Ohnivé pero - jeseň 2024: Robin Hood

Robin Hood raz navštívil náš svet, aby nám porozprával o svojej rozprávke: „Volám sa Robin Hood a som rozprávková bytosť. V mojej rozprávke bojujem o srdce spanilej Mariany. Naučil som sa, že jej srdce si nevydobyjem inak ako tak, že sa budem oháňať mečom na každého, kto sa ocitne okolo mňa. Či je to predavač bochníkov, kováč alebo kľúčiar. Vidím pred sebou spanilú Marianu, beriem do rúk meč a kmášem ním všetko a všetkých, ktorí stoja medzi mnou a ňou. Vždy sa k nej dostanem, lebo všetkých medzi nami dobijem na smrť. Spanilá Mariana mi za to vždy venuje bozk z pravej lásky a potom predo mnou utečie. Bojí sa násilníka a vraha, ktorý skolil toľko zdravých a nevinných duší len pre to, aby si pred ňou zastal. Viete, keď sa raz naučíte zachádzať so zbraňou. A keď sa raz naučíte tou zbraňou vraždiť a ubližovať. Je to pre vás droga, ktorej sa neviete zbaviť. Potrebujete to robiť zase a zase. Ale robím to vždy len vtedy, keď je Mariana na obzore. A vždy len na tých ľuďoch, ktorí stoja medzi mnou a spanilou Marianou. Nikto ma nechytí a nikto ma nepotrestá, lebo som veľmi rýchly. Vždy utečiem do sherwoodskeho lesa, aby som sa skryl pred kráľovými vojakmi. Samozrejme až potom, keď dostanem bozk od spanilej Mariany. A až potom, keď spanilá Mariana predo mnou v hrôze ujde. V mojej rozprávke existuje len dvor kráľa Johna, kde sú rôzni remeselníci, sedliaci, obchodníci a zbrojnoši. A potom existuje len les vedľa dvora kráľa Johna, kde sa schovávam ja. Hlavne vtedy, keď pobijem tých remeselníkov, sedliakov, obchodníkov a zbrojnošov. Možno vám príde môj svet malý, keď sa skladá len z týchto dvoch miest. Ale myš je vždy spokojná vo svojej diere, keď si z času na čase vybehne z diery do kuchyne a požerie tam syr. Robím však aj iné veci, než len masakre na bežných ľuďoch. Som bojovníkom za práva chudobných. Hneď vám to vysvetlím. Naučil som sa podvádzať, kradnúť a pretvarovať sa, aby som obral bohatých ľudí na dvore kráľa Johna o ich majetok. Následne ten majetok rozdelím ,fifty, fifty' medzi seba a chudobu. A to tak, aby som mal čo pod zub, na ošatenie a na zbrane. A zároveň aby som si získal priateľov na dvore kráľa Johna, ktorí mi pomáhajú rýchlo a nebadane sa skryť v sherwoodskom lese. Či som vrah alebo podvodník. Jedno aj druhé zmizne za prvými stromami sherwoodskeho lesa. Myslíte si, že sú to kúzla a čary? Veru nie. Hneď vám to predvediem.“ Vtedy Robin Hood zobral svoj veľký široký klobúk, otočil ho spredu dozadu a zrazu sa v ňom ukázali dve diery v čele toho klobúka. Následne si stiahol klobúk na hlavu tak, že cez tie dve diery hľadeli jeho veľké oči. A zvyšok tváre pod klobúkom skryl. Pokračoval: „Keď sa takto zamaskujem, vojdem do obchodu s chlebom alebo do obchodu s kľúčmi či do kováčskej dielne a poviem: ,Som zlodej! Navaľ prachy!' Potom mi tí obchodníci, pekári, kľučiari a kováči, na dvore kráľa Johna, s trasom v hlase, navalia celý svoj majetok. Ja ten majetok zoberiem, rozdelím ho na dve polovice. Jedna polovica ide do môjho vrecka. Druhá polovica ide do batoha prvého žobráka, ktorého stretnem. A tento žobrák mi z vďaky za majetok pomôže rýchlo a nebadane utiecť do sherwoodskeho lesa. V podstate inej možnosti nemám, ako si zadovážiť prostriedky na živobytie. Lebo vraha, zlodeja a násilníka nikto nezamestná. Išiel by som do väzenia, len čo by som pýtal prácu, od hocikoho na dvore. Ale takto dostanem peniaze, bozk spanilej Mariany, a útočisko v mojom sherwoodskom lese. Mám tam aj vlastné fitness centrum. Vešiam sa na vetvy stromov, kde cvičím moje bicepsy a tricepsy. Musím nejako ohúriť spanilú Marianu. Viete, v mojej rozprávke žijú len dvorania a zvieratká v lese. Nikto iný. Ženy a dievčatá neurodzeného pôvodu moc nedbajú o svoju krásu. Nevedia sa o seba starať. Ich jedinou úlohou je byť sedliačkami, kuchárkami, šičkami či inými služobnicami. Nie sú preto voňavé, zdobené ani krásne oblečené. Také dievčatá sa mi nepáčia. Navyše im otcovia a súrodenci o mne hovoria, že nerobím nič iné, len to, že lúpim ich obchody, stánky a stajne či kováčske dielne. Nemajú ma preto v úcte a otŕčajú nado mnou nos. Spanilá Mariana však nado mnou nikdy neohrnie nos. Je ješitná. Síce predo mnou vždy plná strachu ujde. Ale lichotí jej, že niekto v jej mene a pre ňu tasí meč a rúbe ním hlava – nehlava. Niekto by si povedal, že náš vzťah nemá budúcnosť. Ja nesúhlasím. Raz sa mi podarí spanilú Marianu presvedčiť, aby predo mnou neutiekla a potom ju unesiem do sherwoodskeho lesa, kde si ju vezmem za nevestu a kde s ňou budem žiť. Lebo človek si zvykne na všetko. Zatiaľ ju násilie, krviprelievanie a smrť desí natoľko, aby predo mnou vždy ušla. Ale raz jej oko privykne na to utrpenie ako na bežnú súčasť tohto života. A ona voči nemu otupne a vrhne sa mi do náruče, po jednom z mojich bozkov. To mám vyhraté a utekám s ňou do sherwoodskeho lesa.“ A takto nás Robin Hood zoznámil so svojou rozprávkou a vrátil sa domov. Povedal nám všetko, čo sme o jeho rozprávke potrebovali vedieť.