 |
Marta sa všuchla pod perinu. Detské telo vyhrievalo posteľ ako termofor. Bola už naozaj unavená, ale bez rozprávky na dobrú noc ho nechať nemohla.
„Ale naozaj len jednu,“ usmiala sa a začala čítať. „Žil raz jeden drevorubač na okraji temného lesa a mal dve deti, Janíčka a Marienku.“
Chlapček sa mrvil, prehadzoval sa z boka na bok. Celý deň sa zabával, v škôlke vyvádzal a neposlúchal. A teraz namiesto toho, aby sa konečne uložil, jeho oči svietili do prítmia ako dve svetlušky.
„Boli veľmi chudobní a často nemali čo jesť. A tak sa drevorubač so ženou jedného dňa dohodli, že odvedú deti do lesa…“
Rozprávku prerušil úder drobného lakťa do rebier. Marta sykla.
„No tak, čo je to s tebou?“ Pozrela mu do tváre, do lesklých očí a roztrasenej brady. „Mne to môžeš povedať. Nech je to čokoľvek.“
„Bojím sa,“ hlesol chlapček.
Pohladila ho po vlasoch a usmiala sa. „Čoho?“
Preglgol a odvrátil zrak. Čakala. Vedela, že ho nesmie súriť.
Opäť sa očami vrátil k nej a trošku sa zachvel. „Mátohy.“
Stískal macka, v očiach sa mu trblietali slzy. Pritisla si ho k sebe a dala mu ľahký bozk na vrch hlavy.
„Nemusíš sa báť,“ povedala s perami ešte stále pri jeho vlasoch. „Ja všetky mátohy odoženiem.“
Odtiahla sa a opäť sa im spojili pohľady. „Dobre?“
Chvíľku plytko dýchal, ale potom bez slova prikývol. Spokojne sa uvelebila vedľa neho a pokračovala v rozprávke. Chlapček už len ticho ležal, hoci jej bolo jasné, že nezaspal.
„Ježibaba zabuchla za Janíčkom s Marienkou dvere pece a pozerala sa, ako horia. Počúvala ich výkriky a ujedala si z perníčka.“
„Tak…“ pípol chlapček. „Tak sa to nekončí.“
Marta zavrela knihu a ukázala mu zuby. „Si si istý?“
Schoval sa hlbšie pod perinu, trčali mu z nej iba oči. Vysúkala sa z postele, knihu odložila do poličky a poriadne ho pozakrývala. Posledný božtek na čelo si nikdy neodpustila.
„A teraz už spinkaj. Prídem aj zajtra.“
Podišla k oknu a otvorila ho. Zvonku dnu zavial mrazivý zimný vietor. Opatrne prehodila jednu nohu cez parapet.
„Ale vieš, čo sme si sľúbili,“ dodala ešte a jej tesáky sa zaleskli vo svetle mesiaca. Jej hlas zrazu znel o oktávu nižšie. „Hlavne o tom nič nepovedz mame.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.