 |
Bola to veľká nádhera. Starý hotel Klementín žiaril. Vykefovaný, vytrbliečkovaný a súci tej priveľkej návštevy. Po chodbách hotela sa o nej už čo-to našeptalo. Každý hosť a tiež pracovník po legendárnej prevádzke už toho času behal čoby po ihlách. Od stresu či strachu aždaj? Neviem. No viem že upratovačky mali špinavého prádla poza hlavy! A tiež uprataného prachu dozaista aspoň po členky! Recepční sťa surikaty okálili skrz okná a každou minútkou si ustráchane kontrolovali fasády. Strojili si mundúr čoby za vojny. V kancelárií vedenia sa vetralo. Tam sa riaditeľka hotela za pomoci asistenta a gastro manažéra úspešne dostávala z mrákot. Na podlahe (rozumej v hotelovej honos-nej reštike) bolo už ale o všetko postarané. Čašníci boli spolu s vrchnou nastúpený v pozore. Vzorne. Očakávalo sa v napätí.
Veď štátnik – hlava strany, mal do hotela vstúpiť čo nevidieť. A hotel bol teda skutočne v pohybe. V stave veľkej pohotovosti. Ba aj technik, predtým starý kurič, na-veľa vyšiel zo svojho kumbálu na mínus prvom poschodí. Zabrýzganý od oleja a drevených triesok snažil sa dostať do kuchyne. Že vraj voľačo, ale nakoniec nič. Zlý nápad! Lebo kuchyňu šlo toho času azda aj roztrhať.
Arkádius, šéfkuchár, zjapal z hĺbky mu dlhánskeho hrdla. Obklopovala ho za jeho vresku hŕstka kuchárov. Arkádius hnev mieril k Milene. K drobnej, tenkej žienke voľakde z niekadiaľ. Opakoval krikom: „AKO JE TO MOŽNĚ?! AKO… AKO…“ A sivá brada sa mu triasla. Sliny skákali z úst. Oči červené a vypúlené od preťaženia či ťažkého, olejom vyprážaného vzduchu. No inak bol Arkádius fajn chlap. Koniec- kon-cov, o to ide. Predvčerom totižto Arkádius prišiel na niečo, čím dnes mohol pozmeniť republiku. A úprimne, za jeho objav mohla drobná Milena. Tak prečo toľko kriku?!
Išlo o vlas. A tak trochu aj o to, že to bol Milenin vlas. A tak trochu aj o to, že Mi-lena. Milena bola totižto klebetnica, okrem iného. Alebo lepšie, tajomstvoprezrázačka. Žiadne tajomstvo v nej dlho neprežilo. Jej štatistická krivka začiatku vyzrádzania tajom-stiev rovnala sa presne sedem a pol minúty. A práve preto sa predvčerom v kuchyni stalo niečo naozaj úžasné. Priam zázračné! Milene do jedla spadol vlas. Do polievky. Do vý-varu. Slepačieho. A neboli by to kuchári, aby si na vývare aj sami nepochutnali. No a potom k tomu prišlo. O sedem a pol minúty, presne podľa štatistiky, všetkým sa im zráčilo pravdovravnosti. No len si to predstavte. Vyzrádzať tajomstvá skryté kdesi hlbo-ko v duši. Pravdu páchať na ľuďoch.
Každý sa pýtal každého. A Milena trepotala sťa straka. A to až tak, že Žigmund, starý kuchár/ kulturista, jej musel ozrutnou dlaňou držať silno ústa. Žena sa mykala a kričala, zvliekala rúcha tajnostiam celého personálu hotela Klementín. No prezrádzali tak isteže všetci. Skutočne nevídané vedľajšie účinky Mileninho vlasu – prešlo hlavou Arkádia. Zázrak! Zvreskol a vzpriamil sa šéfkuchár. Dostal ten brilantný nápad!
Tak prečo to teraz do paroma nefunguje?! Zjapal. Fučal a z uší sa mu parilo. Práve teraz keď veľký štátnik je už na ceste. Kuchári boli bezradný. Pozerali raz do predjedla prichystaného politikovi a raz na prestarnutého, nízkeho kuchára Pedra, ktorý slúžil ako ochutnávač. Pedro však mlčal. Mohli sa ho kolegovia pýtať na hocičo i sexuálnu orientá-ciu, či nebodaj na osud strateného kávovaru. Prešedivený kuchár nemrkol brvou. Úzke očká neprezrádzali nijakú kulehu. Sám žmurkal od prekvapenia a pritakával ako museli pri predjedle niečo pokaziť. Možno tie hríby, alebo tekvicové pyré škodilo Mileninmu vlásku. Tak veru!
Tu štátnik v obleku za sto tisíc prešiel hlavným vchodom hotela. Skrz drevené otá-čacie dvere ešte z čias prvo-májovej republiky. Hotel stál v pozore. Štátnik, kandidát na hlavu republiky docestoval. Prišiel koštovať polievočku a inú papku. Ach to bolo úsme-vov a prostorekej, čírej radosti. A štátnik sa usmieval doširoka. Až sa mu dalo skryť v tých jeho pekných, lícnych jamkách. Fešák klesol s úsmevom za stôl a nechal sa ob-skakovať personálom vychýrenej reštaurácie hotela Klementín. Ryba sa tak napichla na háčik Arkádiusovej udice.
Nič sa teda nedalo robiť. Šéfkuchár menil chody a Milene trhal vlas za vlasom. Skúšal. A koštovala celá kuchyňa. Musí sa to podariť do frasa! Hrešil, nadával Arká-dius. Po obede predsa štátnik vycestuje ďalej. Plniť načrtnutý plán. Do televízie predsa. Do debaty rozosievať klamstvá! Arkádius mu to teda nedaruje! Och to áno! Dá mu po-cítiť! Dušoval sa šéfkuchár a v kuchyni kuchtil. Potil sa a telo mu vibrovalo od neistého vzrušenia. Posielal von chod za chodom. Pritom koštovali, jedli Milenine vlasy. Varili ich a krájali na kúsky. Primiešavali do jedál servírovaných vysoko postavenému politiko-vi. A v zápale práce si začali nadávať a kričať. Titulovať sa nepeknými menami. Pod tlakom hovoriť pravdou v telách. Ach, úžasné, úžasné. Vlasy a správne zmiešané ingre-diencie zabrali. Pri dezerte tak už plakali od šťastia a rozcítenia. Nadávky vystriedala eufória a blažená pravdovravnosť. HEUREKA
Posledné kúsky dezertu si štátnik utrel z pier servítkou s vyšívanými iniciálami ho-tela. Len čo sa zafúľaný hodváb dotkol taniera, najmladšia a najkrajšia čašníčka už-už zberala zo stola. A podľa prísneho príkazu etikety sa ho opýtala na chuť. Stálo to za hovno, ďakujem. Zaznela odpoveď kandidáta na hlavu republiky bez mihnutia oka. Čaš-níčke/modelke spadla gamba.
Toľká to nehanebnosť! Kandidát, vysoký verejný činiteľ bol sám svojou odpove-ďou vyvedený z mieri. Čo sa to robí?! Nechápal, neveril. A kuchyňa už toho času celá nalepená na dverách, šmírovala dianie v reštaurácií. Arkádius myslel len na jedno. Zá-zrak zabral a politik bude hovoriť po nasledujúcich pár hodín len pravdu. Ukáže svetu pravú tvár. Ach to bude radosti a pomykova! Arkádius – šéfkuchár, zruší politikovi kampaň jedným menučkom. A naozajstne, činiteľ sa od toho bodu činil. Ľudom do tvá-re štiepil pravdy. Čašníkom dvoril a personálu sa smial. Ukázal veľmi pekne ohrabanú neohrabanosť. A kuchyňa sa rehotala. Keď dopotená riaditeľka vítala štátnika a regenta novo nastoleného establišmentu, prišlo jej znovu nevoľno. Chvalabohu už odchádza! Riekol jej do očí a hotelu skutočne ukázal chrbát. Veľký klasik.
Musel dozaista vravieť pravdu. Musel. Arkádius zrušil servis a nakázal kuričovi vyniesť starý televízor z mínus prvého poschodia hore do kuchyne. Všetci čakali so zata-jeným dychom. Kandidát na hlavu republiky sa zhovädí. Musí. Nebude môcť viac klá-bosiť klamstvá, cha! A skutočne. Hovoril si pravdou vlastnou v tele chlap. Nemrkol br-vou. Opakoval už sto krát opakované, zavádzal a hrubo klamal. Ale… Ozajstne? Veď to nebolo zo zázračným vlasom v žalúdku možne! Tak ako? Arkádius krútil neveriacky hlavou a klial do zeme. Jedine… jedine žeby tomu hlupák dozaista veril.
Nemožnosť. Nie. To potom chráň Boh zdravý rozum.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.