 |
„Ociii? Kedy tam už budemeee?“
Pane Bože, štyristokrát tá istá otázka, pomyslel si Marián otrávene. Zošliapol pedál plynu silnejšie a vyhnal rýchlosť nad maximálku mimo obce. Mohol by už z toho vyrásť. Možno odsúdeniahodné, ale jeho sedemročný syn mu občas fakt liezol na nervy. „Ešte chvíľu, dobre?“ zavrčal podráždene.
„Čo je to chvíľa? Koľko minút?“
Marián sa trochu predýchal a pripomenul si, že je to len dieťa. Jeho zvedavé dieťa, ktoré cestovanie autom nudí. „Asi pätnásť.“
„To je strašne dlhooo,“ zatiahol malý a afektovane zamrnčal.
A ešte ako dlho, pomyslel si Marián. „Tak spočítaj stromy.“
„To sa mi nechceee.“
„A čo sa ti chce?“
„Ja nevieeem. Hrať sa na mobile.“
„Vieš, čo povedala mamina. Mobil, iba ak zješ u babky celý obed.“ Marián sa pozrel do spätného zrkadla. V jeho odraze jasne videl ofučaný výraz v červenej tvári svojho syna. No fasa, pomyslel si a začal v duchu odpočítavať.
Tri…
Dva…
Jeden.
Ako na povel spustil malý Viktor srdcervúci plač bez jedinej slzy. Hnev mu skrútil črty detskej tváre do grotesknej grimasy. A ten hluk. Trhal bubienky.
Marián sa radšej sústredil opäť na cestu. Nebol na to pyšný, no v tejto chvíli si želal jediné – nemať syna a dopriať si opäť to božské ticho a pokoj ako v časoch, kým boli s manželkou bezdetní. Bože, to si želám najviac na svete, pomyslel si zničene a už sa tešil, ako si do úst hodí tabletku na migrénu, keď dorazia k jeho rodičom.
Viktor však pochopil, že svojim výstupom si nevynúti to, čo chce a zmenil taktiku. Začal kričať hlasnejšie a aby nebolo málo, agresívne kopol do Mariánovho sedadla.
„Šibe ti?!“ skríkol a obrátil tvár k synovi. „Okamžite s tým prestaň, Viktor, lebo prisahám, že-“
Marián nedopovedal. Slová mu prerušilo škrípanie pneumatík. V okamihu sa pozrel opäť pred seba. Zovrel volant pevnejšie a skočil z celej sily na brzdu. Zdalo sa však, že sa zrážke už nevyhne.
Bože, prosím, zastav čas! prosil v mysli.
V tom zlomku sekundy mu srdce bolestivo narazilo do rebier a po chrbte stiekol pramienok ľadovo chladného potu. Zavrel oči a napol celé telo, aby sa pripravil na náraz. Nič sa však nestalo. Marián opatrne otvoril oči a nechápavo sa pozrel pred seba.
Jeho auto stálo. Aj vozidlo na hlavnej zastavilo.
„Preboha,“ vytlačil zo seba zadychčane a na okamih sa zase uvoľnil. „Si celý, Vikino?“
Zaprel sa do volantu a otočil sa tvárou k synovi, no zostal zmätene hľadieť. Aj Viktor akoby sa zastavil v čase s tou červenou tvárou uprostred ďalšieho kopnutia.
„No tak, Marián,“ ozval sa mužský hlas sprevádzaný ozvenou. „Nestrácaj čas, ktorý som pre teba zastavil.“
Mariánovi sa chĺpky na rukách postavili do pozoru. „Čo? Kto ste? A kde ste?“ Cez okná skontroloval okolie auta. Nikoho však nevidel. „Hej! Hovorím s vami! Čo sa to tu deje?! Čo sa to stalo môjmu synovi?!“
Pred bočným oknom na strane vodiča sa akoby odnikiaľ zjavil muž v žiarivo žltom obleku so slameným klobúkom na hlave. Prívetivo sa usmial. „V krátkej chvíli si volal jedno z mojich mien a žiadal si ma o pomoc.“
„Chcete mi tvrdiť, že ste Boh?“ Zmätene sa zasmial.
Pán v žltom však nepohol ani brvou. „Vy ľudia ma zvyknete volať rôzne – Boh, Vesmír, Vyššia sila, Osud… Reagujem na všetky volania.“
Marián sa schuti rozosmial. „Sníva sa mi, však? No jasné! Ešte som nevstal. Nič z tohto sa nedeje.“
Muž sa usmial zvláštnym spôsobom a naklonil sa k oknu, aby mu zblízka mohol pozrieť rovno do očí. „Si si tým istý, dieťa?“
Sklo sa rozbehlo smerom nadol, hoci sa nikto nedotkol ovládania.
Marián naprázdno prehltol a nezmohol sa na slovo. Jediné, čo dokázal vnímať, bol starcov ťažký hypnotický pohľad a bolestivé zimomriavky, ktoré mu náhle pokryli celé telo. Akoby ten muž videl do jeho najhlbších hĺbok. Uhryzol sa do jazyka, aby sa z tohto čudného sna vytrhol. Vždy to fungovalo, keď ako malý trpel nočnými morami. Teraz však pocítil reálnu bolesť a do úst mu prenikla kovová pachuť krvi. Znova hlasno prehltol.
„Želal si si, aby som zastavil čas. To som ti splnil. Ak ho využiješ múdro, splním ti ešte jedno želanie. Máš dve minúty, tak konaj.“ Starý pán sa ohliadol smerom k autu na hlavnej ceste.
Marián jeho pohľad nasledoval. Z nablýskaného čierneho vozidla vystúpil muž zhruba v jeho veku oblečený v drahom obleku s červenou kravatou. Marián vystúpil tiež. Kráčal bližšie k nemu. Obaja sa zmätene obzerali, až sa ich pohľady napokon stretli.
„Čo nevidíš, že som na hlavnej?!“
Mariánovi navrela v hrdle hrča. „P-prepáč,“ vyjachtal.
„Tvoje prepáč nám už teraz nepomôže! Neubrzdím to!“
„Prosím, skús to. Mám v aute dieťa.“
Muž vyzrel poza neho, aby sa presvedčil na vlastné oči. Roztrasene vydýchol. „To ma fakt mrzí, ale idem prirýchlo. Nečakal som, že mi vletíš do cesty. Nedám to. Nevyhnem sa ti.“
Autá sa na zlomok sekundy dali do pohybu. Posunuli sa o pár centimetrov, každé v svojom smere jazdy.
„Tridsať sekúnd, Marián,“ pripomenul hlas muža v žltom obleku. „A potom sa všetko opäť spustí v reálnom čase.“
Marián sklamane prikývol, hoci ho zrazu nikde nevidel. Ešte raz si vymenil pohľad s vodičom druhého auta. „Prosím…“
Kravaťák rezignovane rozhodil rukami. „Mal si dávať lepší pozor.“
Autá sa opäť posunuli.
„Veru, mal,“ prisvedčil Marián. „Mrzí ma to.“
Obaja sa vrátili do svojich áut. Marián si zapol pás a v spätnom zrkadle ešte venoval jeden pohľad svojmu synovi. Aj jeho poloha sa trochu zmenila. Mariánovi prišlo zle od žalúdka, keď si predstavil, ako sa čas opäť rozbehne. Vozidlo sa pohlo znova. Skontroloval tachometer. 107 kilometrov za hodinu. To neubrzdí ani zázrakom.
Stane sa to.
Zrazia sa.
A s vysokou pravdepodobnosťou to nikto neprežije.
Nič sa s tým nedá robiť.
Alebo žeby predsa?
„Hej, hej, pánko v žltom, kde ste?“ skríkol s novou vlnou nádeje. Nič sa však nestalo. „No tak, Bože, prosím!“
„Čo ešte chceš?!“ zahrmel jeho hlas akosi podráždene, no telo sa nezjavilo.
„Sľúbili ste mi predsa ďalšie želanie,“ zatiahol Marián zúfalo, keď sa jeho vozidlo opäť pohlo smerom k hlavnej ceste. „Svoj čas som využil múdro. Priznal som chybu, ospravedlnil sa a vyjadril som ľútosť.“
Muž v žltom obleku sa náhle objavil pred vozidlom a keď sa schyľovalo k ďalšiemu pohybu, položil ruky na kapotu, aby ho zastavil. Zadíval sa na Mariána prísnym pohľadom. „To je pravda, no želanie si už predsa vyslovil.“
„Vyslovil?“
„Len si spomeň, čo si si dnes želal ako prvé,“ povedal pán pokojne a Marián sa nechápavo zamračil. „Nič ti nenapadá? Tak ti pomôžem. Čo si si želal, keď tvoj syn začal vyvádzať?“
Marián hrôzou vypleštil oči. Predklonil sa a naplo ho na zvracanie. „Nie,“ zašepkal vydesene.
„Tak predsa si si spomenul.“
„Ja som to tak nemyslel! Prosím vás! Prosím!“ Posledné slovo zatiahol cez slzy. „Svojho syna milujem a nechcem oňho prísť! Urobte niečo! Má celý život pred sebou! Nenechajte ho platiť za moje chyby! Za moje hlúpe myšlienky! Zľutujte sa!“
„Takto to nefunguje, dieťa moje. Treba si dávať pozor na to, čo si želáš. Ako vidíš, želania plním presne do bodky.“
Muž v žltom náhle zmizol. Interiér vozidla naplnil Viktorov nahnevaný krik a auto sa rozbehlo reálnou rýchlosťou. A hoci Marián brzdil, vedel, že ich osud je neodvrátiteľný. Spečatil ho on sám jedinou myšlienkou. Cítil ešte, ako mu syn kopol posledný raz do sedačky. Malý nič netušil a tak to bolo dobre, aspoň nestihol pocítiť ten príšerný strach, čo zvieral Mariánovu hruď.
Zavrel oči a pripravil sa na zrážku.
Tri…
Dva…
Jeden.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.