 |
Od začiatku veľkého sucha Aľona snívala o sivom vlkovi. Sen vždy začínal rovnako. Vlčisko hlasno skuvíňalo pod oknom, kým nevyšla na priedomie. Vlk, krívajúc, smeroval k rieke. Sivák, ako si ho pomenovala, bol kalika. V akejsi divej lesnej ruvačke prišiel o ľavé oko. To zdravé však žiarilo v sivej srsti ako roztavené zlato.
Ulice Novoantovovky ležali v tichu. Nikto nikde, len ona a Sivák. Mala by sa ho báť, ale ona žiaden strach necítila. Cítila, že ho musí nasledovať. Až do tejto noci sa Aľona vždy zobudila, keď prišli k rieke.
Dnes sen pokračoval. Tam, kde inokedy siahala voda, bolo len suchom rozpukané stvrdnuté čierne bahno. Sivák zbehol po voľne sa zvažujúcom brehu a vrhol sa do lenivého prúdu Bezdnej. Dievča ho nasledovalo. Voda jej siahala do polovice stehien, keď sa vlk začal neúspešne driapať na čosi ukryté pod vodou. Aľonu zovrela úzkosť. Musí mu pomôcť!
Bezdná ukrývala čierny balvan. Vodou vyhladené steny nedávali vlčím pazúrom žiadny pevný bod. Dievča muselo napnúť všetky sily, aby pomohlo vlku na kameň. Nešťastnou náhodou či zásahom zlého osudu jej vlčí pazúr rozťal predlaktie. Biely rukáv košele nasýtila šarlátová krv.
Sivák sa chvíľu točil na mieste, kým si sadol a sklopil hlavu na úroveň dievčaťa. Zavetril. V zdravom oku zvieraťa nebola oddanosť a vďačnosť, akú Aľona poznala od dedinských psov. Nebol v ňom ani žiaden iný cit. Len bezodná čerň uväznená v zlatom kruhu, neosobná ako príroda a večná ako čas.
Dievča vo sne prvýkrát pocítilo strach.
Sivák zaklonil papuľu a zavyl. Zvuk jej prenikol hlboko do duše ako divoká, vše prestupujúca sila. Znenazdania sa zniesol mocný víchor. Ťažké červené mračná ako zlá zvesť prekryli oblohu. Pomalý tok Bezdnej rozbúrili vlny, aké Aľona dosiaľ nevidela.
V strachu, že ju rozbesnené živly zmárnia, rozbehla sa k brehu. Vlk znova zavyl. Zo krvavočervených nebies udrel hrom. Zem sa zatriasla.
Strašné zadunenie zhodilo dievča z nôh. Breh už bol blízko, no živly mali viac sily. Vysoká, na vrchole spenená vlna sa pred ňou týčila ako temná hradba.
S tretím zavytím vlna padla neúprosne ako Boží súd.
Ráno sa Aľona prebudila spotená ako z ťažkej horúčky. Des a úzkosť vyplakala do vankúša.
Otec Filoret vítal deň modlitbou k svätému Sergejovi Radonežskému. Tak ako každé ráno sa modlil za múdrosť pre cára. Korešpondencia s bratmi slúžiacimi v moskovskom monastieri ho napĺňala obavami. Prízrak vojny obchádzajúci Európu a revolučné nálady v uliciach boli správami, ktoré si nechával len pre seba. Svet sa akoby urval z reťaze a rozbehol sa ako pochabý na rozume do neznáma.
Tiež sa modlil za svoju Aľonku. Dcéra sa mu pred časom zverila o zvláštnych snoch. Aj on kedysi mával sny. Tie ho priviedli na cestu Božiu. Sny Aľonky však boli iné ako jeho. Neboli o svätých znameniach a žiariacich ikonách v chrámoch. Dievča trápili neblahé predtuchy, nepokoj či hrôza, pomyslieť mámenie temných síl. Dôrazne jej nakázal, že sa musí viacej modliť a pomáhať mu okolo cerkvi.
Trepotavé svetielko sviečky bolo jediným zdrojom svetla v izbe, hoci oknom už malo nakúkať rodiace sa brieždenie. Vonku však bola stále tma.
„Zvláštne… vari som si dnes privstal,“ pomyslel si kňaz v snahe vysvetliť si podivný úkaz, vychádzajúc z chalupy.
Privítali ho dôverne známe zvuky prebúdzajúcej sa dediny. Štekot psov, bučanie kráv či kohúty neoblomne vítajúce nové ráno. Slnko vychádzajúce na obzore však bolo prekryté akoby špinavým sklom. Neduživé lúče sa rozpíjali vo červenom vzduchu a kdesi stratili obvyklú silu. Prazvláštna suchá hmla utopila celú dedinu. Svetla pribúdalo, no svitanie sa rodilo pomaly.
Pred desom z neznáma sa kňaz prekrižoval.
Za chrbtom mu vrzli dvere. Do dlane mu vkĺzla útla dievčenská ruka.
„Prečo je taká tma?“
Otočil sa k nej a objal ju. Mala opuchnutú tvár a uplakané oči.
„Neboj sa, Aľonka, dočka moja, neboj sa.“
Postupujúci deň nezvrátil ranné obavy. V mdlom svetle vyzeralo všetko ako bez života. Nevídaný úkaz vyvolal v dedine ohromný rozruch.
Časť dedinčanov tvrdila, že niekde musí zúriť požiar, ktorého dym zaplnil oblohu. Ženy sa sťažovali, že im schnúcu bielizeň spotvoril červený prach, podobnejší piesku než popolu. Zhoda bola len na tom, že je to isto, iste zlé znamenie.
„Nepokoj v srdciach najlepšie rozoženie anjelský hlahol zvonov zvolávajúcich na bohoslužbu a rázna kázeň!“ Posmelený tou myšlienkou kňaz rezko vykročil ku kostolíku.
Do seba zahĺbený Filoret si nevšimol postavu schúlenú pri nahrubo otesaných trámoch zvonice.
„Dobrotivý bátuška, chorý ťa prosí o pomazanie,“ prekvapil ho slabý hlas.
V špinavých handrách spoznal Divého Igora, pustovníka, blázna či svätého muža, podľa toho na ktorom konci dediny ste sa spýtali. Špinou ulepené dlhé vlasy rámovali starcovu vychudnutú tvár. Páchol ako divé zviera. Ľavú stranu tváre mu hyzdila hnisajúca rana. Filoret k nemu bez váhania priskočil.
Zo starca sálalo neľudské teplo.
„Musí ho spaľovať strašná horúčka,“ prebehlo kňazovi mysľou.
Starec sípavo lapal po dychu. Filoret už videl mnoho umierajúcich, ktorí pôsobili zdravšie ako vetchý prízrak pred ním. Zobral starca na ruky, aby ho odniesol do chrámu na posledné pomazanie.
Dievča už vymenilo sviečky a chystalo sa práve celú cerkev poctivo vyzametať, keď ju prekvapilo vrzgnutie dverí. Pri pohľade na otca nesúceho akúsi zúboženú, človeku na prvý pohľad nepodobnú bytosť, prestala dýchať.
„Divý Igor… on umiera… musím mu udeliť sviatosť olej pomazania.“
Filoret jej zložil k nohám trpiaceho a vykročil k oltáru.
Starec skrz triašku natiahol ruku k dievčaťu. Kŕčmi strhaná tvár sa uvoľnila, horúčkovitý lesk očí ustúpil. V šerom prítmí vyzerali ako zjavenie z Písma.
Starý muž ticho zašepkal.
„Prichádza čas pastiera vlkov. Pod červenou hviezdou sa zrodí Antikrist a celej zemi bude vládnuť Beda a Zmar.“
Vyrieknuté proroctvo zaznelo do ticha. Aľone sa zatmelo pred očami a padla krížom cez starca.
Hrozný výjav takmer zastavil Filoretove srdce. V šoku mu opatrovaná fľaštička s posväteným olejom vypadla z rúk a rozprskla sa po drevenej podlahe. Hnaný najhoršími obavami odtiahol dcéru zo starca. Divý Igor už bol na pravde Božej.
Aľona bola bledšia od polnočného mesiaca a čelo jej pokryl studený pot. Plytko, no pravidelne dýchala. Kňaz spoznal mdloby, ktorými trpela jej nebohá matka. Filoret hladil dcéru po vlasoch a bozkával ju na bezkrvné čelo.
Nad dedinou sa náhle dvihol silný vietor. Prašná hmla zhustla a premenila deň na noc.
Telo mŕtveho starca, ležiace len pár krokov od nich, sa začalo divoko zmietať a lámať do uhlov, vzpierajúcich sa čomukoľvek ľudskému. Pri zvuku praštiacich kostí a trhajúcich sa šliach kňaz v momente osivel.
Z podlahy, tam kde vsiakol posvätený olej, vzbĺkli plamene. Filoretovi do nosa vrazil prenikavý vlčí puch.
Z hŕby starcových zvrškov preblyslo zlaté oko a zacvakali dravčie tesáky.
Tmu preťalo posledné zavytie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.