 |
Riasy sa rozkývali a natiahli jazyky k hybkému telu, ktoré sa cez ne chcelo predrať. Štíhle modré ramená odtisli zelené reťaze a mocne zabrali, raziac si cestu vpred, hore, k iskričkám svetla, čo presvitali cez hladinu rieky.
Hlboké oči sa zajagali túžbou. Táto noc, tak ako aj mnohé pred ňou, v sebe niesla prísľub čohosi úžasného, nevysloviteľného. Bola matkou sna, ktorý zatiaľ nikto nevlastnil, jej moc sa prelievala zo sveta za hranicou vody do srdca riečnej víly, kým jej nebolo plné až po okraj. Nasledovala želanie, čo pokúšalo jej dušu, plávala najrýchlejšie ako dokázala. Vedela, že má len chvíľku, že ľud, z ktorého vzišla, by pre jej sen nemal pochopenie.
Konečne sa dlhá, bujná hriva zlatých vlasov vynorila do sveta ľudí. Nozdry sa zachveli, dychtivo nasávajúc nočný vzduch a všetky vône, ktoré privial. Stvorenie vody si nedokázalo ani len predstaviť, odkiaľ všetky tie nevídané pachy pochádzajú. Jantárové oči sa upreli na oblohu a rozšírili sa údivom. Na hustých mihalniciach sa zatrblietali kvapky vody, ktoré mohli byť aj slzami dojatia.
Pohľad na mesiac a na bezoblačné nebo posiate miliardami drobných svetielok vílu uchvátil. Jej sivé pery sa zachveli. Zízala na tú nádheru, prihovárala sa jej, šepkala slová v jazyku vody, nemohla odolať.
Potom našla očami breh rieky. Pátrala po akomkoľvek náznaku pohybu, nastražovala uši, aby jej neušiel jediný zvuk odlišný od tých, ktorými hučala voda, ševelil vzduch a praskala zem.
Dlhý rybí chvost nedočkavo udrel do hladiny, vzápätí sa silno zaprel do vĺn a priniesol vílu bližšie k hromade skál, čo trčala zo speneného toku. Jej blanami pospájané prsty pocítili teplo a tuhosť kameňa, jej nevädzové líce sa pritislo k drsnému povrchu.
A zrazu tam bola aj ona. Malá, blikajúca hviezda. Jediná hviezda, ktorá sa namiesto oddychu na nebi hýbala kdesi medzi stromami, pomaly sa približujúc k rieke. Skackala, hojdala sa zo strany na stranu. Žeby spadla z oblohy? Bola veselá, hravá, živá, celkom iná ako jej nebeské sestry.
Víla zovrela skalu pevnejšie, vyplašená, no unesená a neschopná odtrhnúť zrak. Tam bol jej sen, sen zo sveta ľudí, sen, ktorý ju posadol.
Čo asi znamenal? Čo bola jej hviezda zač? Prečo za ňou prichádzala? Prečo sa jej zjavila? Čo si s ňou mala počať?
Vykročiť na súš a vziať si ju nemohla. No bola si istá, že tá zvláštna hviezda si vzala ju, načrela do nej a ukradla jej srdce. Niesla ho, bezstarostne a šťastne s ním skákala svetom ľudí. Rieka sa odrazu zdala byť malou, obloha chudobnou.
A noc plnou tajomstva, zázraku, sna, plnou túžby opäť sa vrátiť.
Nežne potľapkal spotenú konskú šiju a zoskočil zo sedla. Kamene mu zaštrkotali pod podrážkami, za chrbtom mu zahúkala sova. Do ruky vzal krásnu, drahými kameňmi vybíjanú uzdu a vykročil za zvukom zurčiacej vody. Od rieky ho delil už len kúsok chôdze.
Keď konečne zastal na kvetmi zarastenom brehu, srdce sa mu zatrepalo radosťou. Voda poskakovala okolo prekážok, prskala penu a neúnavne šumela svoju pieseň. Vo vlnách sa odrážal svit mesiaca a hviezd, rákosie sa chvelo v príjemnom vánku, vzduch voňal letom. V poslednej dobe sem chodil každú noc. Miloval to miesto, vnemy, ktoré ponúkalo, sa mu nevedeli zunovať. Túžil po mieri, ktorý tu vládol. Túžil ním kŕmiť svoju dušu.
Hnedáka priviedol až k vode. Kôň spokojne potriasol hlavou, jeho hriva sa zavlnila. Časti postroja ticho zazvonili, rozhodiac do okolia úlomky svojho ligotu.
Muž si mlčky sadol do studenej trávy. Myseľ nechal blúdiť, oči pátrať. Netrvalo dlho a našli to, čo hľadali. Malý záblesk, jeden, dva, tri… celý roj hviezdičiek, podobných, no zároveň veľmi odlišných od tých, ktoré zdobili oblohu. Jagali sa kdesi v toku rieky, takmer až pri druhom brehu, azda celé zo zlata.
Už mnohokrát sedel v tôni tak ako dnes a predstavoval si, že k nim pláva, načahuje sa za nimi, dotýka sa ich. Videl sa ako nachádza ich korene, akoby to boli vodné rastliny. Sníval o tom, že si ich zbiera ako kvety do vázy, ako drahokamy do koruny. Inokedy z nich zasa chcel spliesť sieť a vyhodiť ju na nebo. Chcel tie hviezdy vrátiť oblohe, lebo bez nich sa mu zdala príliš obyčajná, bez nich už viac nedávala zmysel.
Kým jeho kôň ochutnával mesiacom pobozkaný nápoj, on hľadel na to čakajúce, trblietajúce sa zhromaždenie a predstavoval si, že je jeho súčasťou.
Zároveň však veril, že niektoré veci by mali ostať nedotknuté, nepoškvrnené, sväté. Mali by ostať v diaľke a nikdy nikomu nepatriť. Dokonca ani jemu.
Na brehu rieky strávil len chvíľu. Potom vstal, s láskou pohladil čelo svojho tátoša, vyskočil do sedla a odklusal späť tam, odkiaľ prišiel.
Blikaj, blikaj hviezdička,
záhadná a maličká.
Vysoko nad svetom tam,
žiariš ako drahokam.
Blikaj, blikaj hviezdička,
záhadná a maličká.
V húštine aj rákosí,
azda odraz čohosi.
Blikaj, blikaj hviezdička,
záhadná a maličká.
V mojom srdci vysmädlom
stávaš sa mi krásnym snom.
Blikaj, blikaj hviezdička,
teš ma svojím tajomstvom.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.