 |
„Prečo práve vešiaky?“ opýtal sa Vojto. Mal v sebe už štyri pivá a nejakú tú malinovicu, preto jeho otázka znela skôr ako pršoprávevšaky.
Ale Sergej mu rozumel celkom zreteľne. Boli na rovnakej hladine. „A prečo nie? Veď mysli, debo!“ poťukal si na spánok. „Nie plastové, nie drevené, ale kovové! Ako čipy a počítače!“
Vojto sa naklonil ku kamarátovi. „Do vešiaka nedáš počítač, more! Som v Holandsku skladal kompjútre, tak asi viem!“
Sergej nesúhlasne zavrtel hlavou a obrátil do seba kalíšok. So sklamaním zistil, že je prázdny, pootočil sa k servírke a cmukol ústami. Pochopila, že si objednáva ďaľšie kolo.
„Nie kompjútre! Si sa narodil včera? Šak už máš čipy aj v každej…“
„Načo by dávali čipy do vešiakov?“ prerušil ho Vojto. „Majú kamery!“ V rozmáchlom geste ukázal všeobecne na celý svet, a zahrnul aj objektív v rohu nad barom. Takmer vyrazil čašníčke tácku s nápojmi. „Aj cez mobily ťa vedia sledovať!“ Tľapol po stole, až nadskočil popolník.
Sergej sa zatváril všeznalo a položil ruku na Vojtove predlaktie. „Vieš, čo je všade?“ Odgrgol si a dodal: „Každý nemá toten smartmobil. Ale čo majú všetci v skrini?“
Servírke sa konečne podarilo rozložiť pivá a pálenku na stôl.
„Aj ponožky a trenky!“ argumentoval Vojto. „Nie iba vešiaky!“ Dievča zľahka povytiahlo obočie, hoci vedelo, že slová nepatrili jej.
„No a sú trenky kovové?“ opýtal sa Sergej víťazoslávne.
Vojto sa úprimne zamyslel. „Jáj!“ uznanlivo pokyvoval hlavou.
„Vešiaky sa ohýbajú a majú hák. Päť gé vysielačka! Normálne ťa môžu aj omotať, jak sieť. Unesú ťa, nevieš ako!“ Sergej lúskol prstami. „Alebo zabijú!“
Vojtova sánka bola roztvorená dokorán. „Ty vole! Veď hej, keď to je onano…ten… malý robot, tak sa môže hýbať!“ Obdivoval kamarátov rozum. „Ale kto to robí?“
Vizionár privrel oči, akoby čakal, či kamarátovi docvakne. Dočkal sa.
Vojto si odpil piva, zbledol a vykríkol: „Američania!“
„Veru. Alebo kľudne Číňani. Ti vravím, videl som, ako sa mi to hýbe v šatníku!“
„To je svinstvo, ten svet dneska!“
Zvyšok svojej večere dopili mlčky, sledujúc vývoj zápasu série A. Hnev však ďalej prebublával kdesi na dne. A strach. Ako keď kotlík s gulášom jemne vibruje, hoci masť na hladine je ešte pokojná.
Po záverečnej sa pobrali domov. Vojto sa cestou z krčmy pristavil pri budove polície. Jeden z múrov tienila hustá borovica a rástol tam krík tujovky, takže sa mohol vymočiť v súkromí. Botasky mu navlhli od orosenej trávy. Aspoň dúfal.
Keď sa konečne ocitol v byte, s potešením zistil, že je všade tma. To znamenalo, že nebude čeliť monológu svojej mamy. Mám už dávno tridsaťštyri, ale stále so mnou hovorí ako s malým chlapcom! hneval sa v mysli a ticho našľapoval po linoleu. Šak som jej včera aj vylepil, nech sa zaradí!
Vo svojej izbe sa vyčerpane zvalil na matrac na zemi. Zakaždým, keď zaspával, bol hrdý na to, koľko ušetril, keď nekúpil posteľ. Privrel viečka a bruškom ukazováka poklepkával po podlahe. Pomáhalo mu to zastaviť závrat. Nohy ho pálili, hoci prsty ochladzovala rosa, ktorá si cez diery v podošve našla cestičku dnu. Pokúšal sa vyzuť bez toho, aby sa posadil. Chvíľu šúchal nohami, ale bezvýsledne.
Mávol rukou. „Tak budem obutý!“ povedal izbe. „Nohy v teple!“
„V poriadku,“ odpovedal ktosi. „Ale ráno umyť a oprať ponožky, hej?“
„Daj pokoj, mama!“
„Nie som tvoja matka!“ Tón hlasu piskľavo vibroval v ušiach ako zvuk zubnej vŕtačky.
Vydesene otvoril oči a zatajil dych. Netrúfal si odtrhnúť zrak od lustra, ktorý odrážal matné svetlo, prúdiace cez okno z nočnej ulice. Izba bola preplnená dusným tichom, Vojto vnímal len pulzovanie žíl na krku a spánkoch.
Ozvalo sa slabé cinknutie. Jeho srdce vynechalo dva tepy. Bol skalopevne presvedčený, že zo skrine vyskočil vešiak, dopadol na drevenú dlážku a rozkmital sa v tichom, kovovom akorde.
„Kto…?“
„Neľakaj sa!“ prikazoval podivný hlas. Bol mu povedomý. Znel ako ostrie noža, po ktorom prešla ocieľka. „Iba lež! Pohni sa, a zavesím ťa do prievanu!“
Izba sa rozovučala ďaľšími jemnými, zvonivými nárazmi. Vojtovi zvlhli oči, pretože ich celú dobu nezavrel.
„Len nevystrájaj, chlapče! Ovládam vešiaky a kľudne ich použijem! Si obkľúčený!“
Uvedomil si, odkiaľ pozná ten hlas. „Teta Mirka?“ vyrazil zo seba šepky a konečne sa sípavo nadýchol, až ho pichalo v pľúcach.
Nepociťoval paniku. To by jačal, kopal a oháňal by sa naokolo, zmlátil by pol sveta. Toto bol stav ochromujúcej hrôzy. Bol opitý a triezvy zároveň. Pripomínalo mu to jednu svätoštefanskú noc, keď sa ožratý pokĺzol na zasneženom chodníku. Vtedy detailne vnímal každú vločku a každý ohorok, zreteľne počul bzučanie žiarivky na pouličnej lampe, vzdialený štekot psa, splachovanie záchoda v ktorejsi bytovke. Ale nedokázal sa postaviť, ruky a nohy nenachádzali oporu, kĺzali sa po ľadovom povlaku. Keby mu nepomohol náhodný psíčkar, zamrzol by tam.
„Áno, ja som to, Sergejova mama!“ odvetili mu vešiaky. „Už viem pracovať s apkou, vnuk mi ukázal!“
„Apkou?“
„Hej! Cez mobil ťukám. Kamerujú ťa a hýbu sa. Veď sleduj!“
Odrazu sa izbou rozleteli šuchotavé a cinkavé zvuky. Videl kútikmi očí, ako sa k nemu zo všetkých strán približuje kŕdeľ vešiakov. Groteskne sa šmýkali a poskakovali.
Jeden z nich mu pristál na hrudi a zakvačil hák do trička. Vojto konečne zamrkal, takže mu slzy stiekli po lícach, a zaostril zrak. Kovový trojuholník, podobný tisícom iných, aké videl predtým.
Tento však modro svetielkoval a vibroval hlbokým altom. „Posaď sa!“ prikázal.
Vojto sa pokúsil poslúchnuť. Ale brušné svaly ho zrádzali rovnako, ako tie na rukách a nohách. Do ramien, zátylku a chrbta sa mu zatlačili zaoblené rohy. Boli mrazivo studené. Prinútili ho zmeniť polohu do polosedu. Bol ako mech zo sieťoviny, naplnený pamäťovou penou.
„Neublížte mi, prosím…“
„Pozorne počúvaj!“ povedalo ramienko hlasom tety Mirky. „Vieš, za koľko sa dá kúpiť balenie desiatich oných… robovešiakov?“
Iba zavrtel hlavou.
„Dvestodvadsaťtri dolárov a deväťdesiat centov! Janko z Ameriky mi poslal. A už ich viem ovládať!“
Aby mu dokázala pravdivosť svojho tvrdenia, ktorýsi vešiak ho švihol po ľadvinách.
„Aaaauuuu!“
„Šesť som dala tvojej mamke, nech ti zavesí do skrine! Štyri čakajú na Sergeja, šak je zaraz doma…“
Vojto usedavo plakal.
„Sluchaj ma! Prestaneš týrať svoju mamku! Jasné?“
Ďaľší pálivý úder, tentokrát po stehne.
„Áno, teta, áno!“ chrčal.
„Nájdeš si robotu a… nebudeš chlastať!“
Slzy mu prekvapkávali z hornej pery na spodnú, ako nimi pohyboval. Ale prísľub nevedel zo seba dostať.
Švih a plesk!
„Nebudeeem…“
„Dobrý chlapec! Teraz vyspi opicu! Idem sa povenovať tomu môjmu galganovi, ale ani sa nepohni!“
Ramienka spod neho odskočili. Klesol na matrac.
Pokyn, aby sa nehýbal, dokázal splniť bez problémov. Ani vlhká mláčka, ktorá sa mu rozliala po nohaviciach, ho neprinútila aktivovať jediný sval v tele. Ale vedel, že nezaspí. Túto noc určite nie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.