 |
Milan statočne odolával nátlaku svojich priateľov. Dnes boli mimoriadne odhodlaní. „Ale no tak, Milan!” zvolal Lukáš podráždene. „Tentokrát sa z toho nevykrútiš! Vždy sa na niečo vyhováraš. Poď sa s nami už konečne niekam zabaviť.”
Milan sa na svojho priateľa usmial. „Na nič sa nevyhováram, jednoducho už mám iný program.”
„A čo máš teda v pláne?” zaútočila otázkou drobná blondína v okuliaroch.
„Ako vždy Kika,” odvetil a nenútene si začal prezerať nechty. „Prídem domov, na niečo sa ešte pozriem … a tak. Len zabíjam čas.”
„To hovoríš stále!” zvolala s prstom obviňujúco mieriacim na kamaráta. V očiach jej ale pobavene zaiskrilo. „A pritom sa takto potmehúdsky zatváriš. Prezraď nám, aké kuješ plány?”
Zvyšní priatelia sa pri tomto dvojzmysle zasmiali. Milan bol totiž umelecký kováč. Jeho výtvory si vysoko cenili kritici po celej Európe.
Kútiky Milanových úst sa zdvihli do pobaveného úsmevu. „Netuším, o čom to hovoríš.”
„Ale no tak!” Peter sa vyčítavo zamračil. Bol z Milanových priateľov najmenej trpezlivý. „Buď nám povieš na čom pracuješ, alebo dnes večer pôjdeš s nami von. Vyber si.”
„Hmmm …” Milan si zamyslene prešiel rukou po strnisku. „Dobre. Idem teda domov.”
„Čože?!” vykríkol Peťo. „Takú možnosť si predsa nemal!”
Kristína sa začala smiať. „Tak mu už dajte pokoj chlapci. Pôjde nabudúce, však?”
„Pff, to určite,” odfrkol si Lukáš. S rezignovaným povzdychom sa pozrel na Petra a Kristínu. „O dve hodiny pred bowlingovou halou?” Obaja súhlasne prikývli. Peter s Lukášom im kývli na rozlúčku a obaja sa pobrali rovnakým smerom domov.
„Tak sa maj Kika, rád som ťa videl,” povedal Milan a vydal sa opačným smerom.
„Milan, počkaj.” Prebehla popred neho, čím ho prinútila zastaviť. Chvíľu sa nervózne ošívala na mieste. Očividne nevedela ako má začať, no nakoniec mu položila otázku. „Ako sa máš?”
„Super, všetko ide ako má,” odvetil.
„Naozaj?” spýtala sa ustarane. „Ja len, že … posledné dva roky sme ťa skoro vôbec nevideli. Ja viem, že odkedy si stratil Janku, muselo to byť pre teba hrozné. Pre nás všetkých to bol obrovský šok ale … Je ozaj všetko v poriadku?”
Milan ju chytil za plecia a upokojujúco sa usmial. „Všetko je v pohode. Našiel som niečo, čo mi veľmi pomáha. A verím, že to pomôže aj iným ľuďom.”
Kika sa trochu uvoľnila. Opätovala mu jeho úsmev. „Ten tvoj tajný projekt?” spýtala sa šibalsky.”
„Nie je nijak tajný,” zasmial sa.
„Tak mi ho ukáž!”
„Keď ja neviem,” odvetil vyhýbavo. „Asi by si to nepochopila, kým s tým nebudem hotový.”
„Prosím, prosím, pekne prosím!” žobronila psím pohľadom.
Milan si pobavene vzdychol. „No dobre, tak poď so mnou. Nikomu ale nesmieš povedať, čo uvidíš!” napomenul ju.
„Áno!” vykríkla nadšene. „Vedela som, že ťa zlomím! Neboj, budem mlčať ako hrob.”
Pár metrov kráčali mlčky. „Veľmi mi chýba,” ozvala sa Kika po chvíli. „Infarkt v tak mladom veku. Nemala ani tridsať rokov. A pritom nefajčila, každý deň športovala.” Smutne pokrútila hlavou. Úkosom sa pozrela na svojho kamaráta. V očiach mal slzy. „Milan prepáč!” vyhŕkla. „Som hrozná. Ja len, že to stále nedokážem pochopiť. Už radšej mlčím.”
Milan sa rýchlo vysmrkal. „To nič, ani ja tomu nerozumiem. No už je to za mnou.”
Bez slova prikývla.
Šli ďalej. Milan sa na chvíľu pohrúžil do spomienok. Vždy to boli oni piati, pomyslel si. Už od základnej školy. On, Peter, Lukáš, Kika a Janka. Jeho Janka. Podvedome si pošúchal obrúčku, ktorú ešte stále nosil. Nikto z lekárov si to nevedel vysvetliť. “Jednoducho nadišiel jej čas,” bolo jediné, čo mu dokázali povedať. Jankina smrť ho zničila. Zhrabol všetky svoje úspory a na dva roky zmizol. Cestoval po svete, hľadajúc niečo, čo by dalo jeho životu zmysel. Kristína bola jediná, ktorá mu počas tohto obdobia pravidelne volala, písala a ubezpečovala sa, či je v poriadku. Nechcel, aby sa teraz trápila.
Chytil ju za ruku. „Kika, vážne. Mám sa dobre. Hlavne teraz nebuď smutná, inak budem smutný aj ja. A to predsa nechceš, nie?”
Trochu pookriala. „No dobre, keď ma takto citovo vydieraš, tak smutná nebudem,” zazubila sa na neho.
S úsmevom prikývol. „Veď preto.”
Zvyšok trasy nezáväzne preberali novinky posledných dní. Asi po polhodine cesty zastali pred Milanovým domom.
„Choď ma počkať ku garážovým dverám,” nariadil kamarátke počas odomykania dverí. O minútu na to jej ich zvnútra otvoril. Garáž bola plná kovu a rôzneho kováčskeho náčinia.
„Tak teda? Kde to je?” začala sa zvedavo obzerať.
Milan len pokrútil hlavou a ukázal na dvere na opačnej strane garáže. „Mám to tam. Poď za mnou.” Podal jej ruku. „A zavri si oči, pre väčší efekt z odhalenia.” Prefíkane na ňu žmurkol.
Kika pobavene prevrátila očami, no poslušne ich zavrela. Zovrela Milanovu dlaň do svojej. Kľúč zašramotil v zámku, dvere sa so zavŕzganím otvorili a do nosa jej udrela vôňa dreva a čohosi neznámeho. Jediné čo počula, bol pravidelný tikot hodín.
„Môžeš sa pozrieť.”
S nadšením otvorila oči. Zrak jej okamžite padol na polonahého muža, ležiaceho na stole. Ruky, nohy, dokonca aj krk a trup mal k doske stola pripútaný kovovými zámkami.
„Prosím, pomôžte mi,” zašepkal.
Nadšenie z Kristíninej tváre opadlo ako popraskaná maska. „Milan, čo to má znamenať?” spýtala sa bezvýrazným hlasom.
„Neboj, nie je to tak, ako to vyzerá,” ubezpečoval ju.
„Prosím!” zvolal muž zúfalo, hlavou mykajúc niekam na stranu. „Tam má kľúče!”
Kika nahnevane zovrela čeľusť a rýchlo schmatla zväzok kľúčov. „Toto nie je vtipné Milan!” oborila sa na neho, zatiaľ čo prstami nešikovne hľadala správny kľúč. „Nebojte sa, hneď vás pustím,” prihovorila sa ležiacemu mužovi.
„Ďakujem vám, Kristína.”
„Len pokoj, hneď to …” uprostred vety sa zarazila. Zdvihla zrak od kľúčov a pozrela sa mužovi do očí. „Odkiaľ viete moje …” Vetu nedokončila. Kľúče zarachotili na dlážke. Kika sa s hrôzou v očiach odtiahla od spútaného muža a trasúcimi sa rukami si zakryla ústa. Muž mal namiesto dúhoviek drobné ciferníky. Každým žmurknutím zmenili farbu.
„Nie, nie, nebojte sa. Prosím!” volal naliehavo. Jeho hlas znel ako zvonkohra. Kožu mal mliečne bielu, akoby z matného skla. Z ľavej časti hrude sa mu do periférie šírili drobné praskliny. Najhustejšie boli v mieste, kde leží srdce.
„Kto ste?” zašepkala.
„Nie kto, ale čo.” opravil ju Milan. Zdvihol kľúče, položil ich na miesto a do rúk zobral mohutné kováčske kladivo. „Trvalo mi dva roky, kým som ho našiel.” S kladivom v rukách prešiel k mužovi, ktorý začal potichu vzlykať. „V starovekom Grécku ho ľudia nazývali Chronos. Uctievali ho ako jedného z bohov. Podľa mýtov som čakal niečo viac, ale toto …” Pohŕdavo odfrkol. Položil ruku na mužovu hruď tam, kde boli praskliny najhustejšie. „Počuješ to?” spýtal sa.
Kika si so zdesením uvedomila, že v miestnosti nie sú žiadne hodiny. Napriek tomu stále počula pravidelný tikot.
„Vraj nadišiel jej čas,” pokračoval Milan a znechutene pokrútil hlavou. „Taká sprostosť. Nebolo by krásne, ak by už nikoho čas, nikdy len tak nenadišiel?” S nádejou v očiach sledoval Kiku. “No povedz, nebolo by to úžasné? Svet, v ktorom by už nikto nestratil svojho milovaného.”
Kristína stála ako primrznutá na mieste, neschopná pohybu. V tvári sa jej zračil zmätok a strach. „Milan, čo to robíš?”
Pozrel sa jej do očí „Veď som ti to vravel, nie?” Poťažkal kladivo. „Len zabíjam Čas.”
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.