 |
Nad dedinským kostolom vykukla dúha , jej farby spektra okrášlili krajinu, aj kríž na vežičke sa stal prívetivejším, zvon začal zvolávať veriacich na omšu. Prví nedočkavci sa už usadili v laviciach a modlili sa ruženec. V prvom rade vždy prvá sedávala Angela, malá drobná ženička hájnikova dcéra. Kostolník Adam Uhrín bol celý bez seba , keď ju nevidel vychádzať po strmých schodoch v hodinovom predstihu pred ostatnými.
„Žofka, nevidela si Angelu?“ spýtal sa robustnej pani keď sa práve križovala nad svätenou vodou.
„A čo ti je viem?“ odvrkla bývalá učiteľka dejepisu a občianskej náuky na tunajšej základnej škole, „možno zachorela, veď je toho plno, vírus ide na ľudí.“
Uhrín sa zamyslel, chudera sama býva , kto sa o ňu postará ak je naozaj chorá. Celú omšu nemyslel na nič iné iba na to , kedy už bude koniec a bude sa môcť na vlastné oči presvedčiť čo je s ňou. Kňaz ho ešte zdržal po omši, lebo potreboval dojednať prípravu na svätú spoveď ktorá mala byť v sobotu, schyľovalo sa k dušičkám, k sviatku všetkých svätých, tak očakával hojnú účasť veriacich.
„Adam , čo je vám?“ spýtal sa kňaz „u vás doma je všetko v poriadku?“ pozorujúc kostolníka ako sa skrúca a nervózne prestupuje z nohy na nohu.
„Ďakujem za opýtanie, dá sa to zvládnuť“, odvetil pokorne Adam, verný spoľahlivý pomocník božieho služobníka.
„Ale veď vidím že nie ste vo svojej koži, a čo sa pohoršilo vašej pani?“ starostil sa malý guľatý pán farár, starostlivo si odkladajúc ornát na vešiak v sakristii.
„To už lepšie nebude, aj doktor mi tak povedal.“
„Nuž Adam , nebudem Vás zdržiavať, utekajte k žene, ak sa Vám nebude dať odbiehať na omše, dohodnem si náhradu, venujte sa jej , zaslúži si to,“ so súcitným pohľadom upreným na kostolníka a prežehnávajúc sa pred krížom usúdil kňaz.
„Ale ja to zvládam, naozaj,“ nervózne odpovedal Adam, nevedel si predstaviť nedeľu bez Angeliky „aj teraz je pri nej suseda, vždy je ochotná zastúpiť ma,“ zaklamal a o zlom krky vybehol zo sakristie.
Keď Adam pristúpil k malej vstupnej bráničke hájnikovho domu, tak to tam všetci volali, mal premoknutý kabát a premrznuté ruky. Na tak sychravú jeseň si veru ani nepamätal. V dome bol na šťastie zavedený plyn, takže nebolo treba vstávať z postele a bolo teplo. Angela má určite zapnutý plynový kotol lebo prvé čo si všimol bolo to , či sa dymí z komína. Otvoril bráničku, ktorá jemne zavŕzgala, zamyslel sa :“Tak ako vtedy, neuveriteľné , Angela ju nenamazala?“ zarazilo ho to ,lebo vedel že je precízna a dôsledná. Zrejme tomu neprikladala až taký význam.
Okolie domu bolo ako vždy upravené, pestro sfarbené chryzantémy pôsobili ako zmoknuté kurence ale aj tak im to neuberalo na ich pôvabe. Ich špecifická vôňa sa šírila po celom dvore. Skúsil stlačiť kľučku na vchodových dverách , boli zamknuté, vedel ale kde je kľúč. Mala kľúče dva, vždy zamkla, jeden nechala pod sadrovým kvetináčom pred vchodom a druhý pod vankúšom vo svojej posteli.“To aby nemuseli ničiť zámok ak by ma náhodou niekto prišiel hľadať keď zomriem,“ povedala mu raz po omši keď sa jej prihovoril.
Vstúpil do chodbičky , ktorá bola úzka , ale dvere do ostatných miestností ktoré boli všetky pozatvárané. Začala ho ovládať divná predtucha. Podlamovali sa mu kolená a jeho srdce bilo tak mocne, až sa toho bál.
„Angelika, to som ja Adam, neprišla si na omšu tak som ťa prišiel pozrieť že čo je s tebou?“ spýtal sa najskôr pološeptom, keď neprichádzala odpoveď, zvýšil hlas.
„Angelika , vchádzam do tvojej izby, nezľakni sa!“ Pomaly stisol kľučku dverí a opatrne ich otváral. Angela sedela na posteli, česala si vlasy a uprene sa pozrela na Adama.
„To mi odľahlo, veľmi som sa o teba bál. Bežím z kostola, neprišla si na omšu, nuž myslel som si že sa ti niečo prihodilo, tak som sa prišiel presvedčiť či si v poriadku, “ nesmelo vysvetľoval svoju návštevu.
„Ak nič nepotrebuješ , odídem hneď a zaraz,“ ešte dodal aby ju náhodou nenazlostil.
„Bojíš sa ma ?“ odvetila tlmeným hlasom „keď sa tak rýchlo poberáš?“ Pozrela na neho hlbokým umelým pohľadom a pochlebovačne sa usmiala.
„Ale nie, prečo by som sa mal báť len nechcem vyrušovať.“
„Vždy si sa ma bál, vždy. Aj vtedy keď si prišiel v noci za mnou, pamätáš?“
„Dobre, ale prišiel som s čistým úmyslom, mal som niečo pod čapicou to priznávam, ale nebol to strach pre ktorý som odišiel keď si ma zbadala,“ zamotával sa do svojich odpovedí.
Bledými rukami položila hrebeň na nočný stolík a pomaly si začala zapletať vrkoč.
„Bál si sa že ťa odmietnem, preto si pil?“
„Pili sme s chlapcami, za tebou som prišiel potom. Proste som chcel prísť.“
„Len tak si chcel prísť, veď si ma videl v ten deň asi päť krát, prečo si prišiel ešte aj v noci?“ uštipačne poznamenala a začala si zapletať druhý cop „chcel si mi vari niečo povedať?“
„Angelika, prečo sa pýtaš, odohnala si ma , nechcela si ma vypočuť vtedy, tak prečo ti to mám vysvetľovať dnes po tridsiatich rokoch!“ znervóznel a začal sa poberať preč.
„Ja som ťa predsa neodohnala, Adam, ja veru nie . To tvoj strach a zbabelosť ťa odo mňa odohnali, sám si vinovatý.“
Adamom sa prehnala zlosť a zároveň veľká potupa. Ako sa len mohla k nemu takto zachovať,
ako len mohla , čo to na ňom nevidela za celé tie roky?
Znechutene mávol rukou a začal sa poberať ku dverám a bičoval sa výčitkami voči svojej žene.
„Choď Adam, choď , teba to ale bude mrzieť, mňa nie!“
„A čo ma má mrzieť, to že ty si zostala sama, ja som sa oženil , svoj život som obetoval žene a dvom deťom a ty si zostala stále tvrdá ako žula, nemáš srdce , nemáš!“
Prudko sa zvrtol a zamieril ku dverám. Bol si istý že ich nechal otvorené ,prečo ich musí otvárať? Chytil sa kľučky a tá sa nedala stlačiť, preto ňou začal prudko šklbať. Zapieral sa pravou nohou do dverí a druhou o dlážku , kľučka nie a nie povoliť.
„To ty si na mňa toto narafičila ? Čo si už na čisto spochabela?“ jačal v amoku zúrivosti „mal som sa na teba vykašlať, a nie sa o teba strachovať ty zmija!“
„ Ako chceš, pre mňa za mňa si to tajomstvo zober aj do hrobu,“ a začala sa nechutne smiať , akoby to nebol ani smiech z tohto sveta.
V tom sa Adamovi prudko zakrútila hlava, točil sa s ním celý svet. Nohy akoby mu zdreveneli, ruky mu začalo vytáčať. Nemohol sa hýbať akoby bol paralyzovaný. Pocítil prudkú bolesť v hrudníku, nedalo sa mu nadýchnuť. Dvere sa odrazu otvorili samé.
Pred dedinskou krčmou bol čulejší ruch ako inokedy. Chlapi sa častovali, ponúkali jeden druhého, vzdychali a lamentovali.
„Je to veru smutná vec“, Ondrej miestny vychýrený muzikant, ktorý si privyrábal popri dôchodku hraním na pohreboch si zložil svoju čiapku z hlavy a utrel si pot na plešine.
„Veru“, ozval sa Tomáš , maličký zavalitý mužíček. „Už sú spolu, nik ich nerozdelí. Patrili k sebe celý život, len ani jeden ani druhý si to nechcel priznať.“
„Chlapi, pozrite sa! Pozrite na kostol, vidíte tú krásnu dúhu?“ jeden z prísediacich zalomil rukami, „to sú mi veci, veď je jasná obloha , odkiaľ sa tu vzala?“
Nechápavo krútili všetci hlavami a pripili si na ich večný odpočinok.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.