 |
Za záchranármi zaklapli dvere a Lars Aspensen zostal s telom sám.
Po desiatich mesiacoch služby s ním už mŕtvola nijako nezamávala. Finnmark, najsevernejší cíp Nórska, držal v počte samovrážd smutné prvenstvo. Lars už videl zastrelenie, utopenie, skok z výšky, preťaté žily a náraz autom do mostného pilieru, ktorý Fiestu aj s vodičkou skomprimoval do kocky meter krát meter. Dnešný zákazník, tridsaťročný Kjell Stapnes, skladník v havoysundskom prístave, sa obesil na kľučke kúpelňových dverí.
Podľa Larsa už len bývať tu muselo byť pre duševné zdravie kontraproduktívne. Samotný Havoysund bola malá dedinka žijúca z rybárskeho priemyslu a veternej elektrárne na konci osemdesiat kilometrov dlhej okresky. Stapnesov byt bol na treťom poschodí činžiaku z päťdesiatych rokov. Na stenách mal ešte vyblednuté tapety. Miesto stropných svetiel mal dve stojaté podlahové a niekoľko stolných lampičiek, ktorých výsledkom bolo nažltlé pološero a hromada navzájom sa križujúcich tieňov.
Bolo to depresívne aj na finnmarské pomery.
Lars si zhlboka vzdychol. Nechať sa umiestniť na sever vyzeralo ako skvelý nápad. Nádherná príroda, dotované bývanie, nižšie dane, za každý odslúžený rok odpustenie časti študentskej pôžičky. Lenže k tomu dostal dlhé hodiny za volantom (policajný okrsok Južný Porsanger mal plochu pätiny Dánska) v ľudoprázdnej pustatine, sneh osem mesiacov v roku a dva mesiace polárnej noci. Priateľka, ktorá mu svätosväte sľubovala, že vzťah na diaľku zvládnu, už bola minulosťou. Rozišla sa s ním štyrmi vetami na posratom messengeri.
A čerešničkou na torte zdanlivo nekonečnej zimy boli samovraždy.
Obišiel telo, jeho čižmy vŕzgajúc na linoleu. V rohu stál na písacom stole laptop s otvoreným Wordom, na ktorom Stapnes naklepal svoje posledné posolstvo svetu.
Mrzí ma to.
Už nevládzem. Som unavený z bolesti. Zo samoty. Z toho ako ma život kope a ako sa všetko, na čo siahnem, skurví. Na linkách dôvery vás presviedčajú, že sa to zlepší, že nie ste sám a že pomoc existuje. Lenže ja som sám. Moje problémy sú skutočné a vyrozprávať sa na ich existencii nič nezmení. Nechcem mať akurát lepší pocit z toho, že som nula, že som bol nahovno partner a ak si aj niekoho znovu nájdem, budem nahovno partner zas. Pretože taký som. Celý nahovno.
Dúfam len, že ak po smrti nejako pokračujeme, je existencia bez fyzickej infraštruktúry tela dostatočne odlišná od tejto.
Posledné mesiace som ako človek čakajúci na vlak, ktorým vlastne ani nechce ísť. Sedel som v čakárni, nerozhodný, váhajúci. Keby niekto prišiel, vzal ma za ruku a chcel vyviesť von na svetlo, asi by som s ním šiel. Ale nikto neprišiel, a ďalej to už nevydržím. Môj vlak je tu. Nastupujem.
Náraz vetra vrhol na okno závoj snehu a Larsom nevdojak šklblo. Každý policajt vie, že samovraždy sú nákazlivé, ale Stapnesov list na rozlúčku akoby bol schválne písaný ako zásah priamo na komoru. Pre rodinu a priateľov bude dýkou do srdca. Nad jeho uniknutým skenom na webe si deprimovaní tínedžeri budú hovoriť: „OMG, to som tak ja!“. Pre niekoho bude prvou iskričkou. Možno ju sfúkne vietor narodeninovej oslavy alebo dovolenky, a možno naštartuje požiar, ktorý vypáli dom do tla. A o pár mesiacov bude Lars čakať na funebrákov nad ďalším telom.
„To si tomu dal, debil,“ povedal mŕtvole pod plachtou, ale skutočná zloba v tom nebola. Jeho šéf, náčelník Thomas Eliasen, ktorý sa teraz v kaviarničke na prízemí ládoval kávou a koláčikmi, si nad listom pohŕdavo odfrkol a zahundral čosi o zbabelcoch. Ale Eliasen si v osemnástich vzal svoju prvú lásku, mal tri krásne deti a raketovú kariéru. Na automate jeho života padli tri štvorlístky a vysvetľovať mu beznádej a osamelosť bolo ako hovoriť slepému o modrej farbe.
Vonku znovu zavyl vietor a intenzita svetiel v miestnosti zakolísala. Elektroinštalácia bola asi v rovnakom stave ako zvyšok tej barabizne. Lars z okna vo víriacom snehu ledva videl lampy na opačnej strane ulice. Dostali sa do dediny tesne predtým, než cestu z Oldefjordu uzavreli, a začínal sa báť, že tu stvrdnú na noc. Jediný hotel v Havoysunde mal štandard turistickej ubytovne. Policajný rozpočet znamenal spoločnú izbu, a Eliasen chrápal ako dieselová lokomotíva minútu pred zadretím.
Lars sa zrazu pristihol, že znovu stojí nad laptopom, bez spomienky na to, že by k nemu vedome chcel ísť. Priťahoval ho ako lampa moľu. Na chlapa, ktorý vykladal rybárske lode, bol Stapnesov písomný prejav pozoruhodne sofistikovaný. Existencia bez fyzickej infraštruktúry tela, a to s čakárňou. Zvláštna metafora pre chlapa z ďalekého severu, sedemsto kilometrov od najbližšej železnice.
Ale sugestívna. Proti svojej vôli si ju vizualizoval. Malá miestnosť na vidieckej stanici. Snehom zaviate okná, drevené lavice, piecka na uhlie hrejúca na plné pecky. Stará mechanická infotabuľa, na ktorej s kovovým cvakaním víria písmená a číslice. Zatiaľ neukazujú nič zmyslupné, ale už čoskoro…
Potriasol hlavou, aby sa tej morbidity zbavil. Napadlo mu, že ten prekliaty text je ako otvorené dvere. Ako pozvanie.
Alebo prepadlisko.
Samovražda je nákazlivá, pomyslel si znovu. Niekomu by to evokovalo vírus, ale Lars, ktorý mával počas dlhých hodín jazdy pustatinou hromadu času na premýšlanie, si predstavoval parazita. Niečo temné a nehmotné, neforemné, ale napriek tomu disponujúce tesákmi a pazúrmi. Celé veky nesené skučiacim vetrom ponad nekonečné zasnežené plochy, kým sem neprišli ľudia a s nimi delikátna kombinácia správnych chemikálií. Alebo niečo ezoterickejšie… správny stav mysľe, ktorým sa to mohlo kŕmiť…
„Výjazd štyri-nula.“
Lars skoro preskočil stropom.
„Kurva,“ zahrešil a hmatal po vysielačke, ale kým ju našiel, ozval sa z nej Eliasenov hlas. „Štyri-nula, príjem,“
„Volala správa ciest zo Snefjordu. Snehový front sa na ich strane hôr trhá. Pluhy akurát vyrážajú, do dvoch hodín je cesta otvorená.“
„Ako sú na tom havrani?“
„Čakajú len na cestárov.“
„Výborne, vďaka. Lars, počul si to?“
Lars stlačil mikrofón. „Potvrdzujem.“
„Tak poď dolu. Čaká ťa káva a jablčník.“
„Idem, šéfe. Štyri-nula, koniec,“ dodal formálne.
Keby hneď vtedy odišiel, bol by v poriadku. Ale nepáčilo sa mu nechávať telo bez dozoru. Nerozhodne podupkával a prešlapoval, a svetlá na okamih preblikli znovu. Ale tentoraz inak, akoby popred ne prešlo niečo nie celkom skutočné. A Lars sa ako v tranze vrátil k laptopu, znovu sa začítal do slov na displeji, a bol stratený.
„Vedel som, že ho poznám,“ povedal Eliasen, keď o tri hodiny neskôr viedol policajný Mercedes Viano čerstvo prepluhovanou stužkou cesty pomedzi záveje.
„Prosím?“
„Pred tromi rokmi sme v Havoysunde mali samovraždu. Námorník na rusáckom trawleri sa obesil na dverách, presne rovnako. Telo bolo týždeň u nich v Nor-Cargu v mrazáku, kým si poň Rusi prišli.“ Pokrútil hlavou. „Možno práve to preňho bolo spúšťačom. Slabším povahám veľa netreba.“
Boli na vrchole priesmyku. Po stranách sa do neba týčili štíty hôr, a pred nimi sa more a zdanlivo neprerušená biela tundra tiahli až na horizont. Tmavozelená voda, šedá obloha, biela ničota. Akoby svet tu hore bol negatív seba samého. Oranžové záblesky majáku pluhu pred nimi boli tak malé a ničotné, že dojem šedivo-bielej prázdnoty a bezútešnosti len zvýrazňovali.
Lars nechápal, čo ho sem kedysi lákalo.
„O dve hodiny sme v Lakselve,“ povedal Eliasen spokojne.
Lars ho ledva počul.
Hlboko medzi iskriacimi synopsami jeho mozgu niečo tmavé, beztvaré a víriace ako smútočný závoj dokončilo prehliadku svojho nového domova a rozhodlo sa, že sa mu páči.
Spokojne sa to zacerilo.
A začalo hrýzť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.