 |
Stál tam bezmála dve storočia, kým sa v jedno ráno pred neho nepostavil človek s motorovou pílou v ruke. Nebyť toho hrôzostrašného nástroja, vyzeral by v opare prebúdzajúceho sa dňa v celku priateľsky.
Orech však vytušil čo chce človek urobiť, ale spočiatku tomu neveril. Ten, ktorý tu žil pred tým si ho vážil. Užíval jeho plody, v horúčave sa nechal ovlažiť jeho tieňom a mal rád jeho vôňu.
Obďaleč stál malý chlapček, syn človeka s motorovou pílou a potichu vzlykal.
„Prečo to chceš urobiť ocko?“ spýtal sa a potiahol nosom.
Otec k nemu podišiel, kľakol si a objal chlapčeka okolo pliec.
„Neplač synček. Ten strom je už starý, vo vnútri určite spráchnivený. Predstav si, že by na niekoho spadol. Na mamku, na teba, na mňa alebo na náš dom. To by nebolo dobré, že?“
„Ale ja ho mám rád,“ zanovito odpovedal chlapček, rozbehol sa k orechu a pod nohami mu pukali a chrastili škrupinky, ktoré dlho nikto nepozbieral. Objal mohutný kmeň a pod stromom vyzerala jeho postava ešte útlejšie ako v skutočnosti bola.
„Mám ťa rád strom,“ šepol chlapček pritláčajúc tvár ku kmeňu.
„Aj ja teba chlapče,“ zaševelil orech obrovskou korunou a chlapček sa usmial.
Zdvihol zo zeme jeden orech, strčil si ho do vrecka a rozbehol sa späť k otcovi, kľačiacemu s rozpaženými rukami.
„To bude dobré, synček,“ šepol mu do ucha a chlapcovi prišlo opäť smutno. Vytušil, že otec nezmení názor. Pílu nechal položenú na zemi, zdvihol chlapca na ruky a odniesol ho do domu.
Krátko na to sa vrátil a do dvora vošli dvaja ďalší ľudia. Niesli laná, dlhý rebrík, červený kanister a veľkú plátenú tašku.
Podišli bližšie, rozprávali sa a premeriavali si orech, nevnímajúc vzrušené šumenie jeho koruny.
„Jasné, bez obáv, pôjde to raz-dva,“ uzavreli debatu a vzduch ovanul pach benzínovo-olejovej zmesi, ktorú z kanistra do nádrže píly prelieval jeden z nich.
Ostatní dvaja roztiahli stupne rebríka. Bol dlhokánsky, hliníkový, s poistnými nohami. Len s ťažkosťami ho vztýčili ku stromu a keď do kmeňa zarazili koncové háky, strom bolestivo sykol.
Cez hrubý konár prevesili lano. Jeden z ľudí otvoril tašku, vybral z nej istiace popruhy a upínal si ich okolo pása.
„Vy to naozaj myslíte vážne,“ skonštatoval orech a cítil ako sa v ňom dvíha strach a hnev.
„Som síce starý, ale zdravší ako vy traja dohromady!“
Muži mlčky pokračovali v prípravách a jeden z nich si zapálil cigaretu.
„Ja ešte stále rodím! Každý rok som obsypaný plodmi. Je jar a ja kvitnem. Všetko má svoj čas! Hej, počujete, vy ignoranti?!“ burácal orech, v korune to hučalo, ale ľudia mu nerozumeli.
Muž zahodil ohorok z cigarety do vlhkej, pošliapanej trávy, upol istenie na lano a s pílou v ruke vystúpal po rebríku k najvyššiemu mohutnému konáru. Ostatní cez neho prehodili laná, aby nasmerovali jeho pád.
„Prosím, nerob to,“ riekol orech, ale muž naštartoval pílu a chvíľu ju nechal bežať na voľnobeh, aby zahrial motor.
Muž pílu vyhnal do otáčok, zastrel tým prosenie orecha a zuby reťaze sa nemilosrdne zahryzli do kôry a čoskoro aj do živého dreva.
Strom svojim výkrikom takmer prehlušil rev píly, ale ľudia to nepočuli.
Reťaz sa zarezávala stále hlbšie a hlbšie.
Chlapi zatiahli za laná a konár s rachotom dopadol na zem.
Strom kričal od bolesti a neveriacky sledoval letiaci konár, ako keby k zemi padala jeho ruka, oddelená od tela už v ramennom kĺbe.
Otec chlapčeka sa na chvíľu otočil smerom k domu. Chlapček stál za oknom a aj keď píla stíchla, dlaňami si zapchával uši a plakal.
Muži pokračovali. Dolievali do píly benzín, prekladali rebrík, zatínali do kmeňa háky, prehadzovali laná a k zemi padali ďalšie konáre.
Orech už nevládal kričať. Stonal pod návalmi bolesti a díval sa na svoje rozkonárené paže, rozhádzané vôkol. S úžasom sledoval desivú rýchlosť, s akou ľudia pracovali. Na pozadí vlastnej bolesti strnul nad tým, čoho všetkého sú schopní. Traja a oproti nemu takí maličkí.
Kým mu chlap na rebríku systematicky zarážal pílu do konárov, tak tí na zemi orezávali tie tenké a hrubú haluzinu ukladali na úhľadnú kopu.
Nakoniec zostal z orecha len kmeň, či skôr orezaný pahýľ, naho trčiaci z hliny.
Orech vzdychal, hlas mu slabol a vietor chladivo obmýval jeho otvorené rany, vlhké miazgou.
„Mám ťa rád strom,“ hovoril mlčky chlapec, stojaci za oknom, ale orech neodpovedal.
Chlapi odobrali rebrík. Pilčík opäť doplnil benzín a zarezal do spodnej časti kmeňa hlboký klin. S ostrým vrešťaním píly ho rozširoval a zemina okolo kmeňa bola zasnežená bledohnedými pilinami. Kmeň napokon zapraskal, chlapi odstúpili a orech sa v prerývanom vzdychu zvalil na zem.
Pilčík si stiahol z ruky hrubú rukavicu, otrel si spotené čelo a odpľul do trávy. Z vrecka vytiahol cigarety a zapálil si.
„Hotovo,“ dodal sucho a vyfúkol dym.
Chlapčekov otec sa zadíval na vlhký peň, trčiaci zo zeme a zistiac, že jeho syn už pri okne nestojí, mu znenazdania prišlo ľúto.
„Bude z teba úžitok,“ pomyslel si v snahe ospravedlniť sa stromu a synovi.
Chlapi si medzitým pootvárali pivá a bilancovali fušku, ktorá išla ako po masle.
Do dvora zacúval nákladiak s hydraulickou rukou. Chlapček vybehol z domu k otcovi a škaredo na neho gánil. Otec mu opätoval pohľad, ale chlapcove vyčítavé oči boli príliš ťažké, aby sa do nich dokázal dívať dlho. Previnilo si vzdychol a pohladil ho po vlasoch.
Obaja sledovali ako chlapi viažu popruhy, reťaze a kotvia ich na hák hydraulickej ruky. Motor nákladiaka pravidelne klepotal a vzduch smrdel spálenou naftou, keď ruka postupne naložila kusy starého orecha na korbu.
Nákladiak odišiel spolu s dvomi chlapmi, ktorí otcovi pomáhali.
„Čo s ním teraz bude?“ opýtal sa chlapček.
„Budú z neho dosky. Keď vyschnú, tak z nich dáme urobiť nejaký nábytok do nášho domu. Uvidíš, že sa k nám orech vráti, len trochu inak.“
„Aha,“ dodal ticho chlapček, ale necítil pri tom žiadnu úľavu.
Otec odišiel do domu, ale chlapček ešte chcel zostať von. Rozbehol sa ku pňu a pohladil jeho čerstvo rozrezaný vrch.
„Je mi to veľmi ľúto. Budem tu za tebou chodiť každý deň.“
„Aj mne chlapče. To je od teba veľmi milé,“ šepol kmeň slabým, vyčerpaným hlasom.
„Musím si odpočinúť,“ dodal a nastalo ticho. Len vietor pod chvíľou ševelil v korunách vzdialených jabloní.
„Ešte vyrastieš?“ opýtal sa ho chlapček s nádejou v hlase, ale peň už neodpovedal.
Plynuli týždne a mesiace. V dome sa medzitým rozľahla vôňa orechového dreva, sálajúca z nového kuchynského stola a knižnice. Chlapček ich vždy rád pohladil, ale nebolo to ono. Už to nebol jeho strom.
Svoj sľub ale dodržal a vždy keď mohol, chodieval sa hrávať ku pníku.
Hlas orechového pňa bol však stále slabší a slabší, až kým úplne neustal.
Otec sa rozhodol, že uschnutý peň vykope a odreže od koreňov. Bola to ťažká práca, zabrala nejaký čas a chlapec mu pri tom pomáhal len nerád.
V jeden večer, keď bol chlapec už v pyžame, nemohol si pomôcť, vhupol do gumákov a vybehol k rozrytej brázde, ktorá zostala po pni. Z vrecka vytiahol oriešok, ktorý si odo dňa kedy vyrezali strom strážil ako oko v hlave. Položil ho do jamy a zahrnul hlinou.
„Mám ťa rád budúci strom.“
„Aj ja teba chlapče,“ šepol oriešok.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.