 |
Jedného rána sa Chavier Silik prebudil s neodolateľnou túžbou zahrať niečo na klavíry. Pán Silik rozhodne nebol hudobne vzdelaný, ani sa nikdy nezaujímal o hudbu.l. Ani klavír nemal z vlastnej vôle. Zostal mu po manželke, ktorá od neho odišla pred desiatimi rokmi. Vlastne ani sám nevedel prečo sa nikdy nerozviedli. Vedel len, že žije kdesi na predmestí New Yorku a nemá chuť s ním hovoriť. A predsa tu bola tá nepochopiteľná túžba zahrať si. Dokonca presne vedel čo bude hrať. Zobudil sa s nejakou čudnou melódiou v hlave. A nielen to. Tá melódia pôsobila na jeho vnútro ako lúčavka královská. Pálila a deptala, akoby sa nástojčivo pýtala von. Váhavo vstal z postele. Pomaly si sadol za manželkin nástroj. „Tak dosť!“ zavelil sám sebe a chystal sa vstať. Intenzívna bolesť hlavy, ktorá ho len pred chvílkou opustila, sa vrátila s trojnásobnou silou. „Au,“ zreval o sekundu skôr ako sa chytil za čelo. Poslušne položil prsty na klávesy.
Nikto nevedel pochopiť prečo malý Patrik Korteka tak náhle ochorel. Sedemročný Patrik bol známi svojim dobrým zdravím, ktoré si ešte zlepšoval športom. Napriek tomu mu večer stúpla teplota. „Rovných tridsaťdeväť,“ oznámila pani Korteková manželovi keď prišiel z práce „Zostanem s ním doma,“ dodala skôr ako sa stihol opýtať či si zoberie voľno. „Ozaj, vieš, že sused začal hrať na klavíri?“ pokračovala v začatrom rozhovovore. „Ten čudák Chavier?“ zareagoval prekvapenejšie než pôvodne chcel. Nečudo. Chavier Silik bol známy samotár o ktorom susedia vedeli azda len to, že pracuje ako prekladateľ. „Možno si spomenul na manželku,“ uzavrela tému. Znepokojene položila ruku na synovo rozpálené čelo.
Nasledujúce ráno sa Chavier prebudil s výkrikom hrôzy. Sám nevedel či vykríkol naozaj alebo vo sne. Už si nepamätal čo sa mu vlastne snívalo. Vedel len, že to bolo niečo desivé. Pravou rukou si prešiel po prepotenom pyžame. V zápätí sa chytil za čelo. „Bože, už nie!!!“ vykríkol ešte raz. Tá odporná bolesť tam bola znova. Tepala a pulzovala, akoby ho chcela pripraviť o rozum. S rukou priloženou na čele sa pomaly došuchtal ku klavíru.
Stav malého Patrika sa veľmi zhoršil. Až natoľko, že ho museli odviezť do nemocnice kde po dvoch hodinách blúznenia upadol do kómy. Pani Redclifová, suseda z horného poschodia dostala silný žlčníkový záchvat, ktorý ju okamžite prinútil zalahnúť do postele Preto ani nemohla pomôcť ďalšej susede, ktorá si prišla posťažovať, že jej trojmesačná Rebeka nechce papať a je veľmi apatická.
Aj ďalšie ráno sa pán Silik prebudil s prerepoteným pyžamom. Tentokrát bez výkriku. Sen si však zapamätal. Videl v ňom zmysel melódie, ktorú ráno hrával ako aj skutočný zámer jej tvorcu. A samozrejme, už tu bola stará známa bolesť hlavy. Otriasol sa hnusom. Z náhleho rozhodnutia otvoril okno.
Nikto nevedel prečo Chavier Silik spáchal samovraždu. Nevedela to ani miestna klebetnica pani Paulína, ktorá sa zvykla chváliť, že vie na každého niečo. A vždy sa o to niečo rada podelila. Ak nestretla nikoho známeho, bombardovala prívalom klebiet svojho manžela. „Zavri zobák, ty stará sépia,“ zvykol reagovať manžel keď mu jej táranie začalo liezť na nervy. „Raz dostaneš na tú papulu zbroják,“ nezabudol nikdy dodať. A dnes veru mala o čom rozprávať. Napríklad ako malý Patrik náhle otvoril oči a usmial sa na matku. Jeho zdravotný stav sa postupne tak zlepšil, že lekári hovorili o zázraku. Alebo, ako sa trojmesačná Rebeka náhle prebrala z apatie a lačne sa prisala na matkin prsník. A samozreme, nevynechala by ani žlčníkový záchvat pani Redclifovej, ktorý skončil rovnako náhle ako začal. Všetky tieto novinky ju ťažili na jazyku rovnako ako bájneho obra Atlasa ťarcha nebeskej klenby. Náhle zbadala predavačku z miestneho butiku. „Na slovíčko, drahá,“ zakričala na ňu piskľavým hlasom.
Chavierov byt zdedila jeho manželka. Nakoniec, nikdy sa nerozviedli a nemali deti. Po jeho smrti v ňom bola iba raz. Dva alebo tri týždbe predtým ako ho predala cez miestnu realitku. Všimla si, že aj napriek samotárskemu životu jej manžela bol byt čistý a uprataný. Na stole zbadala otvorenú Bibliu s jednou podčiarknutou vetou. Čiara zvýrazňúca príslušnú vetu bola čudne roztrasená akoby ju urobil niekto velmi rozrušený. Naklonila sa bližšie. „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten čo dá život za svojich priateľov,“ prečítala si známy výrok Ježiša Krista. „Čo sa dal na staré kolená na náboženstvo?“skúšala uhádnuť náplň jeho posledných dní. Na chvíľku sa zamyslela nad troma rokmi ich spoločného života. „Čo vedel Chavier o láske,“ povedala si trochu zatpknuto. „Veď ani deti nechcel mať,“ pokračovala v rozvíjaní vnútorného dialógu. Náhle potriasla hlavou, akoby takto chcela zapudiť všetky spomienky. Pomaly otvorila vchodové dvere.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.