla – ona aj všetky jej naivné sny o láske. Tam žil Maron, ich vrah, spolu so svojou milenkou.
„Vzývam ťa, Budúcnosť! Vzývam ťa a preklínam! Zadrhni sa tým, čo nesiem tebe!“ dokončila hlasom pohnutým bolesťou a krivdou. Zabodla dýku do najbližšieho stromu, zakryla si ranu rukou a vykročila dole svahom, späť k domu.
Zahrmelo, dážď zosilnel. Alexandra bola o chvíľu do nitky mokrá; skrátené vlasy jej ovisli do tváre, šaty čierne ako priepasť sa jej prilepili k telu, chodidlá pokrylo blato.
Zastala pred dverami. Zaváhala len na chvíľu. Smrti sa už nebála a keby aj, bolo to to jediné, čo mohla božstvu zajtrajška ponúknuť. Natiahla sa po kľučku. Vedela, že nebude zamknuté. Dom teraz nepatril nikomu, len jej spomienkam. Už mnoho splnov opustene čakal na deň, keď ich doň príde pochovať.
Avšak skôr, ako mohla vstúpiť, zvesiť z krku jed a navždy zabudnúť, sa stalo čosi, s čím nerátala. Preľakla sa a odstúpila, lebo dvere sa zrazu otvorili zvnútra.
„Čo chceš?“ ozvalo sa odtiaľ mnohohlasom bez rodu a bez citu. V tej istej chvíli sa vietor zaprel do konárov spráchnivelých stromov a zhodil z nich aj posledné zvyšky zelene.
„Ty nevieš, čo chcem?“ zvolalo dievča, dúfajúc, že hovorí s trojbožstvom, ktoré sem prišlo vyvolať. „Chcem spravodlivosť!“
„Spravodlivosť!“ odfrklo to vo vnútri, až sa dvere zatriasli v pántoch. „A načo?“
„Nech trpí,“ zamračila sa Alexandra a šklbnutím odtrhla elixír z krku. „Zaslúži si bolesť!“
Vtedy sa v hĺbke domu čosi zasmialo, tma sa pohla a vtiahla ju dnu.
Za svoj život počula mnoho príbehov o tom, ako sa vraj človeku pred smrťou premietne pred očami celá jeho existencia. Keď sa našla vo víre udalostí, ktoré rozoznávala zo svojej minulosti, pochopila, že zrejme tiež umiera. Videla deň, keď sa narodila a deň, keď sa po prvýkrát premenila na sovu. Cítila hrejivý dotyk svojej matky a chlad otcovho pohľadu. Bola opäť malým dievčatkom, naháňajúcim loďky na potoku a malou sovou, loviacou listy vo vetre. Kráčala nekonečnými chodbami Knižnice, vyberala a zakladala knihy. Zamilovala sa do Marona. Videla ho odchádzať, smiať sa s inou, ľúbiť ju. Jej srdce sa opäť zlomilo, opäť hľadala črepiny, opäť topila bolesť v krvi a temnote.
No nemohlo to byť jej umieranie, lebo videla aj veci, pri ktorých nebola a aj také, ktoré sa nikdy nestali. Videla svojich rodičov, keď sa po prvýkrát našli očami. Cítila, ako v nich žije, aj keď ju ešte nesplodili. Držala Marona za ruku, na jej hlave bol levanduľový veniec a soví národ im spieval svadobnú pieseň. Potom spievala tiež a veniec patril inej. Prežila minulosť, pochopila prítomnosť a blúdila v divoko sa meniacich obrazoch snov a nádejí všetkých ľudí, ktorých kedy poznala. Každý život v nej cvakol ako kľúč. Na konci cesty uvidela svoju vlastnú tvár, svoje oči, usmiate, pokojné, prežiarené svetlom súvislostí.
„Teraz už chápeš? Toto je spravodlivosť.“
Dom ju vypľul ako vtáča z vajca. Ubolene vstala a rozhliadla sa okolo seba. Záhrada vyzerala inak. Stromy boli farebné ovocím a šumeli lístím. Slnko hrialo na koži, tráva sa hmýrila motýľmi a iným drobným životom. Jej vlasy boli biele a siahali až k pásu. Jej ruky vyzerali ako ruky starej ženy, nohy ju niesli pomaly a každý krok ju bolel.
Hore na kopci rástol strom, ktorý tam nikdy predtým nevidela. Bol to pohrebný strom. Z jeho konárov viselo množstvo povrázkov, ozdobených sovím perím, šiškami, halúzkami a inými drobnosťami z lesa.
Podišla bližšie a zbadala, že na kmeni je vyryté jej meno. To ju zaskočilo, no po všetkom, čo videla v dome, to prijala s pokorou. Na strome ju viac zaujalo čosi iné – jedno z pierok nebolo upevnené tradičným spôsobom, ale bolo k stromu pribodnuté jej dýkou. Pod ním boli vyryté dve slová:
Milovanej priateľke.
Usmiala sa, premenila sa na sovu a sadla si do koruny svojej mohyly – ako na lavičku.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.