 |
Nad mestom sa rozprestrel sivý závoj , vtáky stíchli , pred domami sa naskladali autá a budú čakať celú noc kým zas na druhý deň neposlúžia svojim majiteľom. V oknách príbytkov sa začali rozsvecovať svetlá noci.
„ Zlatko a budeš spať aj s novou hračkou?“ spýtala sa matka svojej štvorročnej dcérky.
„ Áno budem a dám si ju k sebe na vankúš“ zaštebotalo kučeravé blonďavé dievčatko a priskackalo k nákupnému vaku, ktorý ešte matka nestihla vyložiť. Vytiahlo za nohu strakatého šaša .
„Božemôj ten šašo je až desivý, nechápem Natálka čo ťa na ňom tak zaujalo,“ poznamenala mama keď videla ako dieťa vlečie šaša za nohu a všimla jeho desivo pokreslený výraz tváre.
„Šašovia sú už taký moja drahá, nechápem čo robíš z toho kovbojku“, poznamenala hlava rodiny , „ nebola si nikdy ako dieťa v cirkuse?“
„Ale áno bola, pravdaže, len intuitívne mi niečo preletelo hlavou.“
„Zlatko poznám to tvoje intuitívne, hovorí sa tomu prehnaný materinský pud,“ poznamenal Roman a išiel sa ešte raz uistiť či už malá spí.
Anna dlho nemohla zaspať až po polnoci ju premohol hlboký spánok. Zdalo sa jej že len čo zatvorila oči, musela ich zasa otvoriť. Roman už pobehoval po byte a pripravoval si kávu.
„Malá už vstala?“
„Neviem, asi ešte spí keď je ticho a nešteboce, ale vieš čo radšej idem pozrieť, prosím ťa nevieš kde mám tú ružovú kravatu čo si mi kúpila na Vianoce?“
„Určite bude v skrini iba si sa zle pozeral, pozri malú ja ti ju pohľadám“.
Otvorila skriňu plnú Romanových oblekov a kravát , svedomite začala prechádzať kravatu po kravate. Pri druhom rade vykríkla: „Roman, Roman rýchlo poď sem!“ a celá rozochvená si sadla na posteľ.
„Pre Boha Hani, nejač pre jednu kravatu, malá ešte spí!“ pokarhal ju ešte bežiac za ňou. Keď ju uvidel bledú a rozklepanú na posteli, podlomili sa kolená aj jemu. Anna bez slova ukazovala prstom na otvorenú skriňu.
„Tú ozrutu si tam dala ty?“
„A prečo by som to robila?“
„Lebo si chcela ochrániť malú kvôli tvojej hlúpej predtuche, tak si šaša strčila ku mne do skrine že?“
„Kedy by som to asi tak urobila a prečo vlastne, rovno by som ho vyhodila do smetiaka a nedávala ku nám do spálne!“
Roman si prisadol k Anne na posteľ a tuho ju objal. Počmáraný šašo sedel v skrini za oblekmi , takže ho Roman nemohol vidieť keď pozeral kravatu, nebol pri hľadaní taký precízny ako Anna.
„No, napadlo ma, nedala ho tam malá? Vieš možno máme námesačné dieťa. Opatrne sa jej spýtame keď sa zobudí.“
Žiadnej rozumnej odpovede sa im od malej však nedostalo. Keď nenašla šaša pri sebe , začala jačať ako by ju z kože drali.
„Natálka, kde si si toho šaša dala , tam ho máš!“ použil psychologický ťah Roman „nedávaš si pozor na hračky , nechávaš ich kade tade a potom ich nevieš nájsť!“
Malá sa však zarazila, začala hľadať pod posteľou, v komode , v skrini , no vo svojej izbičke šaša nenašla.
„On sa už so mnou nebude hrať, odišiel preč, viem to!“
Roman s Annou sa na seba pozreli, Anna si prisadla k dcére , tuho ju objala.
„Natálka, je to iba hračka, ako sa môže ona hrať s tebou, ty sa máš hrať s ňou!“
„Ale ty tomu nerozumieš mamina, on nie je hračka, je to kamarát!“
„To kvôli vám odišiel , už vás tu nechcem , nechcem , nechcem vy škaredé odporné hračky“, jačalo dievčatko a porcelánovou bábikou hodila tak že sa rozpadla na niekoľko častí. Otec k nej pribehol , zovrel ju v náručí, no dieťa sa metalo ako ryba chytená na háčik a odsotilo ho: “Daj mi pokoj, už ani teba nechcem!“
Romanom preletel blesk silných emócií a pocítil bolesť na hrudi. Zahľadel sa do chladných očí svojej dcéry, do tých jeho sa začali tlačiť slzy.
„Pane Bože, čo budeme robiť, čo sa s ňou stalo?“
Roman pozrel na Annu ktorá sa ešte nespamätala zo slov Natálie, prišiel ku skrini , vytiahol šaša za nohu a vyhodil ho cez otvorené okno.
„Kde je šašo, kde je šašo, kde je Gašpar!“ , behala Natália ako splašená po byte a rozhadzovala ručičkami , kopala do všetkého čo jej stálo v ceste.
„Vy ste mi ho zobrali, vy ste mi ho zobrali, nechcem vás , nechcem vás, chcem šaša, chcem šaša!“, lamentovalo dieťa a pustilo sa do úpenlivého plaču.
Bol čas odísť do práce, no obaja vedeli že budú meškať. Natália vyvádzala, hysterčila, odmietala sa obliecť a svojim krikom vzbudila celý panelák.
„Večer sa poradíme ako ďalej, dávajte na seba pozor zlatko,“ poznamenal Roman a pobozkal Annu na čelo. Malá však rýchlo naskočila do auta a odvrátila tvár od Romana.
Podlomili sa mu kolená, ťažko si vzdychol a nasadol do auta.
„Musím si trochu švihnúť, nechcem meškať, dúfam že sa ešte vyhnem zápche,“ pomyslel si , a auto vôbec nešetril. Keď sa blížil k TESCU v ľavotočivej zákrute sa taktiež asi niekto ponáhľal , lebo sa rozhodol obiehať. Roman už nemal inú možnosť len prudko zabrzdiť aby zabránil zrážke. Lenže auto odmietlo poslušnosť. Periférne v zrkadle na zadnom sedadle zbadal čierneho pasažiera – vyškierajúceho sa šaša.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.