 |
Zmietla som zo stola zvyšky granadíru, rozprestrela obrus, zapálila kahance a rozložila žolíkové karty. Tarotove sa mi vtedy zdali príliš drahé. Na ruky som si dala podomácky vyrobené náramky, na prsty čo najviac lacnej bižutérie a do stredu stola som položila dnom nahor krištáľovú misu po babke. Keď začínajúca veštica nemá talent ani peniaze, zostáva jej len kreativita.
Pamätám si, že bola zima. Pán Koláček mal prísť o siedmej a vonku už bola tma. Otvorila som okno, aby sa vyvetral starý vzduch a náhle ma prekvapil nápor vetra. Okno mi vyletelo z ruky a kompletne sa roztvorilo. Dnu nalietal sneh, zhasli všetky sviečky. Zostala som v úplnej tme. Rukou som rýchlo nahmatala okno a s veľkou námahou sa mi ho podarilo zavrieť. Keď som sa načiahla smerom k zápalkám, zacítila som nepríjemný chlad na krku. Naježili sa mi chĺpky. Otočila som sa a žmúrila do tmy. Znovu som pocítila chlad na krku, no tentokrát pokračoval po mojom boku, hrudníku a nakoniec sa stočil k mojej tvári. Vyľakane som urobila dva kroky dozadu a udrela sa o stôl. Zastonala som od bolesti, no aspoň sa mi podarilo nahmatať zápalky. Skĺzla som pod stôl, vybrala zápalku a škrtla. Zápalka osvetlila malý priestor v mojom okolí.
„Jooolaaandaaa!“ ozval sa mi šepot za chrbtom.
Rýchlo som sa otočila.
Nič.
„Jolandaaa,“ šepot cirkuloval okolo celej kuchyne.
Chcela som sa spýtať, kto to je, ale nedokázala som ani žmurknúť. Napadlo mi, že by som mala sfúknuť zápalku, aby ma votrelec nenašiel, ale strach, ktorý ma čakal v úplnej tme mi bol hrozivejší ako smrť.
„Jolandaaa, prišla som si po tebaaa!“
Konečne som nazbierala trochu odvahy a cez guču v krku povedala:
„Kto?“
Vtedy sa mi pred očami zjavila nejasná tvár so zvrašteným obočím a nepriateľským úškľabkom.
„Spravodlivosť!“ povedala tvár a sfúkla mi sviečku.
Guča v krku povolila. Začala som kričať.
Nohami som sa odkopala od tváre a nezastavila som, kým som nenarazila na stenu. Tam som sa postavila. Chcela som zažať lampu, ale vypínač bol na opačnom konci miestnosti. Rovnako ako dvere. Bola som v pasci. Škrtla som ďalšou zápalkou a zdalo sa mi, že som v miestnosti sama. Na kredenci vedľa mňa ležal nôž na chlieb. Schmatla som ho do ruky.
„Jooolandaaa!“ ozvalo sa asi meter predo mnou. Spanikárila som a vrhla som pred seba nôž, ktorý preletel cez celú miestnosť, narazil o stenu a spadol na zem.
Ozval sa škrekľavý smiech.
„Jolanda, Jolanda, Jolanda!“ znel pobavený hlas. „Druhýkrát ma už zabiť nemôžeš!“
„Čo?!“ vykríkla som. Nechápala som, čo sa deje a bola som s nervami v koncoch. Plamienok na zápalke sa zosunul úplne nadol a popálil mi prst. Zatriasla som rukou, zápalka zhasla a ja som sa zosypala na zem. Rozplakala som sa.
„Zabila si ma, Jolandaaa!“ „Ja som nikoho nezabila!“ revala som schúlená do klbka.
„Ale áno, Jolanda!“ znelo mi všade okolo uší. „Bola som tvojou klientkou a ty si ma poslala na cestu, aby som tam našla svoje šťastie. Našla som tam smrť. Teraz pošlem na cestu ja teba!“
Nahlas som plakala.
„Priprav sa na smrrrť!“
Zdalo sa mi, akoby ubiehali hodiny. Ten strach a zmätok sa už nedal vydržať.
„Tak ma už zabi!“
„Snažím saaa!“
Vtedy som zvraštila obočie a môj mozog dokázal konečne prijať prvú racionálnu myšlienku: Niečo tu nesedí.
Potom prišla druhá myšlienka: Nechcem zomrieť.
Rozbehla som sa smerom k dverám a stisla vypínač. Miestnosť ožiarilo svetlo a prinútilo ma prižmúriť oči. Vtedy som ju videla v celej podobe. Drobná chudá žena v staromódnych nohaviciach a priveľkej blúzke, dlhé vlasy stiahnuté do copu. Zohýbala sa k zemi akoby niečo hľadala, čím pôsobila ešte drobnejšia. Nenápadná žena. Tak nenápadná, až som si nebola istá, či tam naozaj je. Bolo to, ako keď sa človeku v rohu zorného poľa zjaví malá šmuha, ktorá putuje odhora nadol kamkoľvek sa pozrie a človek nevie, či je na jeho oku alebo v jeho hlave. Vie len, že rozhodne nie je v miestnosti.
Ešte stále sa mi triasli kolená a časť môjho ja, ktorú stále ovládal strach, chcela vybehnúť von z bytu, no pomaly sa ozývala časť druhá. Zvedavá časť.
„Čo robíš?“ opýtala som sa opatrne.
„Čo asi?!“
Jej slová už nezneli nebezpečne a nevraživo. Zneli skôr otrávene.
Nakukla som k nej a všimla som si, že skúša zdvihnúť nôž na chlieb, ktorý som po nej predtým hodila. Jej ruka ho však nedokázala uchopiť a prechádzala cez neho, akoby tam ani nebol.
„Snažím sa ťa zabiť!“ dodala.
„Potrebuješ pomôcť?“ skúsila som prelomiť ľady.
Žena sa po mne nahnevane obzrela a mňa oblial studený pot. Akokoľvek drobná pôsobila, to, čo na mňa hľadelo, nebolo z tohto sveta a aj keby si to čítalo knihu v rohu izby, vždy by to bolo desivé.
„Dostanem ťa, neboj sa!“ povedala žena. „Sfúkla som ti sviečku, sfúknem aj teba!“
Vtedy sa na mňa vrhla a preletela mi cez hrudník. Na niekoľko sekúnd ma zalial chlad a prázdnota.
„Aké to bolo?“ opýtala sa spoza môjho chrbta.
„Veľmi nepríjemné,“ odpovedala som úprimne.
„Možno, keď to budem robiť donekonečna, nakoniec sa zabiješ sama!“ povedala a preletela cezo mňa znovu.
„A čo som ti to urobila?“ snažila som sa odpútať jej pozornosť iným smerom.
„Chodila som k tebe každý piatok!“ povedala vyčítavo. „Tvrdila si, že mi chceš pomôcť. Vraj ak chcem byť naozaj slávnou herečkou, mala by som ísť do Hollywoodu. Tvoje karty ukazovali, že tak mám urobiť sedemnásteho júna a ja som poslúchla. Dala som výpoveď v práci, minula všetky úspory a odletela. Z letiska ma zobral taxík a odviezol k hotelu. Lenže zastal na opačnej strane cesty. Taxikárovi som povedala, že to prebehnem aj pešo, vyšla som von a posledné, čo si pamätám, je zvuk škrípajúcich bŕzd.“
Zamyslela som sa. Ten príbeh znel povedome. Spomenula som si na nenápadnú štyridsiatničku s malým sebavedomím a veľkým snom.
„Pani Miriam?“ skúsila som.
„Teraz už nebožtíčka Miriam!“ odsekla Miriam urazene.
„Veľmi ma mrzí, čo sa vám stalo. Teda, úprimnú sústrasť,“ povedala som nesmelo. „Ak bolo moje veštenie nepresné, určite to vieme vyriešiť.“
„Ako?“ povedala Miriam stále urazene, no v jej tóne zaznel kúsok zvedavosti.
„Napríklad minule som tu mala reklamáciu od klientky, ktorej som povedala, že ju čaká finančné zlepšenie a namiesto toho ju vyhodili z práce. Doniesla mi bloček z posledného sedenia a dostala zaň kupón na hodinu veštenia zdarma!“
„A mne je kupón načo?“ povedala Miriam. „Čo mi chceš vyveštiť? ‘Na pracovisku vás čakajú nepríjemnosti: Niekto chce strašiť vo vašom rajóne’? Môj život sa skončil a s ním aj môj sen o herectve! Nie! Jediný kupón, čo beriem, je kupón na tvoju hlavu!“
Vtedy zazvonil zvonček pri vchodových dverách. Úplne som zabudla na to, že o siedmej mal prísť pán Koláček. Rozbehla som sa k dverám s tým, že ho pošlem domov, no ako som zdvihla slúchadlo od zvončeka, svitla vo mne nová myšlienka.
„Pán Koláček, poďte hore, ale potrebujem ešte päť minút,“ povedala som a otvorila vchodové dvere do bytovky.
„Nebude žiadna reklamácia!“ vykríkla som na Miriam. „Moje karty neklamali. Počúvajte!“
Keď mi pán Koláček podával ruku na rozlúčku, druhou si utieral uslzené oči.
„Ešte raz vám ďakujem,“ povedal. „Musím povedať, že som bol velice skeptický, keď ste tvrdili, že idete vyvolať moju matku, ale prisám Bohu, ja som ju tam cítil! Čo cítil, ja som ju počul! Keď sa mihal plameň sviečky, kukám, že to je možno náhoda. Keď mi niečo fúklo na krk, to už mi nebolo šecko jedno. No ale keď zašeptala „Dodko!“, to som vedel, že je mama!“
„Rado sa stalo,“ povedala som, vyprevadila ho von a zatvorila dvere.
„Tak čo poviete?“ spýtala som sa nervózne smerom ku kuchyni.
Miriam ku mne zlietla.
„Karty naozaj neklamali!“ zvýskla a začala poletovať po miestnosti.
„Táto posmrtná rola je moja životná rola!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.