 |
V zasadačke vládlo napätie, ktoré sa dalo krájať.
Generál Bielik za vrchstolom bubnoval prstami. Okolo neho sedeli v dekorovaných uniformách dôstojníci generálneho štábu. Všetci mali chmúrave tváre.
„Máme report! Máme report!“ vrazil do miestnosti zadychčaný sekretár.
Bielikovi sa zvlnilo bledé čelo. „Načo ešte čakáte?“
„Útok počal o 1100. V zóne Pharynx hlásia milióny padlých. Nepriateľa sa identifikovať zatiaľ nepodarilo.“
Generál sa postavil spoza stola a s rukami za chrbtom pochodoval po zasadačke. „Potrebujeme vedieť, proti komu tentokrát stojíme!“
Jeden z príslušníkov štábu sa ozval priškrteným hlasom: „Č-čo ak to je zase ona?“
Vypukol huriavk, ktorý prerušil až Bielikov dunivý hlas: „Ticho! Tie obavy sú zbytočné. Naše jednotky sú stále pod ochranou vakcinačných štítov.“
Ďalší dôstojník si utrel spotenú tvár. „Tým by som si nebol istý.“
Generál na neho spýtavo pozrel.
„Účinnosť štítov mohla byť kompromitovaná našou krízou.“
„A navyše,“ ozval sa ďalší, „jej jednotky už predsa vieme identifikovať.“
„Iba ak to nie je ďalšia variácia,“ pridal sa niekto iný.
Bielik klesol do kresla za vrchstolom a začal si žmoliť ruky. „Ako sú na tom naše rezervy?“
Zasadačka sa naplnila sklopenými pohľadmi.
„Major Belko, odpovedzte!“ vyzval vojaka, ktorého uniforma sa strácala pod nánosom medailí.
„Mizerne, pán generál,“ odvetil starý bradatý major. „Pretrvávajúca situácia oslabila všetky zásahové systémy. Príjem nových regrútov je obmedzený nedostatkom zdrojov, najmä strategických elementov triedy C a D.“
Bielik vnoril tvár do dlaní. „Máme byť vari odkázaní na nepriateľovu milosť či nemilosť?“
Odpoveďou mu bolo ticho, ktoré sa rozhostilo miestnosťou.
Na chodbe zadupotali bežiace nohy. Dvere sa rozleteli a dnu vpadol sekretár. „Niečo sa deje!“
Keďže v jeho hlase zvonila nádej, generálovi sa rozjasnila tvár.
„Vyzerá to, že sa vrátili!“
„Kto?“
„Dopamíny, oxytocíny, sérotoníny, endorfíny. Máme ich všetky späť! Sú ich plné diaľnice!“
V zasadačke to vzrušene zašumelo, vrásky na dôstojníckych tvárach sa trocha vyrovnali.
Starý major Belko tomu nemohol uveriť. „Tie sme tu nemali, odkedy sa začala kríza pred dvoma mesiacmi. A zrazu ich je plná krajina? Čo sa stalo?!“
„Kiežby sme nestratili očnú posádku,“ zahundral ktorýsi dôstojník.
„Tú už možno nemáme, ale stále tu sú ďalšie vnemové stanice. Potrebujeme od nich spravodajstvo!“
„Vykonám, pán generál!“ Zasalutoval sekretár a znovu odbehol.
Generál Bielik sa zamyslene poškrabal po fúzoch. Odkedy prišli o strategický spoj medzi centrálou a očnou garnizónou, všetko šlo dolu kopcom. Nervová infraštruktúra bola devastovaná kortizolom, batalióny zásahových jednotiek utrpeli ťažké straty pri bombardovaní oxidačným stresom. Každý deň radary zachytili nového narušiteľa, ktorý sa rozhodol využiť oslabenie a chaos. Celá republika bola na pokraji anarchie. A teraz, v hodine dvanástej, sa odrazu vrátili všetky zázračné biochemikálie šťastia? Po dlhom čase v ňom skrsla nádej na koniec krízy.
Keď hutné ticho v zasadačke znovu pretrhol dupot na chodbe, pohľady celého štábu sa upreli na dvere.
Sekretár, ktorý nimi preletel, mal v tvári vtlačený úplný zmätok. „Hmat hlási čosi teplé a vlhké, pach registruje nejaké zvieracie pachy a sluch počuje…ehm, mľaskanie.“
Bielik zbledol, aj keď už bol celkom biely. Hlas mal priškrtený hrôzou: „Čo sa tam vonku doparoma deje?“
„Prečo ho stále nechávaš, aby ťa lízal!?“ pokarhala ju mama. „Chytíš zase nejaké bacily a bude ťa bolieť hrdlo.“
Dievča však nechalo šteniatko, aby mu olizovalo tvár. „Neboj nič, mami, budem v poriadku.“
Mama si povzdychla. Nie však ťažko a smutne, ako zvykla za posledné mesiace. Odkedy domov doniesli malého labradora, jej tínedžerka sa neprestala usmievať, čo bola vítaná zmena oproti predchádzajúcej depresii. Mračná súženia z dcérinej slepoty sa začali trhať a aj mamina tvár sa po dlhej dobe rozjasnila úsmevom.
A rady neboli len ony dve.
Chvost budúceho vodiaceho psa sa krútil ako vrtuľka helikoptéry.
Kríza bola zažehnaná.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.