 |
Dážď bubnoval na strechy prístavu.
Na prázdnej terase sa uchýlil čierny kocúr. S prižmúrenými očami sledoval hustnúci súmrak a načúval okolitým zvukom. Zvonenie bóje sa rozliehalo spolu so šumom vĺn a prehlušovalo vravu v putike.
„Múro, Múro!“ zvolal ktosi škrabľavým hlasom.
Kocúr sa vyplašene obzrel.
Obďaleč stála postava. Z kapucne jej odkvapkávala voda. Okolo drevenej fajky obratne pracovali biele hrčovité prsty.
„Áno, nemal som tu byť, ale ako vidíš, vrátil som sa. Tuláci sa občas vrátia na staré miesta a potom sa znenazdajky vytratia. Veď to poznáš. Sám si predsa – pouličný tulák…“
Škrtol zápalkou a pripálil si tabak.
„Pýtaš sa ma, kde som bol? Veď ja ti to poviem, Múro. Padne mi to dobre; rozpovedať príbeh. Stále ho rozprávam. Niekedy pútnikom, niekedy len pre seba. Naozaj sa stal, to mi ver, zvyknem zdôrazňovať. Ibaže, kto by mi veril…“
Oprel sa o stĺp a chvíľu pozoroval kocúra.
Uhlík v tme zažiaril a potom zhasol.
Kocúr znova privrel viečka a klamlivo neprítomným výrazom sa odvrátil.
Až vtedy začal tulák rozprávať.
„Nenávidel som tých hajzlov. Boli mi nesympatickí od prvého stretnutia. Ale kšeft bol kšeft. Veľa som prehral v kartách. Aj dievkam som niečo doprial. Ale napokon ma more zakaždým privolá. Prázdne vrecká sa samé nenaplnia.
Prevážali sme tovar, najmä koberce, cez Atlantický oceán do Ameriky severnou trasou. Škunerom. Bol to celkom zachovalý vrak. Zo začiatku práca ušla, partia skromná, osemčlenná, o to viac sme sa museli obracať. Pilo sa dosť, akoby aj nie. Bez toho to nejde. Veď sranda musí byť.
Drsné počasie v novembri nedáva na seba dlho čakať. Oceán nič nepredstiera, posiela jasné znamenia, že sa potrebuje vyzúriť. Schyľovalo sa k poriadnej búrke. Kapitánovi som začínal liezť na nervy. Bolo otázkou času, kedy sa s ním pochytím. Navrhoval som loď stočiť na juh. Ale kapitán moje návrhy neprijímal. Bol na ne vyslovene alergický a musím priznať, že trochu ma to tešilo. Vždy som rád provokoval a ani vtedy som neurobil výnimku. Snažil som sa presvedčiť chlapov, že nás potopí, že je situácia naozaj vážna. Nepočúvali ma. Nerozumeli týmto končinám, hlupáci. Radšej poslušne plnili rozkazy a ja som prestával vidieť veci ružovo.
Nechcel som skončiť v Ľadovom pekle. Keď si ten blázon zdriemol s domnienkou, že to bude prehánka, chopil som sa kormidla. Obrátil som škuner na juh. Napokon ma pristihol, zdrapil ma pod krk a strčil dole schodmi. V návale adrenalínu som skoro nič necítil. Postavil som sa, akoby nič, a prudko sa do neho pustil. Chlapi nás museli násilím rozdeliť. Nedokázali sme sa upokojiť. Alkohol mi prúdil v žilách, rozzúrene som popadol nôž a bez rozmýšľania ho vrhol.
A tým som si to fakt posral.
Zamkli ma do podpalubia. Mal som veľa času premýšľať. Miestami ma incident mrzel. Chcel som pomôcť, no ukázalo sa, že veci sa skomplikovali. Búrka neutíchala, cítil som, ako sa loď kĺže po mohutných vlnách. Námorník musí mať gumený žalúdok, aby to ustál. Nič pre pohodlné slečinky. Tentoraz to bola smršť, akú som v živote nežil. V mysli sa mi opakovane rodila predstava Bielej tmy – nekonečná, popraskaná planina s čiernym horizontom. Tisíce kriedovobielych krýh, plávajúcich na gigantických vlnách. Zdravé vnímanie ma načisto opustilo, rozplynulo sa v nekonečne kolísavom pohybe. Šplechot sa dal nielen počuť, ale aj cítiť. Narážal mi v hlave a spôsoboval silné závraty. Keď už som si myslel, že sa dočista zbláznim, burácanie odrazu ustúpilo. Zvuky sa utlmili. Akoby sa loď zrazu potopila.
Odkiaľsi začalo ku mne prenikať nariekavé volanie. Pripomínalo veľrybie, lenže tomuto som rozumel. Možno to bola halucinácia, neviem. Na smrť vyčerpaný som nakúkal do okrúhleho okienka a snažil sa sústrediť. Mihli sa v ňom matné siluety. Sirény, skrslo mi v mysli. Posedávali na ostrých skalách, zahalené v sivých spŕškach vody. Spievali piesne o chutnom jedle. Áno, znie to smiešne, ich slová zneli naozaj ako nejaké kuchárske recepty. Mal som neznesiteľné sucho v ústach. Vyplazeným jazykom som lapal morskú zatuchlinu, a niekedy – v určitých okamihoch – sa mi zazdalo, že mám na jazyku niečo lahodné: treščiu pečienku, grilovanú krevetu, inokedy francúzske červené…
Prešlo niekoľko dní; mohli to byť aj týždne. Nosili mi jedlo. Vskutku nádherné víly s farbou pleti ako koralová plytčina. K nohám mi kládli zlaté podnosy s pečeným mäsom, koláčmi a ovocím, dokonca nechýbal ani demižón medoviny. Prosil som ich, aby zostali a najedli sa so mnou, no nikdy neodpovedali, len sa potichu usmiali a odišli. Takto to pokračovalo dokola. Prišli, podali mi jedlo, a ja som zostal po ňom hladný. Chcel som viac. Kričal som, nech zvýšia objem. Ale s tými čarodejnicami to nepohlo, iba sa usmiali a rozšplechli po podlahe ako vedro vody.
Myslím, že som stratil nádej, keď odrazu sa objavil kapitán. Stál vo dverách. V ruke držal revolver. Krívajúc ku mne pristúpil a zdvihol zbraň so slovami, že všetko je to moja vina. Správal sa ako šialenec. Všetci sme sa tak správali. Potom sa rozplakal a plač odrazu nahradil smiech. Hlaveň si pomaly vložil do úst a stlačil spúšť.
To bolo posledný raz, čo som ho videl živého. Jeden skočil do rozbúrených vôd a zvyšní skúsili šťastie na člne.
No ešte predtým si dobre pochutnali. Žiadne losovanie. Ohlodali moje kosti do hladka. Pekne jednu po druhej. Loď duchov, Múro, nezostala kompletná. Avšak nie nadlho. More volá, a chlapi nezostanú na súši…“
Zvrtol sa k žltým oblokom a bujaro sa rozosmial.
Petrolejové lampy strhol náhly poryv vetra, plamene zhasli.
Kocúr vyrazil zo stola. Zježená srsť ako ostne dikobraza. Cupkavým klusom zamieril do uličky. Bolo vidieť, že mu nadmerne prekáža lejak a blato na ceste. Keď sa za sebou ohliadol, terasa zostala prázdna.
Dážď plieskal po celtovine. V diaľke na mori rotovalo svetlo majáka.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.